Spájkovanie

Z Wikipédie

Spájkovanie je metóda spájania kovových predmetov iným roztaveným kovom (spájkou). Na rozdiel od zvárania má spájka nižšiu teplotu tavenia než materiál spájkovaných predmetov a nedochádza k ich taveniu.

[úprava] Spájkovanie v elektronike

Spájkovanie je jednou z najdôležitejších technológií v elektronike, kde sa spájkovaním vodivo spájajú a súčasne mechanicky upevňujú jednotlivé súčiastky na dosku plošných spojov.

Ako spájka sa najčastejšie používa zliatina cín + olovo (obvykle v eutektickom zložení 63% Sn + 37% Pb, niekedy s prímesou malého množstva medi, striebra a iných kovov), ak keď sa často nesprávne označuje ako cín. V poslednom čase kvôli tlaku na ekológiu sa prechádza na bezolovnaté spájky, ktoré však majú horšie mechanické vlastnosti, horšiu stabilitu, ťažšie sa používajú a sú drahšie.

Pre úspešné spájkovanie je potrebné dodržať príslušnú teplotu a čas tavenia, je potrebné prehriať spájkované predmety aby boli dokonale zmáčané spájkou. Dôležitým „trikom“ je aj použitie tzv. tavidla, čo je aj napriek zavádzajúcemu názvu látka, ktorá zabraňuje oxidácii roztavenej spájky.