Uriah Heep
Z Wikipédie
| URIAH HEEP | |
|---|---|
| Žáner | hard rock,progresívny rock, heavy metal |
| Pôsobenie | 1969 - súčasnosť |
| Zakladajúci členovia | David Byron — spev
Mick Box — sólová a rytmická gitara Ken Hensley — klávesy Paul Newton - bassgitara Alex Napier — bicie |
| Ďalší členovia | Nigel "Ollie" Olsson,
Keith Baker, Iain Clarke, Mark Clarke, Lee Kerslake, Gary Thain, John Wetton, John Lawton, Trevor Bolder, John Sloman, Chris Slade, Gregg Dechert, Peter Goalby, |
Uriah Heep je britská hardrocková skupina, ktorá vznikla v roku 1969.
Hudba skupiny sa vyznačuje vrstvením vokálov a pompéznosťou.
Skupinu „stvorili“ Gery Bron, šéf vydavateľstva Philips Vertigo, gitarista Mick Box, spevák David Byron a hráč na klávesové nástroje Ken Hensley.
Hovorí sa, že Gery Bron chcel vytvoriť skupinu, ktorá by bola niečo ako „The Beach Boys heavy metalu“, t.j. skupinu ktorá by mala melodické skladby, charakteristické, harmonické vokály, ale aby jej hudba bola žánrovo pestrejšia, aby zahrňovala progresívny rock, hard rock, heavy metal, džez a príležitostne aj country.
Aj keď bola skupina Uriah Heep populárna Spojenom kráľovstve, kontinentálnej Európe, nedokázala sa výraznejšie presadiť na americkom trhu. Výnimkou boli tri skladby: Easy Livin z albumu Demons and Wizards (1972), Sweet Loraine z albumu The Magician’s Birthday (1972) a Stealin z albumu Sweet Freedom (1973).
Ako o svojej hudobnej inšpirácii o nej hovoria priekopníci Novej vlny britského heavy metalu Iron Maiden ako aj Queen.
Výpravný album Live z roku 1973 mapujúci svetové turné Uriah Heep patrí s albumom Made in Japan od Deep Purple k tomu najlepšiemu, čo bolo v prvej polovici sedemdesiatych rokov v hard rocku naživo nahrané.
Obsah |
[úprava] História skupiny
[úprava] Spice
Mick Box rád hrával (okrem futbalu) na gitare. Mal poloprofesionálnu skupinu, ktorá sa volala The Stalkers. Hrávali na príležitostných akciách vo Walthamstow. Keď túto skupinu opustil spevák, ich vtedajší bubeník Roger Penlington, navrhol, že by mohli vyskúšať jeho bratranca Davida Garricka. Mick bol s Davidom natoľko spokojný, že sa rozhodol skúsiť profesionálnu dráhu. Založili spolu skupinu, ktorá mala názov Spice. David si zmenil priezvisko na Byron. Cez inzerát v hudobnom časopise skupina zohnala bubeníka Alexa Napiera. Basový gitarista Paul Newton prišiel do Spice zo skupiny The Gods.
The Spice sa snažili pod vedením otca Paula Newtona, ich vtedajšieho manažéra hrávať pôvodnú tvorbu, no mali problém presadiť sa v konkurencii, kým koncom roku 1969 nestretli Geryho Brona.
Gery Bron bol jeden z hudobných magnátov v Hit Record Productions Ltd, firme, v ktorej mala podiel firma Philips Records. Pod názvom Spice skupina urobila v štúdiách firmy štyri prvé nahrávky, ktoré sa dostali na trh pod novou obchodnou značkou firmy Philips Vertigo.
[úprava] Uriah Heep
Počas nasledujúcich pár mesiacov prešla skupina niekoľkými ďalšími zmenami.
Na začiatku im Bron navrhol zmenu názvu na Uriah Heep podľa mena jednej veľmi zápornej postavy z knihy Charlesa Dickensa David Copperfield. Využil toho, že na Vianoce roku 1969 bol trh preplnený knihami Charlesa Dickensa, nakoľko roku 1970 bolo sté výročie úmrtia tohto autora.
[úprava] Hľadanie hudobného štýlu
Mick Box bol obdivovateľom skupiny Vanila Fudge a páčil sa mu zvuk elektrického organu Hammond na pozadí gitarovej hudby v skladbách tejto skupiny. Keď mali nahratú polovicu ich prvého albumu začal Mick hľadať hráča na klávesy. Najprv spolupracovali so štúdiovým klávesový hráčom Colinom Woodom, no neskôr sa rozhodli, že by potrebovali stáleho hráča na klávesy, a ten by mohol hrať so skupinou aj na vystúpeniach. Paul Newton vtedy priviedol svojho bývalého spoluhráča zo skupiny The Gods Kena Hensleyho. Ken Hensley vtedy hral na gitare v skupine Toe Fat.
Hensley prepracoval väčšinu Woodových nahrávok na novom albume a dokončil nahrávanie klávesov vo zvyšných skladbách.
Autorsky sa na prvom albume najviac podieľali Box a Byron.
