História:Odporúčané články (2007)
Z Wikipédie
[úprava] Tento rok
6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52
[úprava] 6/2007
Operácia Barbarossa je nemecké kódové meno pre inváziu do ZSSR, ktorá znovu otvorila východný front a začala Veľkú vlasteneckú vojnu počas Druhej svetovej vojny.
Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v krutých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, išlo o víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, a dlhodobejšiu vojnu si Veľkonemecká ríša a jej spojenci nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať.
[úprava] 7/2007
Púnske vojny bola séria troch po sebe nasledujúcich vojnových konfliktov medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom. Vojny sú známe pod názvom púnske vojny, pretože Riamania nazývali obyvateľov Kartága Poeni, Puni (kvôli ich fenickým predkom).
Príčinou konfliktu bol boj o nadvládu v západnom Stredomorí. Výsledkom troch vojen bolo víťazstvo Ríma, ktorý získal v ich priebehu rozsiahle územia (provincia Sicília, Sardínia a Korzika, Hispánia, Achaia (= Grécko), Africa). Kartágo bolo v roku 146 pred Kr. zrovnané so zemou.
Na strane Rimanov bola skutočnosť, že ich vojsko tvorili občania, zatiaľ čo Kartágo sa spoliehalo predovšetkým na žoldnierske vojsko (Gréci, Berberi, Hispánci). V prvej púnskej vojne sa Rimania naučili stavať lode podľa vzoru kartáginských lodí, ale víťazili predovšetkým vďaka kvalitnému pozemnému vojsku.
Púnske vojny, predovšetkým druhú, pokladali Rimania za jedny z najťažších a najnebezpečnejších vojen, pretože nepriateľ preniesol vojnu na ich územia v Itálii.
[úprava] 8/2007
Matej Korvín (* 24. február 1443, Kluž – † 6. apríl 1490, Viedeň ) bol uhorský kráľ v rokoch 1458–1490. Matej Korvín pochádzal z rodu Huňadyovcov. Jeho otec Ján Huňady bol najbohatším veľmožom v Uhorsku. Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Uhorska. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III. Dobyl Sliezsko, Lužice a Moravu a dal sa tam korunovať za českého kráľa (ako protikráľ). Dobyl aj Dolné Rakúsko a svojím sídlom urobil Viedeň. V Bratislave založil roku 1465 Universitas Istropolitana a v Pešti roku 1480 takisto univerzitu. Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov. Posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcu bratríkov Švehlu a ďalších kapitánov dal popraviť. Radových vojakov prijal do svojho „čierneho vojska“ ako žoldnierov. Vojsko tvorili bývalí Jiskrovi a bratrícki bojovníci, približne 20 000 až 30 000 mužov. Po likvidácii vnútorného nepriateľa podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol iba čiastočné úspechy. K rozvoju vzdelanosti počas jeho vlády výrazne prispela jeho manželka Beatrix Aragónska, dcéra neapolského kráľa. Manželia boli veľmi vzdelaní a vzdelanosť aj podporovali. Do krajiny pozývali zahraničných, najmä talianskych umelcov, staviteľov a učencov. Do uhorského kráľovstva za vlády Mateja Korvína prenikali myšlienky humanizmu a renesancie. Z domácich učencov bol známy Vavrinec Koch z Krompách. Vybudovali slávnu knižnicu Bibliotéku Corvinianu (preklady antických diel), ktorá bola postavená v renesančnom slohu v Budíne.
[úprava] 9/2007
Tretia križiacka výprava (1189 - 1192) bola vojenská výprava, ktorej cieľom bolo získať opätovnú kontrolu nad Jeruzalemom.
Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom (asi kurdského pôvodu) roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zredukovalo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (=Akka) v Sýrii. Saladin už predtým roku 1174 dobyl od Fatimovcov Egypt a zmocnil sa okrem iného veľkej časti mosulského sultanátu.
Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ: sami vedúci výpravy neboli jednotní a aj medzi križiakmi a Byzantskou ríšou vypukli spory. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn Fridrich Švábsky viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu - ktorý už dva roky obliehal bývalý jeruzalemský kráľ Vít (Guy) Lusignanský - ale pri jeho obliehaní v roku 1191 umrel. Na tom istom mieste pristáli v máji / júni 1191 vojská Filipa II. / Richarda Levie srdce. Filip II. dobyl Akkon (12. 7. 1191) a potom sa vrátil domov. Richard sa až do októbra márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Vít Lusignanský dostal ostrov Cyprus, ktorý Richard dobyl ešte cestou do Palestíny.
