Dejiny hudby
Z Wikipédie
Dejiny hudby sú predmet hudobnej histórie, čiže vývin hudby.
Obsah |
[úprava] Delenie 1
- Epocha jednohlasnej hudby (do roku 1300): Začína v Starovekom Grécku a v stredoveku ju predstavujú trubadúri, minnesängeri a truvéri.
- Epocha polyfónnej hudby (800-1750): Do roku 1300 sa vyskytoval najmä organálny spev a prvý polyfónny štýl zvaný Ars antiqua, potom do roku 1450 vyspelejší štýl Ars nova, po roku 1450 sa rozvíja imitačná polyfónia (rovnaká téma sa zjavuje následne vo všetkých hlasoch). Toto je obdobie gotickej a renesančnej hudby.
- Epocha homofónnej hudby (1600 - dnes)
[úprava] Delenie 2
[úprava] Praveká hudba
Vývoj hudby medzi ľuďmi nastal na pozadí prírodných zvukov. Je dosť možné že bol ovplyvnený napríklad vtáčím spevom a inými zvukmi, ktoré používajú zvieratá na komunikáciu. Prehistorická hudba, nazývaná aj primitívna hudba, je spoločné pomenovanie pre všetku hudbu vytvorenú v predliterárnom období, siahajúcu až do veľmi vzdialenej minulosti.
[úprava] Staroveká hudba
Staroveká hudba bola dlho považovaná len za jednohlasnú, ale súčasné archeologické dôkazy potvrdili, že najstaršia zdokumentovaná klinopisná pieseň stará 4000 rokov, nájdená v meste Ur, bola skomponovaná v terciách (harmóniách) a napísaná v diatonickej stupnici.
Aj dvojité píšťaly, používané v starovekom Grécku a staroveké dudy, ako aj obrazy na starovekých vázach a stenách a staroveká literatúra naznačujú, že harmónia (v hudobnom zmysle slova) existovala. Jedna z píšťal pravdepodobne udávala základný tón, zatiaľ čo druhá hrala melodické pasáže.
Indickú klasickú hudbu môžeme nájsť v zápiskoch hinduistickej tradície – vo Védach. Samavéda, jedna zo štyroch vied opisuje podrobne hudbu.
[úprava] Grécko
Dejiny gréckej hudby (zachovanej v písomnostiach) siahajú až do starovekého Grécka. Bola podstatnou časťou gréckeho divadla. V starovekom grécku vystupovali pre pobavenie, oslavu a duchovné motívy zmiešané spevácke zbory. Nástroje zahrnovali píšťaly a strunové nástroje – napríklad lýru, a jej špeciálny druh nazývaný kithara.
Hudba bola dôležitou súčasťou vzdelania v starovekom grécku a mladý chlapci sa ju v škole učili od šiestich rokov. Grécka hudobná vzdelanosť vytvorila v hudobnej teórii veľký pokrok. Grécka hudobná teória zahrnovala grécke hudobné módy, ktoré sa neskôr stali základom pre západnú náboženskú hudbu a klasickú hudbu. Neskôr, vplyvy z Rímskej ríše, východnej Európy a Byzantskej ríše zmenili grécku hudbu.
[úprava] Klasická hudba (vážna hudba)
Klasická hudba je široký a nepresný pojem zahrnujúci hudbu vytvorenú alebo zakorenenú v tradičnom umení. Klasická hudba sa opisuje aj ako komplexná, dlhotrvajúca, transcendentná a abstraktná. V mnohých kultúrach klasická tradícia koexistovala s populárnou hudbou, niekedy tisícky rokov a so vzájomným ovplyvňovaním a „požičiavaním“ prvkov.
[úprava] Ázia
[úprava] Čína
Čínska klasická hudba je tradičné umenie. Má dlhú históriu, trvajúcu viac ako tisíc rokov. Má svoj jedinečný systém notácie, ako aj ladenia nástrojov a výšky tónov, hudobných nástrojov a štýlov či žánrov.
[úprava] Japonsko
V Japonsku existovali nespočetné typy klasickej hudby. Dve najstaršie sú shōmyō (budhistické spevy) a gagaku orchestrálna palácová hudba. Obe sa datujú do obdobia Nara a Heian.
