Apokryf
Z Wikipédie
Apokryf (z gr. απόκρυφος - skrytý, tajný) je:
- dielo pochybného autora, pochybnej hodnovernosti alebo zámerne podvrhnuté
- v židovsko-kresťanskej tradícii náboženský text, ktorý nebol zahrnutý do kánonu posvätných biblických textov. Židovské apokryfy zahŕňajú napríklad apokalyptickú knihu Jubileí. Kresťanské cirkvi rozlišujú starozmluvné a novozmluvné apokryfy. Ich počet sa u jednotlivých cirkví líši.
Obsah |
[úprava] Apokryf v náboženstve
Významy:
- 1. Teológia používa pojem „apokryf“, keď označuje text, ktorý do biblického kánonu nepatrí, avšak svojou povahou náboženského spisu sa kanonickému textu v niektorých ohľadoch blíži.
- 2. Katolíci používajú pojem „apokryf“ pre spis neprijatý do biblického kánonu, tak ako ho definoval Tridentský koncil (1546). Toto pojatie odpovedá protestantskému pojmu pseudoepigraf. Medzi takto definované apokryfy patria apokryfy staro- a novozákonné.
[úprava] Starozákonné apokryfy
Judaizmus diskusiu o svojom kánone Biblie (Tanach, תנ״ך) uzavrel v roku 92 po Kr., kedy vznikol palestínsky kánon, ktorého súčasťou sa nestali mladšie starozákonné spisy. Ako také neboli považované za rovnako dôležité ako ostatné starozákonné knihy, nevenovala sa im preto taká pozornosť a uchovali sa preto v menej spoľahlivom rukopisnom stave než ostatné biblické knihy. Ich pôvodné hebrejské texty zostali zachované len čiastočne a obsahujú množstvo rukopisných odchýlok. Niektoré z týchto kníh existujú už len v gréckom preklade, prípadne je ich originálnym jazykom na rozdiel od ostatných starozákonných kníh gréčtina. Až 20. storočie prinieslo archeologické nálezy pôvodných hebrejských fragmentov týchto spisov, ktoré sa celé zachovali len v preklade. Použitie pojmu „apokryf“ implikuje, že pojednávaný spis nemá v skutočnosti do Biblie byť zaradený. Existuje tiež problém rozdielu v chápaní pojmu apokryf u apokryfov starozákonných a novozákonných. Pre akademické použitie sa preto pre korpus uvedených kníh väčšinou doporučuje namiesto pomenovanie „apokryf“ použitie pojmu „deuterokanonická literatúra“.
Uznanie týchto kníh sa v cirkvách líši.
- Východné cirkvi vychádzajú z tradície a vzhľadom na to, že ich kánon nebol predmetom interných sporov, dodnes nemajú oficiálne stanovený starozákonný kánon. Vychádzajú ale zo Septuaginty a spochybňované starozákonné spisy označujú ako anaginoskomena.
- Protestantské cirkvi prevzali židovský kánon a starozákonné knihy, a tie ktoré neboli jeho súčasťou, označili za apokryfy, ktoré rovnako ako Židia nestavia na úroveň ostatných biblických kníh. *Reformované cirkvi ich vôbec ako súčasť biblie neuznávajú, luteránska cirkev, podobne ako anglikáni, ale pripúšťa, že môže byť užitočné ich čítať. V protestantských i ekumenických prekladoch apokryfy spravidla nevychádzajú, prípadne sú na základe ekumenickej dohody o interkonfesných biblických vydaniach z roku 1968 tlačené samostatne medzi knihami Starého a Nového zákona.
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Prehľad neskorších spisov Starého zákona Popis Katolíci Protestanti Východné církvi Súčasť kánonu deuterokanonické spisy
- Kniha Júdit
- Kniha Tóbijáš
- Kniha Báruch
- Sirachovec
- Kniha Múdrosti
- 1. kniha Makabejská
- 2. kniha Makabejská
- grécke časti knihy Daniel
- grécke časti knihy Ester Anaginoskomena
- Kniha Júdit
- Kniha Tobijáš
- Kniha Baruch
- Sírachovec
- Kniha Múdrosti
- 1. kniha Makabejská
- 2. kniha Makabejská
- 3. kniha Makabejská
- grécke časti knihy Daniel
- grécke časti knihy Ester
- 3. kniha Ezdrášova
- Žalm 151
- Kniha Jubilejí (iba etiopská cirkev)
- Prvý Henoch (iba etiopská církev)
Apokryfy
- 3. kniha Ezdrášova
- 3. kniha Makabejská
- 4. kniha Makabejská
- Modlitba Manasse
- Žalmy Šalamúnove
- Žalm 151
- Kniha Jubilejí
- Prvý Henoch
a ďalší
- Kniha Júdit
- Kniha Tobijáš
- Kniha Báruch
- Sírachovec
- Múdrosť Šalamúnova
- 1. kniha Makabejská
- 2. kniha Makabejská
- 3. kniha Makabejská
- 4. kniha Makabejská
- grécke časti knihy Daniel
- grécke časti knihy Ester
- 3. kniha Ezdrášova
- Modlitba Manasse
- Žalmy Šalamúnové
a ďalšie
[úprava] Novozákonné apokryfy
Novozákonné apokryfy sú spisy z 1. až 4. storočia, ktoré sa svojím obsahom a formou podobajú novozákonným knihám. Boli väčšinou uverejnené pod menom niektorého z apoštolov, nestali sa však súčasťou žiadneho kánonu, aj napriek tomu ich v určitých dobách mohli niektorí autori za súčasť kánonu považovať. Na rozdiel od starozákonných apokryfov netvoria nijakú uzavretú zbierku a neboli uznané žiadnou zo súčasných cirkví. Mnohé z nich sú základom učenia gnostikov.
Patria sem:
- Evanjelium Hebrejom
- Tomášovo evanjelium
- Matejovo evanjelium
- Nikodémovo evanjelium
- Evanjelium pravdy
- Máriino evanjelium
- Tajné Markovo evanjelium
- Skutky Petrove
- Skutky Pavlove
- Petrova apokalypsa
- Pavlova apokalypsa
- Máriina apokalypsa
- 3. list Korinťanom
- List Laodicejcom
- Didaché
Treba však pripomenúť, že niektoré apokryfy sú sem-tam v nejakých prekladoch Biblie obsiahnuté. Pripomínam, že niektoré knihy (s názvami ako Anointing apod.) boli buď prevzaté z iných náboženstiev, alebo nimi pripísané na vrub. Šlo zrejme o zoroastrizmus a iné.
[úprava] Pozri aj
- židovské apokryfy
- biblické apokryfy (starozmluvné), hebr. chiconim - knihy, ktoré židovská tradícia (a podľa nej protestantská) nezahŕňa do kánonu Tanachu, resp. Starého zákona. Podľa katolíckej tradície niektoré z týchto kníh súčasťou biblického kánonu sú.
- novozmluvné apokryfy - knihy, ktoré neboli zahrnuté do kánonu Novej zmluvy.
- pseudoepigraf
