Ludvík Svoboda (prezident)

Z Wikipédie

Ludvík Svoboda
Prezident Česko-Slovenska
Narodenie	25. november 1895 Hroznatín, Česko
Úmrtie	20. september 1979 Praha, Česko
Politická strana	KSČ

Ludvík Svoboda (* 25. november 1895 – † 20. september 1979) bol česko-slovenský generál a prezident, nositeľ titulov hrdina ČSSR a ZSSR. V rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky.

[úprava] Prvá svetová vojna

Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole, v roku 1915 však nastúpil do rakúsko-uhorskej armády a stal sa účastníkom prvej svetovej vojny. Ešte toho istého roku bol na východnom fronte zajatý. Následne vstúpil do Česko-slovenských légií v Rusku, kde bojoval do roku 1920. Po skončení vojny a návrate cez USA pracoval na otcovom hospodárstve. Od roku 1922 dôstojník česko-slovenskej armády, v rokoch 1931 až 1934 ako učiteľ na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave.

[úprava] Druhá svetová vojna

Začiatkom júna roku 1939 utiekol do Poľska, kde organizoval česko-slovenskú jednotku. Po jej porážke bol zajatý Červenou armádou, internovaný a odsúdený na smrť ako špión (rozsudok však vzápätí bol zrušený – asi preto, že Svoboda už vtedy pracoval ako špión pre NKVD).

Po prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) vstúpil do novoustanovovaných bojových jednotiek Čechoslovákov bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri 1941 prevelený do Buzuluku, kde sa formovala vznikajúca česko-slovenská jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti plukovníka sa stal jej veliteľom. 30. januára 1943 bola jednotka odoslaná na front. Čoskoro sa začal podieľať na rozširovaní jednotky. V decembri 1943 až januári 1944 sa 1. česko-slovenská samostatná brigáda zúčastnila na oslobodzovaní Vasilkova, Fastova, Bielej Cerkvy a Žaškova. V marci 1944 bola brigáda stiahnutá z frontu a začala sa doplňovať, jej rast sa zavŕšil vytvorením 1. česko-slovenského armádneho zboru (10. apríl 1944). Tejto jendotke velil Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie, kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Česko-Slovenska. Svoboda viedol jednotky počas celého obdobia oslobodzovacích bojov, ťažkými bojmi pri Liptovskom Mikuláši a Polome. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a ministrom obrany ČSR ako nestranník (hoci už vtedy bol s veľkou pravdepodobnosťou tajným členom KSČ).

Ľudvík Svoboda

Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole, v roku 1915 nastúpil do rakúsko-uhorskej armády a stal sa účastníkom prvej svetovej vojny. Ešte toho istého roku bol na východnom fronte zajatý. Následne vstúpil do Česko-slovenských légií v Rusku, kde bojoval do roku 1920. Po skončení vojny a návrate cez USA pracoval na otcovom hospodárstve. Od roku 1922 dôstojník česko-slovenskej armády, v rokoch 1931 až 1934 ako učiteľ na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave.

Druhá svetová vojna

Začiatkom júna roku 1939 utiekol do Poľska, kde organizoval česko-slovenskú jednotku. S touto jednotkou bol zajatý Červenou armádou, internovaný a odsúdený na smrť ako špión, rozsudok však bol vzápätí zrušený.

Po prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) vstúpil do novoustanovovaných bojových jednotiek Čechoslovákov bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri 1941 prevelený do Buzuluku, kde sa formovala vznikajúca česko-slovenská jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti plukovníka sa stal jej veliteľom. 30. januára 1943 bola jednotka odoslaná na front. Čoskoro sa začal podieľať na rozširovaní jednotky. V decembri 1943 až januári 1944 sa 1. česko-slovenská samostatná brigáda zúčastnila na oslobodzovaní Vasilkova, Fastova, Bielej Cerkvy a Žaškova. V marci 1944 bola brigáda stiahnutá z frontu a začala sa doplňovať, jej rast sa zavŕšil vytvorením 1. česko-slovenského armádneho zboru (10. apríl 1944). Tejto jendotke velil Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie, kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Česko-Slovenska. Svoboda viedol jednotky počas celého obdobia oslobodzovacích bojov, ťažkými bojmi pri Liptovskom Mikuláši a Polome. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a ministrom obrany ČSR ako nestranník (hoci už vtedy bol s veľkou pravdepodobnosťou tajným členom KSČ)

Povojnové obdobie

Jeho lojalita ku KSČ, ktorej si demokratické strany neboli vedomé, bola jedným z kľúčových prvkov vo februárovom prevrate. Svoboda vtedy oznámil prezidentovi Benešovi, že armáda za žiadnych okolností „nepôjde proti ľudu“. Zato ho niektorí pokladajú za komunistického trójskeho koňa vo vláde a ozbrojených silách. Na začiatku 50. rokov bol odstránený z politiky a krátky čas väznený.