[úprava] India
Klasická hudba Indie zahrnuje dve hlavné tradície: južnú karnataka a severnú hindustrani. Indická klasická hudba sa vyvíjala viac ako tisícročie. Jej vývoj prebiehal v niekoľkých etapách a zostáva aj dnes podstatným pre životy Indov dnes ako zdroj náboženskej inšpirácie kultúrneho vyjadrenia a zábavy. Indická klasická hudba je jednohlasná a založená na jednej melodickej linke (raga) a rytmicky organizovaná cez (talas). Hudba karnataka je z veľkej časti devotívna – zasvätená niektorému hinduistickému božstvu. Existuje aj veľa piesní zdôrazňujúcich lásku a sociálne otázky. Hindustrani nebola ovplyvnená len starovekými hinduistickými tradíciami, Védskou filozofiou a pôvodnými obyvateľmi Indie, ale aj perzskými vystúpeniami. Pôvodnú indickú klasickú hudbu môžeme nájsť na starých písomnostiach, časti indickej tradície – Védach.
[úprava] Perzia
Starovekí obyvatelia Iránu prikladali hudbe a poézii veľký význam. Tabuľa zo siedmeho storočia znázorňuje hudobníkov z éry Sassánovcov.
[úprava] Európa
Európska klasická hudba je veľmi široký pojem a týka sa hudby, ktorá bola vytvorená, alebo mala korene v tradícii európskeho umenia, duchovnej a koncertnej hudby. Označuje sa takto najmä hudba, ktorá vznikla približne od roku 476/1000 až do roku 1990. Ústredné normy tejto hudby sa budovali v rokoch 1550 až 1825.
[úprava] Raná hudba (476 - 1760)
Raná hudba je všeobecný pojem používaný na označovanie hudby, ktorá sa tvorila na území Európy po páde Rímskej ríše v roku 476 až do konca baroka v polovici osemnásteho storočia. Hudba v tomto obrovskom časovom rozpätí bola neobyčajne rôznorodá, zahrnovala viaceré kultúrne tradície na rozsiahlom geografickom priestore. Jedným zo zjednocujúcich prvkov v stredoveku bola cirkev a náboženský život, ktorý sa stal ústredným motívom pre rozvoj hudby. Zachovalo sa len veľmi málo nekresťanskej hudby z tejto doby, kvôli potlačovaniu cirkvou a neexistencii hudobného zápisu – notácie.
Delí sa takto:
- Stredoveká hudba (476 - 1400)
- Renesančná hudba (1400 - 1600)
- Baroková hudba (1600 - 1760)
Stredoveká hudba:
Kým hudobný život bol nepochybne bohatý v rannom stredoveku, ako dosvedčujú mnohé písomnosti, opisy nástrojov, zápisky o hudbe a iné záznamy, jediné zachované piesne spred roka 800 po Kr. sú rímskokatolícke liturgické piesne, nazývané Gregoriánske chorály. Pápež Gregor I., podľa ktorého boli nazvané a ktorý ich skomponoval, je považovaný za pôvodcu liturgie v jej dnešnej podobe. Mnohí učenci však veria že jeho skutočný význam a reputácia boli prehnané.
Renesančná hudba:
Začiatky renesančnej hudby nie sú až tak jasne vyznačené, ako začiatok renesancie v iných umeniach a na rozdiel od renesancie v iných oblastiach, renesancia v hudbe nezačala v Taliansku, ale v severnej Európe, konkrétne v oblasti rozkladajúcej sa na území dnešného severného Francúzska, Holandska, Belgicka. Štýl burgundských skladateľov, ako prvej generácie Franko-Flámskej školy je známy a bol prvou reakciou na prehnanú komplexnosť štýlu 14. storočia – obsahoval jednu jasnú melódiu a vyváženú polyfóniu vo všetkých hlasoch. Najznámejší skladatelia Burgundskej školy v strede 15. storočia boli Guillaume Dufay, Gilles Binchois, and Antoine Busnois.
Do polovice 15. storočia, sa skladatelia a speváci z Porýnia a priľahlých oblastí začali sťahovať najmä do Talianska, kde boli zamestnávaní pápežskou kaplnkou a aristokratickými mecenášmi, ako napríklad rodinou Medici, Est, Sforza. Hlavnými formami náboženskej hudobnej kompozície boli omša, moteto, a laude; svetské formy zahrnovali šansón, frottola (pieseň za doprovodu lutny) a neskôr madrigal.