[úprava] 10/2007
Arpádovci bol pôvodne najmocnejší náčelnícky rod staromaďarského kmeňového zväzu (asi 880 - 1000), neskôr vládnuci rod Uhorska (1000 - 1301). Z dynastie pochádzalo celkovo 24 uhorských kráľov. Čakatelia na trón z rodu Arpádovcov (budúci králi) boli aj vládcami Nitrianskeho pohraničného kniežatstva na území Slovenska v rámci Uhorska v rokoch 1046-1108 a rôzni Arpádovci boli s prestávkami kniežatami Nitrianska už aj v rokoch 955 - 1046. Niekoľkí Arpádovci boli tiež kniežatami južného pohraničného vojvodstva (zhruba severné Chorvátsko) v 11.? a 12. storočí.
Zakladateľom rodu bol legendárny Arpád. Vládcovia po smrti Arpáda (presnejšie po r. 900 (?907) - 955) sú sporní (pozri vyššie). Okolo roku 907 (bitky pri Bratislave) každopádne starí Maďari zničili ústrendú moc Veľkej Moravy, v 20. rokoch 10. storočia dobyli južnú časť Nitrianska (zhruba Podunajská nížina a časť severného stredného Maďarska). Súčasne pokračovali výboje napríklad aj smerom do dnešného Rakúska, ktoré však (okrem dnšeného Burgenlandu) museli Maďari opustiť v roku 955 po bitke na Lechu.
Zoltánov vnuk, kmeňový náčelník Gejza I. (972 – 997) prijal s celou rodinou krst a vytvoril pred rokom 970 v dnešnom (severo-)západnom Maďarsku a Burgenlande kniežatstvo. Jeho syn Štefan I. bol v roku 1000 menovaný za kráľa (vznik Uhorského kráľovstva) a do roku 1006 si podmanil aj staromaďarské kmene na okolitých územiach. Stal sa prvým kráľom, ktorý bol kanonizovaný (podrobnosti pozri v článku Štefan I.).
Po Štefanovej smrti, ktorý nezanechal mužského potomka, sa situácia nevyvíjala priaznivo. O nástupníctvo sa strhol bol medzi Štefanovým synovcom Petrom (1038 – 1041, 1044 – 1046), synom jeho sestry Márie a benátského dóžu z rodu Orseolo, a medzi Samuelom z rodu Aba (1041 – 1044). Po Abovom zavraždení a vyhnaní Petra získal trón Zoltánov pravnuk Ondrej I.
Vedľa Štefana I. bol jedným z najvýznamnejších členov rodu Belo IV., ktorý vládol v 13 storočí.
Arpádovci vymreli roku 1301.
[úprava] 11/2007
Partská ríša alebo Partské kráľovstvo bola/o štát, ktorý sa nachádzal na území dnešného Iránu a okolitých štátov medzi 2. polovicou 3. storočia pred Kr. a 223/224 po Kr.
Prvým hlavným mestom bola Nisa (Nisaja), potom spolu so šírením územia na západ sa hlavné mesto presúvalo, nakoniec ním bol Ktésifon na rieke Tigris. Významné mestá boli Darabgird, Firúzábád, Hatra, (znovu založený) Aššur a Dura Európos.
Po smrti Alexandra Veľkého, do ktorého ríše toto územie patrilo, pripadol dnešný Irán a okolie Seleukovcom (Seleukovská ríša). Seleukovská ríša sa postupne na východe rozpadala - odtrhla sa provincia Baktria a provincie Partia a Hyrkánia roku 248 pred Kr. dobyl Arsakes, vodca skýtskeho kmeňa Partov a zakladateľ dynastie Arsakovcov. Tak vznikla pôvodne na týchto dvoch územiach (na juhovýchod od Kaspického mora) Partská ríša.
Ríša spočiatku bojovala so Seleukovskou ríšou na západe a juhu. Za Mitradata I. (171 - 138 pred Kr.) sa ríša významne rozšírila až po (vrátane) Mezopotámiu na západe (definitívne okolo 130 pred Kr.) a ústie Indu na východe. Od roku 138 pred Kr. ríšu ohrozovali z východu Tochari a Sakovia, ale Mitradates II. (123-87 pred Kr.) ich odrazil. Od prvého storočia pred Kr. bol častým súperom jednak Rímska ríša na západe a jednak aj znova Sakovia na východe. Rímska ríša najneskôr od druhej polovice 1. storočia pred Kr. kontrolovala časť bývalých achajmenovských dŕžav, najmä Malú Áziu, Sýriu a Egypt. S Rimanmi sa ríša stretla najmä vo víťaznej bitke pri Charrane (Charrae, Karrhách) v roku 55 pred Kr., ale boje pokračovali. Hranica medzi Partskou ríšou a rímskym impériom sa po mnohých vojách ustálila v 1. storočí po Kr. na strednom Eufrate a ani dočasné Trajánove výboje v Mezopotámii (114–117 po Kr.) na tom veľa nezmenili.
