Silická planina

Z Wikipédie

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Silická planina je najväčšia z planín Slovenského krasu (rozloha asi 150 km2).

Rozprestiera sa v jeho centrálnej resp. južnej časti. Nachádza sa na území dvoch štátov - Slovenska a Maďarska. Jej povrch tvorí vlastne náhorná vápencová plošina. V severnej časti dosahuje výšku okolo 679 m n. m. (Malý vrch), v južnej okolo 500 m n. m. Územie planiny je zo západu veľmi ostro ohraničené kaňonom Slanej, z juhu Rimavskou kotlinou, zo severu ohraničenie tvoria strmé stráne, ktoré oddeľujú planinu od Rožňavskej kotliny a od východnejšie situovaných planín je Silická planina geomorfologicky oddelená depresiou (sedlom) Sorošky resp. západným uzáverom Turnianskej kotliny. Od planiny Dolného vrchu ju oddeľuje výrazný zlom - rozhranie na povrch vystupujúcich werfénskych hornín (bridlice spodného triasu) a wettersteinských vápencov v oblasti vyvieračky Studňa pri hradnom buku.

Silická planina má vytvorené prakticky všetky formy typicky krasového a sčasti i fluviokrasového reliéfu. Výškové rozdiely medzi jednotlivými planinami sú značné; celkový výškový rozdiel ich plošín činí v priemere od 80 – 100 m.

[úprava] Geológia

Na geologickej stavbe územia a jeho bezprostredného okolia sa v zmysle teraz uznávaného názoru podieľa päť základných paleoalpínskych tektonických jednotiek a to: - silicikum - turnaikum - meliatikum - príkrov Bôrky - gemerikum V zmysle geomorfologického členenia územie patrí do oblasti Slovenského rudohoria, ktorá je súčasťou Vnútorných Západných Karpát. Tvorí ho celok Slovenského krasu. Tento predstavuje svojráznu geomorfologickú jednotku. Priraďujeme ju k planinovému typu krasu, ktorý charakterizuje vysoko položené náhorné plošiny lemované strmými stráňami.

Pôvodne jednotný plochý povrch je dnes pôsobením vodných tokov rozčlenený na podcelky: Jelšavský kras, Koniarska planina, Plešivská planina, Silická planina so Silickými úbočami, Horný vrch s Borčianskou brázdou, Zádielska planina, Jasovská planina, Dolný vrch a Turnianska kotlina.

Významným prvkom osobitného krasového geosystému je krasový reliéf, ktorý vznikol vzájomným pôsobením hydrosféry na litosféru a vyznačuje sa množstvom špecifických vlastností, vyplývajúcich z osobitného morfogenetického procesu. Jeho výsledkom sú osobitné súbory povrchových a podzemných foriem (exokras a endokras). Krasové formy sú formy, pri vzniku ktorých je rozhodujúci korozívny proces, teda vznikli rozpúšťaním vápenca vodou. Na území poznáme: škrapy, krasové jamy, bogazy, úvaly, krasové priehlbne, krasové jamy a kopy. Miestami napr. pri Kečove vytvárajú rozsiahlejšie škrapové polia. Škrapy predstavujú drobné krasové formy najmä na stráňach krasových jám a priehlbní, na krasových chrbtoch a kopách. Krasové jamy sú uzavreté duté formy vo vápenci vytvorené rozpúšťacou činnosťou vody za vhodných podmienok. Úvaly predstavujú formy, ktoré vznikajú spájaním krasových jám. Krasové priehlbne predstavujú nepravidelné depresie väčšej rozlohy. Plošiny planín sú okrem negatívnych foriem rozčlenené aj krasovými chrbtami a kopami, ktoré prevažne predstavujú zvyšky pôvodne zarovnanej úrovne stredohorského povrchu. Fluviokrasové formy vznikli v dôsledku sutinového omývania, pri ktorom sa do určitej miery uplatňoval aj korozívny proces. Typickými tiesňavami v Slovenskom krase sú Zádielska a Hájska tiesňava. Územie pretínajú dve typické kaňonovité doliny a to kaňon rieky Slanej a kaňon Štítnika. Na styku rozpustných krasových s nerozpustnými nekrasovými horninami vznikli okrajové krasové formy. Predstavujú ich okrajové krasové jamy, okrajové polia, okrajové slepé úvaliny a slepé periglaciálne doliny. Neodmysliteľnou súčasťou krasového fenoménu Slovenského krasu sú jaskyne a priepasti. Rozoznávame viacej morfologických typov jaskýň. Sú to jaskyne horizontálne, vertikálne (priepasti) a jaskynné dutiny.