Ondrej II. (Uhorsko)

Z Wikipédie

Ondrej II. (po maďarsky II. András alebo II. Endre) (* 1177 – † 21. september 1235) bol v rokoch 1205 až 1235 kráľ Uhorska.

[úprava] Rodina

Otec: Belo III., uhorský kráľ a Anna Chatillonská, antiochijská kňažná, dcéra Renauda de Chatillon.

Manželky: Gertrúda, Jolana de Courtenay, Beatrix d'Este

Deti: Mária, Belo IV., sv. Alžbeta Uhorská (Durínska), Koloman, Ondrej, Jolana a Štefan

[úprava] Pred nástupom na trón

Ondrej II nastúpil na trón za zvláštnych okolností. Jeho predchodcom bol brat Imrich. Ešte počas života otca Bela III. vykonával Ondrej funkciu haličského kniežaťa, miestnej šľachte – bojarom sa však jeho vláda nepáčila, preto ho vyhnali. Neuspokojený mladík napadol vlastného brata – uhorského kráľa Imricha, ktorého chcel zbaviť trónu, alebo aspoň nejakých území, čo sa mu aj podarilo.

Od roku 1197 sa stal pánom Dalmácie a Chorvátska, kde si počínal ako suverénny panovník. S bratom sa dostal ešte niekoľkokrát do sporov, ktoré sa vždy skončili prímerím. Nedôvera medzi bratmi však trvala. I preto je ťažko pochopiteľné, prečo Imrich určil pred smrťou za poručníka svojho syna Ladislava práve Ondreja.

K malému následníkovi trónu sa Ondrej správal veľmi škaredo. Svedčí o tom i napomenutie pápežom Inocentom III. Keď však päťročný Ladislav zomrel, Ondrejovi nestálo v ceste na uhorský trón vôbec nič.

[úprava] Uhorský kráľ

Ako kráľ patril k najneschopnejším arpádovským panovníkom. Svedčí o tom jeho 14 vojenských výprav do Haliče, ktoré sa občas skončili i úspechom, ale haličskí bojari vždy Ondrejovu nadvládu zvrhli, takže toto územie sa nestalo natrvalo súčasťou Uhorska.

Roku 1211 Ondrej II. požiadal Rád nemeckých rytierovo pomoc proti prenikajúcim Kumánom, za čo im prisľúbil pozemky v Sedmohradsku. Keď však rád navrhol v r. 1224, aby bol podriadený priamo pápežovi a nie uhorskému kráľovi, musel r. 1225 Uhorsko opustiť.

Ani piata križiacka výprava, ktorej bol Ondrej vodcom sa neskončila úspešne. Po pár mesiacoch neustálych porážok sa bez slávy musel vrátiť domov.

Nákladné vojenské výpravy, prepychový život kráľovského dvora, rozdávanie úradov a majetkov cudzincom, to všetko boli príčiny, pre ktoré uhorská šľachta svojho kráľa nenávidela. Voči svojvôli, ktorá v krajine počas neprítomnosti Ondreja panovala sa postaviť nedokázal. Bohatí magnáti išli tak ďaleko, že v roku 1213 počas jednej z výprav do Haliče zavraždili kráľovnú Gertrúdu.

Logickým vyústením všetkých problémov, ktoré sa v krajine nahromadili bolo vydanie Zlatej buly v roku 1222. Ondrej v nej prisľúbil, že nebude svojvoľne rozdávať majetky cudzincom, dodrží výsady strednej šľachty, ba dokonca dal šľachte možnosť vystúpiť proti nemu samotnému so zbraňou v ruke, pokiaľ by nedodržiaval prijaté záväzky. Namiesto upokojenia situácie však tento dokument priniesol len ďalšie spory. Ondrej dal totiž veľmi rýchlo najavo, že sa ním vôbec nemieni riadiť.

Na konci života sa musel vyrovnať so smrťou dcéry Alžbety, druhej manželky Jolany i syna Ondreja.