Rody spravujúce jednotlivé oblasti ríše mali značnú autonómiu. Zvláštne postavenie mali najmä Peržania v oblasti Perzia (Párs), Saracéni pri ústí Eufratu a Arménia. Toto sa ríši stalo osudným : Arsakovci si vládu v ríši urdržali až do roku 224/223 pred Kr., kedy perzský vládca, Sásánovec Ardašír, zvrhol Arsakovca Artabana a vytvoril Novoperzskú ríšu.
[úprava] 12/2007
T-34 je sovietsky stredný tank vyvinutý na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. V dobe svojho vzniku bol najlepším stredným tankom na svete. Na začiatku operácie Barbarossa neexistoval nemecký tank, ktorý by sa mu mohol úspešne postaviť v boji. T-34 všetky prekonával výzbrojou aj pancierovaním, väčšina ho dokonca nebola schopná vôbec ohroziť. Časté generalizujúce tvrdenie, že sa jednalo o najlepší stredný tank druhej svetovej vojny, je síce sporné, avšak tvrdenie, že to bol najlepší stredný tank rokov 1940/1941 a tank, ktorý pomohol ZSSR vyhrať Veľkú vlasteneckú vojnu, sa nedá dosť dobre spochybniť.
[úprava] 13/2007
Októbrová revolúcia (alebo komunistami používaný termín Veľká októbrová socialistická revolúcia, inak aj Boľševická revolúcia) bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina bola pripravená akcia, ktorá zásadne poznamenala dejiny 20. storočia.
Prevrat bol pomerne jednoduchý, pretože vláda Alexandra Kerenského už aj tak stratila všetok vplyv na udalosti v krajine. Podľa Leninovho bonmotu „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“ boľševíkom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade - nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické strety, ale tamojší junkeri a ženský prápor sa čoskoro vzdali. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci.
Pri prevrate využili boľševici aparát petrohradského sovietu, ktorý v septembri ovládli. Pretože v Rusku po februárovej revolúcii vznikol systém tzv. dvojvládia (Dočasná vláda + sovieti), znamenalo to, že do svojej moci dostali jednu zo zložiek moci v krajine. Lenin trval na tom, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie.
Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola Októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tí už dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V Moskve sa síce v nasledujúcich dňoch trochu strielalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na dediny sa samozrejme boľševický vplyv nevzťahoval, a tak to malo ešte nejaký čas zostať. Obzor roľníkov zväčša nesiahal ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im hlavne o to, aby získali pôdu veľkostatkárov a bolo im ľahostajné od koho. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany eserov tie partie, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť. A to bolo hlavné.
Úspech boľševikov umožnilo niekoľko faktorov:
- Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého Ruska - armáda. Nebolo teda nikoho, kto by prevrat potlačil.
- Boľševici šikovne využili vtedajšie volanie po mieri „bez anexií a kontribúcií“ - to, že vojnu v skutočnosti predĺžili, sa malo ešte len ukázať.
- Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci utopický). Chceli budovať nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť peniaze, vyvlastniť továrne a dúfali, že položia základy spravodlivej spoločnosti.
Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo.
[úprava] 14/2007
Chufuova pyramída (iné názvy: Chufuho pyramída, Chufevova pyramída, Cheopsova pyramída, Prvá pyramída v/pri Gíze, Veľká pyramída v/pri Gíze, v antike nazývaná Veľká Cheopsova pyramída) je jedna z pyramíd pri Gíze, najväčšia z egyptských pyramíd a jediný dodnes existujúci zo siedmich divov sveta. Súdobý názov pyramídy bol Achet (Sídlo svetla), neskôr Achtej Chufu (Chufuov obzor či Chufuova pyramída, ktorá je na mieste východu a západu slnka; tento názov sa však vzťahuje asi aj na celé pyrymídové pole).