V rámci Pražskej jari bol 30. marca 1968 zvolený za prezidenta namiesto Antonína Novotného. Za augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka a Aloisa Indru, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975 bol pre zdravotné problémy zbavený prezidentskej funkcie.

Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971).

Ľudvík Svoboda

Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole, v roku 1915 však nastúpil do rakúsko-uhorskej armády a stal sa účastníkom prvej svetovej vojny. Ešte toho istého roku bol na východnom fronte zajatý. Následne vstúpil do Česko-slovenských légií v Rusku, kde bojoval do roku 1920. Po skončení vojny a návrate cez USA pracoval na otcovom hospodárstve. Od roku 1922 dôstojník česko-slovenskej armády, v rokoch 1931 až 1934 ako učiteľ na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave.

Druhá svetová vojna

Začiatkom júna roku 1939 utiekol do Poľska, kde organizoval česko-slovenskú jednotku. Po jej porážke bol zajatý Červenou armádou, internovaný a odsúdený na smrť ako špión (rozsudok však vzápätí bol zrušený – asi preto, že Svoboda už vtedy pracoval ako špión pre NKVD).

Po prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) vstúpil do novoustanovovaných bojových jednotiek Čechoslovákov bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri 1941 prevelený do Buzuluku, kde sa formovala vznikajúca česko-slovenská jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti plukovníka sa stal jej veliteľom. 30. januára 1943 bola jednotka odoslaná na front. Čoskoro sa začal podieľať na rozširovaní jednotky. V decembri 1943 až januári 1944 sa 1. česko-slovenská samostatná brigáda zúčastnila na oslobodzovaní Vasilkova, Fastova, Bielej Cerkvy a Žaškova. V marci 1944 bola brigáda stiahnutá z frontu a začala sa doplňovať, jej rast sa zavŕšil vytvorením 1. česko-slovenského armádneho zboru (10. apríl 1944). Tejto jendotke velil Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie, kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Česko-Slovenska. Svoboda viedol jednotky počas celého obdobia oslobodzovacích bojov, ťažkými bojmi pri Liptovskom Mikuláši a Polome. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a ministrom obrany ČSR ako nestranník (hoci už vtedy bol s veľkou pravdepodobnosťou tajným členom KSČ)

Povojnové obdobie

Práve jeho úplná lojalita ku KSČ, ktorej si demokratické strany neboli vedomé (inak by ho nikdy do tejto funkcie neschválili), bola jedným z kľúčových prvkov vo februárovom prevrate. Svoboda vtedy oznámil prezidentovi Benešovi, že armáda za žiadnych okolností „nepôjde proti ľudu“, čím sa spreneveril svojim povinnostiam ministra obrany, ale zato splnil úlohu komunistického trójskeho koňa vo vláde a ozbrojených silách. Na začiatku 50. rokov bol odstránený z politiky a krátky čas väznený.

V rámci Pražskej jari bol 30. marca 1968 zvolený za prezidenta namiesto príliš skompromitovaného Antonína Novotného. Za augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka a Aloisa Indru, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975 bol pre zdravotné problémy zbavený prezidentskej funkcie.

Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971).

Vyznamenania

Ludvík Svoboda je nositeľ titulu hrdina Sovietskeho zväzu (1965), hrdina ČSSR (1965, 1970 a 1975), tiež Radu SNP I. triedy (1945), Česko-slovenského vojnového kríža 1939 (1943, 1945 a 1946), Česko-slovenského radu bieleho leva (1955), Radu Víťazného februára (1973) a niekoľkých ďalších vyznamenaní.

[úprava] Externé odkazy

Česká stránka o Ludvíkovi Svobodovi s rozsiahlym životopisom