Armáda národného odporu
Z Wikipédie
Armáda národneho odporu (ANO), (anglicky National Resistance Army (NRA) bola jedným z povstaleckých hnutí v Ugande. Vznikla ako odozva na voľby z decembra 1980, v ktorých zvíťazil Milton Obote a ktoré boly väčšinou obyvateľstva južnej Ugandy považované za zmanipulované. Jeho kľúčovou postavou bol od počiatku Yoweri Museveni.
Pred štátnym prevratom Museveni uprednostnil povstaleckú vojnu postavenú na jemu známom mozambickom modeli. Situácia v Ugande k tomu naviac vytvárala vhodné podmienky – vratkosť režimu, rozvrátená štátna správa po rokoch vlády Idiho Amina a nasledujúcej vojne, hlboko zakorenený odpor voči Oboteovi na juhu krajiny. Je treba vziať v úvahu aj pripravenosť Oboteho krvavo potlačiť politickú opozíciu (v krajine i po voľbách zotrvali tanzánsky vojaci) a mezinárodná podpora Obotemu (zahraničné vlády boli ochotné tolerovať autoritárske praktiky režimu, pokiaľ to malo zabezpečiť stabilitu v krajine po odchode nepohodlného Idiho Amina. Dlho trvajúca ľudová povstalecká vojna Musevenimu ponúkala možnosť vytvoriť zázemie i pre svoju budúcu vládu.
Ozbrojené aktivity proti Oboteho vláde Museveni začal v roku 1981 s malou skupinou nazývanou Armáda ľudového odporu (People Resistance Army – PRA). V tej dobe sa jednalo o desiatky osôb a ich činnosť sa obmedzovala na útoky na policejné stanice a kasárne. V júni 1981 Museveni započal šesťmesačnú zahraničnú cestu k získaniu medzinárodnej podpory. Prijal ho napr. Muammar Kaddáfi, ktorý mu venoval asi 100 samopalov, 100 mín niekoľko guľometov a tarasníc. Britského ministra zahraničia Lorda Carringtona ani ministra pre rozvoj Richarda Luceho, neprinútil ku zmene kladného postoja k Obotemu. V Keni sa dohodol s profesorom Yusufom Luleom na spojení Armády ľudového odporu s jeho organizáciou UFF, čím vznikla ANO. Vďaka Luleho podpore získala ANO podporu aj v Bugande.
ANO se podarilo rýchlo získať prívržencov jednak medzi študentmi, jednak medzi vidieckou mládežou na juhu krajiny, ktorá bola vystavená represáliam vládnych síl. Významnou časťou síl ANO tvorili Rwanďania, rovnako vystavení útlaku zo strany vlády. Tri hlavné bojové skupiny v rámci ANO sa nazývali podľa „hrdinov afrického vlasteneckého úsilia: Nkrumah, Mondlane a Násir.“ Je paradoxom, že Obote bol jedným z hlavných Nkrumahových následovníkov mezi africkými hlavami štátov a zároveň bola po prvnom ghanskom prezidentovi nazvaná časť povstaleckého uskupenia usilujúceho o Oboteho zvrhnutie.
Vo svojom boji sa ANO musela potýkať so značnými materiálnymi problémami. Pri masivnej operácii vládnych vojsk - Bonanza – mala ANO len 400 strelných zbraní pre 4 000 vojakov (zbrane ANO získavala predovšetkým od porazených vládnych vojsk) a musela tak ustúpiť zo značnej časti svojej operačnej oblasti (tzv. trojuholník Luwero na sever od Kampaly). Aj tak mohla tažiť z odporu obyvateľstva voči vláde a postupne sa rútiacemu systému štátnej správy Ugandy. Dokázala naviac ukľudniť vnútorné spory a čeliť významnému prílivu nových bojovníkov zásadnou reštrukturalizáciou vymedzenou na zjazde v Kanyanze v decembry 1981. Na územiach pod vlastnou kontrolou zavádzala odbojové rady (resistance councils) a ako prvý tak v ugandskej spoločnosti aplikovala demokratické mechanizmy na úkor tradičného zriadenia postavenom na náčelnickej hierarchii.
Aj keď Museveni nechcel svoju revolúciu vyvážať, stala sa ANO vďaka svojej kvalitnej štruktúre inšpiráciou pre rad iných povstaleckých organizácií v strednej Afrike. Fred Rwigyema aj Paul Kagame z Rwandskej vlastneckej fronty (RVF) patrili do Museveniho povstaleckej skupiny (vtedy čítajúcu 35 členov) od samého počiatku. Rovnako tak pomohli členovia ANO i RVF L. Kabilovi zvrhnúť Mobutov režim v Zaire. 26. januára 1986 ANO dobila Kampalu po úplnom rozklade ugandskej vlády Tita Okella.
ANO bolo prvým africkým povstaleckým hnutím, ktorému se podarilo odstrániť vládu a ustanoviť novú a zároveň fukčnú vládu.