Vynález kníhtlače mal ohromný vplyv na šírenie hudobných štýlov a spolu s pohybom Franko-Flámskych hudobníkov cez Európu, prispel k vytvoreniu prvého medzinárodného štýlu v európskej hudbe od zjednotenia gregoriánskych spevov pred 700 rokmi.
Medzi skladateľov strednej generácie Franko-Flámskej školy patrili Johannes Ockeghem, Jackob Obrecht a Josquin Desprez.
Koncom 16. storočia medzinárodný štýl začal upadať a vzniklo niekoľko veľmi rôznorodých štylistických trendov. Medzi slávnych skladateľov v Benátkach patrili Gabrielis, Andrea a Giovanni, rovnako ako Claudio Monteverdi, jeden z najsignifikantnejších novátorov svojej doby.
Baroková hudba:
V tomto období sa presadzuje monodický štýl, založený na nadvláde vedúcej melódie sprevádzanej akordmi (vzniká opera (umenie), oratórium, kantáta). Je to obdobie barokovej hudby.
Hudba 17. stor. sa vyznačuje novým harmonicko-melodickým slohom, ktorý vznikol najprv v Taliansku v dôsledku prenikania ľudovej hudby do hudby umelej a pôsobením umeleckej skupiny zvanej florentská camerata. Títo umelci sa schádzali vo Florencii koncom 16. storočia a chceli obnoviť v hudbe zreteľnosť spievaného slova, ktorá sa v bohatom polyfónnom pradive strácala. Ideál videli v antickej dráme a podľa nej vytvorili najprv recitatívny spev, ktorý dával prednosť deklamácii slova pred rozvinutím bohatšej melódie. Tento nový spôsob spevu uplatnili jednak v piesňach (v roku 1601 vydáva Giulio Caccini zbierku piesní príznačne nazvanú Nuove musiche), jednak v prvých operách.
Inštrumentálna hudba sa stala dominantnou v baroku a väčšina hudobných foriem bola definovaná práve v tomto období. Kontrapunkt bol jednou z hlavných hnacích síl inštrumentálnej aj vokálnej hudby tohto obdobia. Aj keď silný vplyv cirkvi pretrvával, sekulárna hudba prichádzala do popredia vznikom sonáty, koncertu, concerto grosso.
Väčšina hudby bola určená na improvizáciu. Klávesové nástroje, najmä čembalo bol dominantný nástroj a začiatky temperovaného ladenia, otvorili nové možnosti hrania vo všetkých stupniciach a modulácii. Vo väčšine barokových skladieb sa vyskytovalo Basso continuo.
Traja vynikajúci skladatelia tejto doby boli Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi. Ale množstvo iných skladateľov bolo v tejto dobe aktívnych, medzi nich patria: • Arcangelo Corelli • Alessandro Scarlatti • Henry Purcell • Jean-Baptiste Lully • Dieterich Buxtehude • Johann Pachelbel • Giuseppe Torelli • François Couperin • Jean-Philippe Rameau • Francesco Manfredini • Domenico Scarlatti • Johann Friedrich Fasch • Francesco Maria Veracini • Giuseppe Tartini • Giovanni Pergolesi • Tomaso Albinoni
[úprava] Obdobie 1750 - 1900
Toto obdobie sa viacerými spoločnými črtami odlišuje od ranej hudby aj od hudby 20. storočia. Predovšetkým ide o hudbu tonálnu.
Delí sa takto:
- rokoková hudba (1730 - 1800)
- klasicistická hudba (1770 - 1820)
- romantická hudba (1800 - 1890)
- impresionistická hudba (1890 - 1910)
Rokoková hudba:
Rokoková hudba bola zameraná na dekoratívny detail a francúzsku šľachtu
Klasicistická hudba:
Je založená na výrazovej prostote a pátose. Vznikla pôvodne v Nemecku (vznik symfónie a sláčikového kvarteta) a v Rakúsku (Mozart, Haydn, Beethoven)
Hudba klasického obdobia je charakterizovaná homofonickou textúrou, alebo jasnou melódiou s doprovodom. Tieto nové melódie sú zaspievateľné ľudským hlasom, čo umožnilo nahradiť nástroje spevákmi. Inštrumentálna hudba preto rýchlo nahradila operu a iné spievané formy (oratórium). Opera ale nevymizla, počas klasickej doby niekoľko skladateľov písalo opery pre širokú verejnosť, v ich rodnom jazyku.
