Mesiac (družica)

Z Wikipédie

Správny názov tohoto článku je „mesiac“. Tento názov nie je možné kvôli technickým obmedzeniam použiť.

mesiac Dione nad prstencami svojej materskej planéty Saturn

Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarane trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty (príp. aj planétky). Najznámejšie mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Objav mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je pri súčastnej úrovni technológií možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, nakoľko sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Po prvýkrát ich pravdepodobne pozoroval Galileo Galilei v roku 1610.

Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét - aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida.

[úprava] Všeobecná charakteristika

Mesiace sú telesá rôzneho tvaru a veľkosti, spravidla menšie ako planéty. Existujú však aj výnimky. Najväčší mesiac Slnečnej sústavy Jupiterov Ganymedes alebo Saturnov mesiac Titan sú väčšie ako planéta Merkúr. Najväčšie mesiace sú guľaté, menšie môžu mať nepravidelný tvar a podobajú sa asteroidom. Je možné, že mnohé malé mesiace boli skutočne asteroidmi, ktoré pri pohybe slnečnou sústavou zachytila gravitácia nejakej planéty. Mnohé mesiace (vrátane Mesiaca) majú viazanú rotáciu, to znamená, že k svojej planéte sú otočené stále tou istou stranou. Blízko obiehajúce veľké mesiace môžu na svojej planéte spôsobiť zatmenie Slnka. Blízke mesiace spravidla svoju oplanétu obiehajú prográdne, u vzdialenejších mesiacov nie je výnimočný ani obeh retrográdnym smerom (napr mesiac Phoebe). Viaceré mesiace môžu obiehať aj po tej istej obežnej dráhe, napríklad Saturnove mesiace Tethys, Telesto a Calypso zdieľajú jednu a tú istú orbitu. Dva mesiace si svoje obežné dráhy môžu dokonca navzájom vymeniť - opäť sa jedná o Saturnove obežnice a sú to Epimetheus a Janus.

[úprava] Atmosféra

Nakoľko sú mesiace pomerne malé, majú aj nízku gravitáciu a preto nie sú schopné udržať si hustú atmosféru. Výnimku tvorí opäť Titan, mesiac s najhustejšou atmosférou v slnečnej sústave, ktorého atmosférický tlak je až 2.10^-7 Pascalov. Všetky veľké guľaté mesiace plynných obrov sú obklopené minimálne riedkou atmosférou, menšie guľaté a nepravidelné mesiace však už nemajú merateľný atmosférický tlak. Mesiace so sopečnou aktivitou svoju atmosféru neustále dopĺňajú chemickými prvakmi zo svojho vnútra.

[úprava] Teplota

Vzhľadom na to, že mesiace majú len planéty vzdialenejšie od Slnka, ako je Venuša, ich povrchové teploty bývajú veľmi nízke. Výnimku tvorí len vulkanický mesiac Io. V blízkosti vulkánov dosahujú teploty na jeho povrchu 1 230°C, čo sú najvyššie teploty na povrchu pevného telesa v Slnečnej sústave. Na iných častiach mesiaca, ďaleko od vulkánov však povrchové teploty klesajú až na -153°C. Najvyššiu priemernú povrchovú teplotu, -20°C má Mesiac a vďačí za to svojej blízkosti k Slnku. Je to však len priemerná teplota - cez deň stúpajú teploty na jeho povrchu až na 110°C, v noci klesajú na hodnoty -230°C. Keďže mesiace majú zvyčajne riedku atmosféru, alebo sú bez atmosféry (napr. Mesiac) rozdiely medzi ich dennými a nočnými teplotami sú veľké.

Sopečný výbuch na Jupiterovom mesiaci Io.

[úprava] Povrch

Mesiace majú veľmi rôznorodý povrch. Zloženie povrchu závisí od jeho minulosti a tiež prípadnej sopečnej aktivity. Povrch väčšiny mesiacov je tvorený horninami a obsahuje veľké množstvo dopadových kráterov. Krátery bývajú pre väčšinu mesiacov charakteristické, pretože na väčšine z nich neexistuje nijaká činnosť (erózia, sopky,...) ktorá by ich mohla zahladiť. Ďalej sa na povrchoch mesiacov nachádzajú pohoria, zlomy, ryhy a roviny s väčšími výškovými rozdielmi, aké bývajú na planétach. Existujú však aj zvláštne povrchové útvary, ktoré neboli pozorované na nijakých iných telesách. Mesiac Zeme má napríklad mesačné moria - tmavé plochy tvorené bazaltovou lávou. Povrch Jupiterovho mesiaca Európa je zase pokrytý hrubou vrstvou ľadovej kvôry, pod ktorou sa môže nachádzať kvapalná voda. Ľad obsahujú vo svojej kôre aj mesiace Ganymedes a Kallisto.

[úprava] Sopečná aktivita

Nakoľko sú mesiace pomerne malé telesá, nedokázali si udržať veľké vnútorné teplo od čias svojho vzniku. Všetka sopečná aktivita na mesiacoch je následkom slapových síl ich materských planét. Slapové sily vytvárajú pod kvôrou blízko obiehajúcich mesiacov trenie, vďaka čomu sa ich vnútro zahrieva. Medzi najznámejšie vulkanicky aktívne mesiace patrí Io. Na jeho povrchu sa nachádza viac než 80 aktívnych oblastí a viac než 300 sopiek. Jeho povrch neustále pretvárajú sopečné výbuchy. Ďalšie vulkanicky aktívne mesiace sú Saturnov Enceladus a Neptúnov Triton, tieto telesá však nevyvrhujú na svoj povrch lávu, ale vodu.

[úprava] Názvy mesiacov

Pomenovania mesiacov majú väčšinou vzťah k planéte, ktorú obiehajú. Napríklad mesiace Jupitera, okrem Ganymeda a Amalthey sa nazývajú podľa mileniek boha Dia (v rímskej mytológii Jupitera). Mesiace Saturna majú zase mená rôznych titanov a titaniek, keďže aj boh Kronos (v rímskej mytológii Saturn) bol jedným z titanov. Mesiace Neptúna sa zase volajú podľa rôznych morských božstiev, nakoľko Neptún bol boh mora. Mesiace Marsa sa nazývajú podľa dvoch synov boha Areta (Marsa): Fobosa a Deimosa. Najväčší mesiac Pluta, Cháron dostal meno po prievozníkovi cez rieku Styx, ktorá bola vstupom do podsvetia, ktorému vládol bo Hádes (Pluto). Jeho ďalšie mesiace, Nix a Hydra sa nazývajú podľa neobľúbených temných božstiev, medzi ktoré patril aj sám Hádes. Výnimku v názvosloví tvoria len mesiace planéty Urán, ktoré sa nenazývajú podľa postáv rímskej mytológie, ale podľa postáv z hier Williama Shakespeara.

[úprava] Vznik mesiacov

Aj mesiace jednej planéty môžu byť rôzneho pôvodu. Teórie o ich vzniku sú však stále neisté. U veľkých mesiacov sa predpokladá, že sa zformovali z pôvodného protoplanetárneho disku podobným procesom ako planéty. Niektoré mesiace však môžu byť zachytené asteroidy alebo kométy, ktoré na obežnú dráhu zachytila planéta až neskôr po ukončení formovania slnečnej sústavy. Iné mesiace, ako napríklad Mesiac mohli vzniknúť z hmoty samotnej planéty, ktorá sa odtrhla od formujúcej sa planéty pri mohutnej zrážke.