Leží na pyramídovom poli pri egyptskej Gíze takmer v jednej línii s Menkaureovou pyramídou (gr. Mykerínova) a Rachefovou pyramídou (Chefrenovou, Chafreovou).
Podložie pyramídy tvorí prirodzená skala. Pyramída je vybudovaná z lokálneho žltého (numilitického) vápenca. Na obloženie pyramídy sa použil biely turský vápenec (iner hedž), dovezený z Tury a El-Maasary na druhom brehu Nílu oproti Abusiru. Obloženie po arabskom vpáde strhli a použili na stavbu Káhiry. Vnútorné komory, chodby a stropné dosky sú z asuánskej žuly. Každý kváder, vrátane obloženia, je individuálne opracovaný, aby zapadol presne na určené miesto.
Vo vnútri má Veľká pyramída tri komory a Veľkú galériu. Prvá je v skale asi 30 metrov pod základňou, druhá je tzv. Kráľovnina komora a tretia Kráľova komora.
[úprava] 15/2007
Veľká vlastenecká vojna (po rusky: Великая Отечественная Война) alebo tiež bežne označovaná ako Východný front, bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Bojoval v nej Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). Názov Veľká vlastenecká vojna sa vžil do povedomia po prejave Josifa Stalina 3. júla 1941.
Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 Operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretí krát vybojovať iniciatívu, ale v bitke v Kurskom oblúku ich Sovietske vojská porazili a začali vytláčať zo svojho územia. Po operácii Bagration, Visliansko-Oderskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe.
[úprava] 16/2007
Hlinkova garda (HG) bol polovojenský zbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, sformovaný v lete 1938 a legalizovaný v októbri 1938; so súhlasom Beranovej vlády ozbrojená.
Prvé jednotky Hlinkovej gardy vznikli v júni 1938 v Bratislave, v júli v Trnave, v Nitre a inde. Vznikali bez povolenia úradov, metódy ich práce a činnosť boli ilegálne. Po vzniku prvej slovenskej republiky 14. marca 1939 sa aktívne podieľala na perzekúciach Čechov, Židov a demokraticky zmýšľajúcich Slovákov, neskôr aj na deportáciách židovského obyvateľstva. 28. októbra 1938 sa stala Hlinkova garda jedinou brannou organizáciou na slovenskom území. Až do júna 1940, keď s ňou úplne splynula, bola samostatnou zložkou Hlinkovej gardy Rodobrana, ktorá tvorila jej elitu a uzurpovala si právo na kontrolu Hlinkovej gardy a celého spoločenského života na Slovensku. Počet jej členov sa v samostatnom štáte podstatne zvýšil.
Vládnym nariadením z 5. septembra 1939 sa podstatne rozšírili právomoci Hlinkovej gardy a stanovili sa princípy povinného vstupu aj formou doplňujúcich organizácií (Hlinkova mládež) všetkých mužských príslušníkov od 6 do 60 rokov. Toto ustanovenie narazilo na odpor obyvateľstva a preto bola 21. decembra 1939 vyhlásená za polovojenskú organizáciu s dobrovoľným členstvom. Postavenie a úlohy HG však definitívne upravil zákon z 5. júla 1940.
[úprava] 17/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/17 2007
[úprava] 18/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/18 2007
[úprava] 19/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/19 2007
[úprava] 20/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/20 2007
[úprava] 21/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/21 2007
[úprava] 22/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/22 2007
[úprava] 23/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/23 2007
[úprava] 24/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/24 2007
[úprava] 25/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/25 2007
[úprava] 26/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/26 2007
[úprava] 27/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/27 2007
[úprava] 28/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/28 2007
[úprava] 29/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/29 2007
[úprava] 30/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/30 2007
[úprava] 31/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/31 2007
[úprava] 32/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/32 2007
[úprava] 33/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/33 2007
[úprava] 34/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/34 2007
[úprava] 35/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/35 2007
[úprava] 36/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/36 2007
[úprava] 37/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/37 2007
[úprava] 38/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/38 2007
[úprava] 39/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/39 2007
[úprava] 40/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/40 2007
[úprava] 41/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/41 2007
[úprava] 42/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/42 2007
[úprava] 43/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/43 2007
[úprava] 44/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/44 2007
[úprava] 45/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/45 2007
[úprava] 46/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/46 2007
[úprava] 47/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/47 2007
[úprava] 48/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/48 2007
[úprava] 49/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/49 2007
[úprava] 50/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/50 2007
[úprava] 51/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/51 2007
[úprava] 52/2007
Šablóna:História/Odporúčaný článok/52 2007
