Džiudžicu

Z Wikipédie

Džiudžicu alebo staršie j(i)u-jitsu (po japonsky: 柔術 - džú-džucu čiže v anglickom prepise Ju-jutsu) je staré japonské bojové umenie založené na technikách bez zbrane. Používa ale aj techniky malých zbraní (pri dobrej znalosti sú malé zbrane rovnako dobre použiteľné ako veľké), zahrňuje metódy kopov, úderov, použitia kolien, hádzania, škrtenia, blokovania kĺbov, používania niektorých zbraní, držania a zviazanie nepriateľa.

[úprava] Dejiny

O spôsobe boja džiudžicu existujú zmienky v starej japonskej mytológii už spred 2000 rokov. Začiatok moderného džiudžicusa traduje medzi 8. až 16. storočím nášho letopočtu. V týchto časoch bolo Japonsko zmietané neustálymi občianskymi vojnami. Ju-Jitsu bolo bojovým umením japonskej triedy bojovníkov Bushi, ktorá zahrňovala aj slávnych samurajov. Samuraji sa vracali k džiudžicu, keď prišli o svoj meč v boji, alebo keď boli zastihnutí bez neho. Bol to spôsob neozbrojeného boja, ale využíval v prípade potreby aj zbrane (nôž, palicu a.i.).

Éra Edo, nazývaná aj Tokugawská (1603-1867), nastolila pevnú vojenskú vládu na čele so šógunom. V tomto období prestal mať boj taký silný vplyv na život v Japonsku a preto džiudžicu prosperovalo aj ako umelecká forma. Toto obdobie je známe aj ako Zlatý vek džiudžicu. Džiudžicu sa začalo presúvať viac smerom k neozbrojeným technikám. Niektoré z hlavných smerov džiudžicu boli ovplyvnené čínskymi bojovými umeniami. Obdobie obnovy Meidži (1868), ktorá prinavrátila moc z rúk šóguna späť do rúk cisára, započalo obdobie úpadku džiudžicu. Väčšina samurajov bojovala po boku šóguna, a preto upadli po jeho porážke do nemilosti. Cisár im zakázal cvičiť ich formy boja. Niektorí majstri však naďalej pracovali v ilegalite, alebo preniesli svoje umenie do iných krajín. V tomto období sa džiudžicu dostáva po prvýkrát aj do Európy.

Roku 1882 zakladá Džigoro Kano (1860-1938) na základoch džiudžicu džudo, ktoré sa stáva prostriedkom zdokonaľovania osobnosti. Počas príprav na 2. svetovú vojnu japonská vláda požiadala Kana, aby cvičil japonských vojakov. Kano, ako odpoveď na túto výzvu, začal skrývať techniky v džude.

Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovala americká okupácia Japonska. Počas okupácie siahali Američania po všetkom, čo mohli z japonských vedomostí využiť, vrátane bojových umení. Aby sa tomuto zabránilo, bolo džudo pretvorené do formy zápasenia a mohlo sa naďalej praktikovať ako šport. Po ukončení americkej okupácie však už bolo džudo nenávratne zmenené. Napriek tomu mu džiudžicu veľkou mierou vďačí za svoje pretrvanie.

Moderné džiudžicu zahŕňa aj obranu proti zbraniam, ktoré priniesol čas, ako rozbité fľaše, stoličky a podobne. Ako šport sa džiudžicu veľmi neujalo, pretože neponúka také možnosti športového zápolenia ako napríklad džudo alebo karate. Nacvičujú sa síce kata, ale tie sú len formálnou prezentáciou techník.