Popri postupnom nahrádzaní hlasu silnejšími a jasnými melódiami, kontrapunkt sa stal iba dekoratívnym prvkom, používaný často na konci skladby, alebo pasáže. Jeho miesto zaujali arpeggia a v klavírnej hudbe Alerti bass (druh doprovodu v ktorom sa opakuje jednoduchý motív na basovej linke). V tejto dobe sa popularite tešili najmä sonáta, symfónia a concerto.
Rané obdobie zahŕňa autorov ako Johann Stamitz, Franz Xaver Richter, Carl Stamitz, and Christian Cannabich. Mali rozhodujúci vplyv na Josepha Haydna a cez neho na celú európsku hudbu. Wolfgang Amadeus Mozart bol hlavnou postavou klasicistického obdobia a jeho fenomén a rôznorodé diela charakterizujú naše vnímanie tohto obdobia. Medzi ďalších významných klasicistických kých skladateľov patrili: • Carl Czerny (1791-1857) • Muzio Clementi (1752-1832) • Friedrich Kuhlau (1786-1832) Ludwig van Beethoven a Franz Schubert boli prechodní skladatelia, privádzajúci hudobné umenie do obdobia romantizmu, rozšírením existujúcich žánrov, foriem a dokonca aj funkcií hudby.
Romantická hudba:
Zameriava sa na výraz a poetizuje hudobnú náladu.
V prvej fáze (1800-1830, Chopin, Schuhmann, Mendelsohn, Schubert) sa pestovali hlavne menšie vokálne hudobné formy, v druhej fáze (1830-1870(?), novoromantizmus, Berlioz, Franz Liszt, Richard Wagner, Giuseppe Verdi, Musorgskij, Rinskij-Korsakov, Smetana, Antonín Dvořák, Erkel, Grieg) prevažovali symfonické básne (od roku 1850), programné symfónie a hudobné drámy a vznikali národné hudobné školy (najmä česká, nórska, maďarská). V poslednej fáze (1870(?)-1890, Brahms, Bruckner, Franck, Mahler) došlo k syntéze klasicistických a romantických skladbových princípov a k rozvoju veľkých symfonických diel.
V romantickom období sa hudba stala expresívnejšou a emotívnejšou, obklopovala literatúru, umenie a filozofiu. Na konci 19. storočia sa orchester dramaticky rozšíril a vzrástol význam koncertov v mestskej spoločnosti.
Impresionistická hudba:
Je charakteristická zjemnenou melódiou, inštrumentálnou farbenosťou a akordikou. Zástupcovia sú najmä Stravinský, Bartók, Ravel, Debussy, Skrjabin a Suk.
[úprava] 20. storočie
Vo všeobecnosti v 20. storočí prevláda snaha o nájdenie nových vyjadrovacích možností:
- štvrťtónová hudba
- dodekafonická hudba
- elektronická hudba (akustický štýl)
- konkrétna hudba
- seriálna hudba
- syntetická hudba
Ústredným problémom hudby 20. storočia je tónina a tonalita. Popri jadrnej dur-molovej tonalite sa stretávame so zahmlievaním tonálnej určitosti, s používaním tónin starých, s celotónovou stupnicou, s rôznymi stupnicami novo zostavenými, s časťami skladieb alebo s celými skladbami bez tóniny (atonálnymi), alebo naopak so spájaním dvoch alebo viacero zreteľne určených tónin v súčasnom znení (bitonalita, polytonalita).
