Enoch Powell
Z Wikipédie
Enoch Powell (* 16. jún 1912, Birmingham – † 8. február 1998 Londýn) bol britský konzervatívny politik, v rokoch 1950 až 1974 člen britskej Konzervatívnej strany a v rokoch 1974 až 1987 Ulsterskej unionistickej strany, známy svojou kritikou imigrácie a členstva Veľkej Británie v Európskej únii.
Obsah |
[úprava] Mladosť
Enoch Powell sa narodil a vyrástol v Birminghame v učiteľskej rodine. Už v mladosti vynikal vysokou inteligenciou a stal sa vynikajúcim študentom latinčiny a starej gréčtiny. Vysokoškolské vzdelanie získal na University of Cambridge, kde bol silno ovplyvnený Alfredom Edwardom Housmanom. Vo veku 25 rokov ho vymenovali za profesora gréčtiny na Sydney University. Medzi jeho žiakov patril aj budúci ministerský predseda Austrálie Gough Whitlam. Počas svojho pobytu v Austrálii s veľkým znepokojením sledoval britskú politiku appeasementu a tiež s ňou verejne vyjadroval svoj nesúhlas. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa vrátil Powell do Veľkej Británie. Už v tom čase predpovedal veľký význam Sovietskeho zväzu v druhé svetovej vojne.
[úprava] Druhá svetová vojna
Počas druhej svetovej vojny slúžil Powell v Kráľovskom Warwickshirskom regimente. Keďže by ho väčšina regrútskych stredísk nevzala, bol v armáde oficiálne zapísaný ako Austrálčan. Počas svojho pôsobenia v severnej Afrike začal považovať za nebezpečné pre Britániu nielen Nemecko a Japonsko, ale aj americkú politiku, ktorá podľa neho smerovala k rozkladu britského impéria. Na konci vojny bol Powell najmladším brigádnym generálom v britskej armáde.
[úprava] Členstvo v Konzervatívnej strane
V roku 1949 sa niekdajší ateista Powell stal členom anglikánskej cirkvi a v roku 1950 vstúpil do Konzervatívnej strany, za ktorú bol vo voľbách v tom istom roku vo volebnom obvode Wolverhampton juhozápad zvolený za poslanca britského parlamentu. Ako člen parlamentného výboru, ktorý mal na starosti Suezský kanál, nesúhlasil so stiahnutím britských vojsk od neho, pretože to považoval za prejav slabosti, ktorý dá zámienku na úvahy, že Británia nie je už schopná túto časť sveta kontrolovať. V roku 1954 sa však britské vojská stiahli a už v roku 1956 bol kanál znárodnený Egyptom. Powell sa staval kriticky k pokusom o jeho znovudobytie, pretože bol presvedčený, že Británia už nemá prostriedky na to, aby bola svetovou veľmocou.
Potom pracoval ako finančný sekretár pokladne, ale v roku 1958 spolu Petrom Thorneycroftom a Nigelom Birchom na protest proti zvyšujúcim sa výdajom z vlády odstúpil. Od 27. júla 1960 do 20. októbra 1963 bol ministrom zdravotníctva. Vládu opustil spoločne s Iainom Macleodom, keď bol za ministerského predsedu vymenovaný Alec Douglas-Home. V roku 1965 kandidoval vo vnútrostraníckych voľbách, ale skončil až tretí za Edwardom Heathom, ktorý ho do svojho tieňového kabinetu obsadil na post ministra obrany.
Powell bol známy svojimi rétorickými schopnosťami a často prednášal rôzne verejné prejavy. V sobotu 20. apríla 1968 mal v Birminghame svoj najznámejší kontroverzný príhovor, v ktorom varoval publikum pred pokračujúcou imigráciou z krajín Commonwealthu do Británie. Keďže vo svojom prejave Powell použil v jednom prirovnaní narážku na časť Aeneis od Vergilia (Et Thybrim multo spumantem sanguine cerno…) novinári ho pomenovali „rieky krvi“, a toto označenie sa neskôr zažilo.
Prejav samotný nebol o imigrácii, ale o vtedy labouristickou vládou navrhovanej antidiskriminačnej legislatíve, ktorá kriminalizovala rasové predsudky v určitých oblastiach života. Powell označil túto legislatívu za urážajúcu a nemorálnu. Reč bola zhodou okolností prenesená v deň výročia Hitlerových narodenín, čoho sa niektorí jeho odporcovia chytili a využili to proti nemu.
Hoci si svojim prejavom získal mnoho priaznivcov, deň po svojom príhovore ho vylúčili z tieňovej vlády. Okolo jeho prejavu sa veľa polemizovalo, v diskusiách vystupovali jeho zástancovia, ako aj odporcovia.
Powellova popularita prispela k prekvapivému víťazstvu Konzervatívnej strany vo voľbách v roku 1970. Daily Express označil v roku 1972 Powella za najpopulárnejšieho britského politika na vidieku. Powell urobil pokus stať sa vodcom strany, ale percento hlasov v jeho prospech malo sotva dvojmiestnu cifru. V tom čase už vystupoval výrazne proti európskej integrácii.
[úprava] Členstvo v Ulsterskej unionistickej strane
V roku 1974 opustil Powell Konzervatívnu stranu a ešte v tom roku ho zvolili do parlamentu za Ulsterskú unionistickú stranu, ktorá pôsobí v Severnom Írsku. Na jednu stranu odmietal radikalizmus Oranžského rádu, ale na druhú stranu žiadal, aby sa so Severným Írskom zaobchádzalo ako s ktoroukoľvek inou časťou krajiny a tým nebola Írskej republikánskej armáde dávaná nádej na zmenu stavu. Kritizoval znova Spojené štáty, ktoré podozrieval z toho, že podporujú plány na spojenie Severného Írska s Írskom. V mnohých názoroch, najmä na ekonomickú politiku, sa zhodoval s Margaret Thatcherovou, mal s ňou však aj niekoľko sporov.
Enoch Powell zomrel v roku 1998 vo veku 85 rokov na Parkinsonovú chorobu.
[úprava] Powellova osobnosť
Hoci Powell po svojom odchode z Konzervatívnej strany už nikdy nezastával vysokú štátnu funkciu, mal vplyv na britskú verejnú mienku. Mnohí jeho odporcovia ho pejoratívne nazývali rasistom, ultrapravičiarom či protofašistom. Tento obraz však narušuje jeho postoj k homosexuálom, odmietaniu trestu smrti či hlasovaniu za voľnejšie podmienky rozvodu. Pre jeho zástancov bol Powell človekom, ktorý dokázal pomenovať veci pravým menom a predpovedal problémy s imigrantmi neeurópskeho pôvodu, ktoré v súčasnosti Veľkú Britániu trápia.
Powella karikovali vo svojich skečoch členovia skupiny Monty Python, z umelcov mu vyjadrili svojho času podporu Manfred Mann či v roku 1976 na koncerte v Powellovom rodnom Birminghame Eric Clapton.
[úprava] Externé odkazy
- Powell: Európu zaplavia rieky spenené krvou článok od Benjamina Kurasa
- Rivers of Blood prepis Powellovej najznámejšej reči (po anglicky)