O tomto nahrávaní Box pobavene vraví, že keď oni tvorili svoj album v Hamwell Community Centre, vo vedľajších dverách štúdia práve nacvičovali skupiny Shepherds Bush a Deep Purple. „Dokážete si predstaviť aký rachot bol vtedy medzi našimi dverami?“, hovorí Mix.
Keď mali hotové tri štvrtiny prvého albumu poradil Davidovi Byronovi spevák Elton John nového bubeníka. Bol ním Nigel "Ollie" Olsson, ktorý vtedy nahrával s Eltonom. S týmto novým bubeníkom Uriah Heep dokončili svoj prvý album Very Eavy... Very ‘Umble.
[úprava] Very Eavy... Very ‘Umble
Album Very Eavy... Very ‘Umble vydaný 19. júna 1970, (v USA mal tento album názov Uriah Heep) bol prezentáciou organovo- gitarového zvuku spojeného s teatrálnym spevom Davida Byrona s dunivým zvukovým pozadím aj keď aj tento priestor je vyplnený akustickými a jazzovými prvkami. Podľa vyjadrenia časopisu Rolling Stones pripomínal „zrýchlený Jethro Tull“.
[úprava] Salisbury
Počas nahrávania druhého albumu odišiel Olie Olson naspäť k Eltonovi Johnovi (Elton začal sláviť svoje prvé veľké úspechy) a na miesto bubeníka nastúpil Keith Baker.
Druhý album Salisbury bol jasnejšie poznačený štýlom progresívneho rocku svojou 16 minútovou titulnou skladbou (Salisbury), ktorú nahral 24- členný orchester. Autorsky bol vo veľkej miere „v rukách“ Kena Hensleya, ktorý napísal polovicu skladieb albumu a na druhej polovici mal tiež svoj podiel. Zvukovo bol veľmi odlišný od predošlého albumu.
Na tomto albume nájdete aj popevkový „hit táborových ohňov“ Európy sedemdesiatych rokov Lady in Black. Táto skladba získala Zlatého Leva za trinásť týždňov na prvom mieste v rebríčkoch európskych hitparád.
Uriah Heep absolvovali svoje prvé koncertné turné po USA. Na tomto turné bol s nimi ďalší bubeník- Ian Clarke, ktorý predtým hral s skupinou Cressida (Cressida hrali tiež pod producentskou firmou Vertigo). Koncertné turné sa konalo v arénach s 20 000 sedadlami. Ako podpora pre zvýšenie návštevnosti na ich koncertoch vystupovala vtedy v USA veľmi populárna skupina Three Dog Night and Steppenwolf.
„Hranie so skupinou Three Dog Night and Steppenwolf bolo po hudobnej stránke chybou, ale zároveň táto situácia bola pre nás nezaplatiteľnou skúsenosťou.“ hovorí o tjto akcii Box.
[úprava] Look at Yourself
Po týchto koncertoch Uriah Heep začali nahrávať v letných mesiacoch roku 1971 svoj tretí album. Na tomto albume nájdeme hudbu, ktorá bola charakteristická pre hardrockové kapely sedemdesiatych rokov ako napríklad titulná Look at Yourself, alebo Tears My Eyes.
Skladba „July Morning“ je považovaná za klasiku britského rocku spolu so Stairway to Heaven od Led Zeppelin a Child in Time od Deep Purple.
Jadrom skupiny Uriah Heep boli tri silné osobnosti, s veľkým tvorivým potenciálom. Boli to Box, Byron a Hensley. Ostatní členovia boli v pozícii radových hráčov. V priebehu rokov vznikali medzi nimi napätia, ktoré vyúsťovali k zmenám v obsadení jednotlivých postov. Tak sa stalo, že v ďalšom období na post basového gitaristu prišiel Mark Clarke a Iana Clarkeho za bicími vystriedal Lee Kerslake. Aby si pridali na zaujímavosti, atraktívnosti a tým získali širšie publikum rozhodli sa v strede roku 1975 prijať ako hosťa Johna Wettona, ktorý bol známy účinkovaním v skupine King Crimson a v Roxy Music. Publikum volí svojimi peniazmi, kupovaním albumov a v tom čase album Uriah Heep dosiahol siedmu pozíciu v rebríčkoch predaja. Následne po tomto úspechu sa kapela vydala na koncertnú šnúru po Škandinávii, Európe, Británii, USA a Kanade. Bron vtedy povedal, že do konca roka Uriah Heep bude hrať pre jeden milión divákov a nalieta 30 000míľ.
Členovia skupiny prepadali alkoholu. Pri jednom koncertnom excese spadol pripitý Mick Mix do publika a zlomil si nohu. Vystupoval potom so sádrou na nohe, mal bolesti a bral tri injekcie za noc. Vtedy sa stretli na festivale v Clevelande so skupinami Aerosmith, Blue Oyster a The Faces...
Uriah Heep vydal vtedy svoju kompiláciu The Best of Uriah Heep a David Byron vydal svoj sólový debut Take No Prissoners na ktorého výrobe mu pomáhali Mick a Lee. Hensley vydal svoj druhý sólový album Eager to Please.