V niektorých skladobných smeroch sa stráca téma a práca s témou, hlavný stavebný materiál hudobnej formy v predchádzajúcich storočiach, a náhrada sa hľadá v dodekafónii, ktorá prináša nový poriadok. Akordika postupuje od súzvukov zostavených z tercií cez kvartové akordy k využitiu akýchkoľvek súzvukov nielen v systéme poltónovom, ale aj štvrťtónovom a šesťtónovom. Harmónia opúšťa rozvádzanie disonancií. Komplikuje sa aj rytmika, zaznievajú simultánne postupy v odlišných a často nepravidelných rytmoch, do popredia vystupuje tónová farba. Prvky vyplývajúce z postupného historického vývoja hudobného materiálu (melodiky, harmónie a i.) sa v skladbách často dopĺňajú prvkami ľudovej alebo aj súčasnej populárnej hudby, po roku 1918 aj hudby džezovej. Významnou črtou inštrumentálnej hudby je aj motorizmus, rýchle behy v drobných notách v rovnomernom rytme, pripomínajúcom beh motorov a po hudobnoštýlovej stránke barokové toccaty; ide o zámerné nápadné odlíšenie od hudby romantickej. Vo vokálnej hudbe sa až do krajnosti uplatňujú zásady niekdajších operných reforiem, prednes sa dostáva na pomedzie spevu a recitácie (Sprechgesang; voiceband, výrazne melodizovaná recitácia).
Po formovej stránke sa hudba veľmi bohato rozrôzňuje do najrozmanitejších útvarov, často len celkom vzdialene súvisiacich s formami staršími, avšak vždy možno v skladbách sledovať určité členenie na čiastkové úseky, dvoj-, troj- i viacčasťové formy, pričom na celkovú formu majú vedľa melódie väčší vplyv i ďalšie zložky hudobného výrazu, dynamika, farba, tempo a.i.
Dvadsiate storočie prinieslo do hudby slobodu a rôzne experimenty s novými hudobnými žánrami, štýlmi a formami, ktoré napádali dovtedy akceptované hudobné pravidlá.
[úprava] Smery
[úprava] Klasická (vážna) hudba
V 20. storočí veľa skladateľov pokračovala v práci podľa vzorov a foriem, ktoré sa odvíjali od hudby 19. storočia. K týmto autorom patrili Rachmaninoff a Edward Elgar. Avšak modernizmus v hudbe sa stával čoraz dôležitejším. K prvým modernistom patrili Bartók, Stravinsky a Ives. Schoenberg a ďalší „dvanásť tónový“ skladatelia, ako napríklad Alban Berg a Anton von Webern doviedli až do extrémnej podoby. Opustili tonalitu a tradičnú koncepciu harmónie a melódie. Skladatelia ako Milhaud a Gershwin kombinovali klasické a džezové výrazové prvky. Iný ako napríklad Šostakovič, Prokofiev, Hindemith, Boulez, a Villa-Lobos rozšírili klasickú paletu o niektoré disonantné prvky, bez toho aby zašli až do takých extrémov ako „dvanásťtónový skladatelia“.
Do hudby 20. storočia sa niekedy zaraďuje aj impresionistická hudba (pozri vyššie).
Medzi 1910 a 1920 prevláda hudobný expresionizmus zdôrazňujúci výrazovú zložku, ktorý okolo roku 1920 vyústil do hudobného konštruktivizmus (Schönberger, Berg, Webern).
Smery klasickej hudby v 20. stor. sú aj napríklad:
- punktualizmus (Webern)
- hudobný neoklasicizmus a neorealizmus (Prokofiev, Šostakovič)
- hudba socialistického realizmu
- súčasná hudba (Penderecki, Lutoslawski) - syntéza stupňovaného výrazu vysokej konštruktívnej disciplíny a dôrazu na farebnosenzuálnu pôsobivosť
[úprava] Populárna hudba
Okrem klasickej hudby sa rozvíjajú rôzne smery tzv. populárnej hudby (pop music v širšom zmysle).
[úprava] Ľudová hudba (folk)
Folk, v pôvodnom zmysle slova je hudba ľudí a o ľuďoch. Folk najlepšie prežíva v spoločnosti nepoznačenej prostriedkami masovej komunikácie a komercializáciou kultúry. Folk bol pôvodne zdieľaný celou komunitou a nie iba špeciálnou vrstvou expertov, či profesionálnych umelcov a bol prenášaný ústnou tradíciou.
Počas 20. folk dostal novú podobu: slúži ako pomenovanie pre istý druh populárnej hudby, ktorá je z kultúrneho hľadiska dedičstvom tradičného folklóru. Ako príklad môže slúžiť napríklad Bob Dylan či iný pesničkár. Táto hudba sa vo vzťahu k inej populárnej hudbe vyznačuje väčšou jednoduchosťou, hlási sa k tradíciám a je podobná country, bluegrassu a iným podobným žánrom.
Kategórie: Dejiny hudby | Hudba | Umenie
