Báhrám Čóvén
Z Wikipédie
Báhrám Čóvén († 592) bol významný perzský vojvodca a dvoran, ktorému sa na krátku dobu (590–591) podarilo získať vládu v Perzskej ríši. Svoje priezvisko Čóvén (Drevený) pravdpodobne získal pre svoju vysokú chudú postavu, natoľko odlišnú od výzoru väčšiny obyvateľov Iránu a Mezopotámie.
Obsah |
[úprava] Pôvod a vojenská dráha
Báhrám bol synom Báhráma Gušnaspa z arsakovskej rodiny Mihránov, ktorá mala v ríši už dlhý čas významné postavenie, a pôvodne pôsobil v kráľovej telesnej stráži. Prvé vojnové ostruhy si vyslúžil začiatkom sedemdesiatych rokov 6. storočia, keď sa zúčastnil obliehania mesta Dára na byzantsko-perzskom pomedzí. Jeho schopnosti si hneď všimol kráľ Husrav I. (531–579) a využil ich pri svojich výpravách do Arménie počas vojny s Byzantskou ríšou. Báhrámova hviezda rýchlo stúpala aj počas vlády Husravovho syna Hormizda IV., kedy bol ocenený najvyššími vojenskými poctami.
[úprava] Víťazstvo nad Turkami
Roku 588 ríšu na východe napadol turecký kráľ Šáva, čím prišla Báhrámova slávna chvíľa. Kráľ mu totiž zveril vrchné velenie nad sedemdesiattisícovým perzským kontingentom, ktorý mal útočníkov zastaviť a vyhnať z perzského územia. Potom čo boli podniknuté všetky nevyhnutné prípravy na vojnu, tiahol Báhrám s vojskom do západných krajov dnešného Afganistanu a roku 589 pripravil Turkom zdrvujúcu porážku v oblasti dnešného Herátu. Sám kráľ Šáva v bitke padol, korisť vraj Peržania odvážali na dvestopäťdesiatich tisícoch (!) tiav. Aj keď je toto číslo iste nadsadené, „skvelé“ víťazstvo potvrdzujú aj byzantskí kronikári, ktorí svojim dlhoročným protivníkom na východe neboli nijako naklonení.
Svoj triumf Báhrám spečatil vítazstvom nad Šávovým synom Parmúdom, ktorého spolu s bohatou korisťou poslal zajatého na Hormizdov dvor. Kráľ potom ešte toho istého roku odvelil úspešného vojvodcu na západný „front“, kde už takmer dvadsať rokov prebiehala malá vojna s Byzanciou, tu a tam prerušovaná prímerím. Potom, čo tu Báhrám utrpel pomerne nevýznamnú porážku od byzantského veliteľa Romana, využil Hormizd IV. vhodnú chvíľu a príliš mocného veliteľa zbavil všetkých funkcií. Ak máme veriť kronikárovi Theofylaktovi Simokattovi, snáď mu dokonca poslal na potupu ženské šaty. Nie je divu, že sa Báhrám cítil dotknutý a že začal ihneď pripravovať Hormizdov pád.
[úprava] Perzským kráľom
Na prelome rokov 589/590 začal Báhrám revoltu proti kráľovi. Väčšina vojska stála na jeho strane, a tak si mohol dovoliť prehlásiť kráľa za zosadeného a začať pochod na Ktésifón. Tam pod dojmom udalostí došlo 6. februára 590 k prevratu, ktorý vyniesol na trón princa Husrava, asi najschopnejšieho člena vládnuceho rodu; samotného kráľa dali dvaja jeho švagri, Vistám a Vindóé, oslepiť a uväzniť.
Báhrám sa však s novým poriadkom nehodlal zmieriť, odmietol ponúkané „druhé miesto“ v ríši hneď za panovníkom a rozprášil Husravove narýchlo pozbierané jednotky, zložené najmä z palácového služobníctva a mestskej chudoby. Dňa 28. februára 590 nezostávalo Husravovi (II.) nič iného ako újsť k úhlavnému nepriateľovi Perzie, byzantskému cisárovi. Predtým však ešte Vistám a Vindóé uškrtili Hormizda IV., aby ho Báhrám znovu nedosadil na trón.
V marci 590 tak ovládol novoperzskú ríšu poprvýkrát od jej vzniku príslušník iného rodu než sásánovského – Báhrám VI. Čóvén, slavnostne prehlásený za kráľa v Ktésifónte. Ale situácia nebola pre korunovaného uchvatiteľa trónu priaznivá. Byzantský cisár Maurikios totiž prevrat v Perzii neuznal a prisľúbil plnú podporu Husravovi II., vrátane poskytnutí vojska. Márne mu Báhrám ponúkal územné kompenzácie, cisár už uzavrel príslušné dohody s Husravom. Ani vnútropoliticky to nevyzeralo príliš nádejne, lebo Báhrámovi odopierali poslušnosť mágovia a objavilo sa niekoľko sprisahaní proti jeho osobe. Nový kráľ musel vládnuť s mimoriadnou prísnosťou, aby sa udržal pri moci – a to iba rozširovalo okruh jeho odporcov.
[úprava] Porážka a smrť
Keď na jar 591 začal Husrav II. za pomoci šesťdesiattisícového byzantského vojska ťaženie do perzskej ríše, ocitol sa Báhrám VI. od začiatku v defenzívnom postavení. Niektoré jeho jednotky prešli k nepriateľovi, mesto Seleukia nad Tigridom sa útočníkom vzdalo bez boja. Sám Báhrám utrpel za Tigridom ťažkú porážku a musel ustúpiť ku Ganzaku v perzskom Azerbajdžane; tam ho Husravove jednotky na jeseň definitívne zdolali.
Husrav a Báhrám si teraz vymenili úlohy – z vyhnancu sa stal kráľ a z kráľa vyhnanec. Iba miesto exilu bolo iné. Báhrám totiž ušiel k Turkom, ktorým iba pred dvoma rokmi pripravil zdrcujúcu porážku pri obrane perzských hraníc. Turecký kráľ mu síce zaručil osobnú bezpečnosť, jeho žena sa však nechala podplatiť perzskými agentami a roku 592 poslala na Báhráma najatých vrahov. Tak skončil život jedného z najnadanejších perzských vojvodcov, muža „obdivuhodnej postavy a charakteru“, ktorého vo svojej Knihe kráľov (Šáhnáme) oslávil aj známy perzský básnik Firdausí (cca 940–1020).