Skupina vydala ďalší album High and Almighty. Členom skupiny začala stúpať sláva do hlavy. Stupňovali problémy s alkoholom. Najhoršie to bolo s Davidom Byronom. Po jednom jeho excese v Philadephii sa znechutený Hensley rozhodol odletieť z USA do Anglicka. Naspäť ho vrátil iba Bron. David pil ale naďalej a ohrozoval úspech show, začal kašlať na kariéru, stále ťažšie sa s ním spolupracovalo a postupne si proti sebe postavil zvyšok kapely. Celá kauza skočila jeho vyhodením v júli 1976 na konci španielskej koncertnej šnúry (zhodou okolností v tú istú noc vyhodili svojho vokalistu Garyho Holtona aj Heavy Metal Kids).
Nasledujúce Davidove pokusy o sólovú kariéru a návrat skončili neúspechom. Vo februári 1985, zomrel ako 38-ročný na zlyhanie srdca.
V roku 1976 vystriedal speváka Davida Byrona John Lawton z nemeckej skupiny Lucifer’s Friend. Uriah Heep sa z fantazijných tém vrátil k priamočiaremu hardrockovému zvuku, ktorý bol pre túto dobu typický.
Výmena Lawtona za speváka Johna Slomana, s ktorým skupina natočila album Conquest nemala dobrú odozvu u väčšiny fanúšikov a tak roztrpčený Ken Hensley v septembri toho roku opustil skupinu, ktorá bola v stave rozpadu.
Ku zbytku skupiny sólový gitarista Mick Box zobral nového speváka. Bol ním Pete Goalby zo skupiny Trapeze, ktorá nebola ani tak známa komerčným úspechom, ale skôr tým že v určitých obdobiach jej členovia prestupovali do iných dobre známych skupín ako napríklad Black Sabbath, Deep Purple, Whitesnake, či Judas Priest.
Nasledujúce dva albumy zo začiatku osemdesiatych rokov Abominog a Head First, ktoré sa vyznačovali vylepšením zvuku zaujali mladšiu generáciu obdivovateľov metalového štýlu. Mick Box sa stal vtedy lídrom skupiny a bol ním až do 5. apríla 2005.
V osemdesiatych rokoch bola návštevnosť ich koncertov v USA a vo Veľkej Británii tak nízka, že sa stali v podstate kultovou kapelou. Naproti tomu v Nemecku, Holandsku, Rusku, Škandinávii a Japonsku vystupovali na veľkých štadiónoch.
Skupina v súčasnosti produkuje viac živých albumov a výberoviek. Štúdiové albumy nahrávajú len sporadicky. Na živých vystúpeniach sa objavujú ako hostia bývalí členovia skupiny.
[úprava] Členovia skupiny
[úprava] Pôvodní členovia
1969-1970
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Paul Newton – basová gitara
- Alex Napier – bicie
[úprava] Aktuálni členovia
- Bernie Shaw – spev
- Mick Box – gitara
- Phil Lanzon – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Russell Gilbrook – bicie
[úprava] Zloženie skupiny v priebehu rokov
1970
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Paul Newton – basová gitara
- Nigel "Ollie" Olsson – bicie
1970
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Paul Newton – basová gitara
- Keith Baker – bicie
1970–1971
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Paul Newton – basová gitara
- Iain Clarke – bicie
1971–1972
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Mark Clarke – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1972–1975
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Gary Thain – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1975–1976
- David Byron – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- John Wetton – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1976–1979
- John Lawton – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1979–1980
- John Sloman – spev
- Mick Box – gitara
- Ken Hensley – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Chris Slade – bicie
1980-1981
- John Sloman – spev
- Mick Box – gitara
- Gregg Dechert – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Chris Slade – bicie
1981–1982 Rozchod skupiny
1982–1983
- Peter Goalby – spev
- Mick Box – gitara
- John Sinclair – klávesy
- Bob Daisley – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1983–1985
- Peter Goalby – spev
- Mick Box – gitara
- John Sinclair – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1986
- Steff Fontaine – spev
- Mick Box – gitara
- Phil Lanzon – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
1986–2007
- Bernie Shaw – spev
- Mick Box – gitara
- Phil Lanzon – klávesy
- Trevor Bolder – basová gitara
- Lee Kerslake – bicie
[úprava] Diskografia
[úprava] Štúdiové albumy
- 1970 Very 'Eavy...Very 'Umble
- 1971 Salisbury
- 1971 Look at Yourself
- 1972 Demons and Wizzard
- 1972 The Magician's Birthday
- 1973 Sweet Freedom
- 1974 Wonderworld
- 1975 Return to Fantasy
- 1976 High and Mighty
- 1977 Firefly
- 1977 Innocent Victim
- 1978 Fallen Angel
- 1980 Conquest
- 1982 Abominog
- 1983 Head First
- 1985 Equator
- 1989 Raging Silence
- 1994 Different World
- 1995 Sea of Light
- 1998 Sonic Origami
[úprava] Live albumy
- 1973 Live January 1973
- 1986 Live at Shepperton '74
- 1986 Live in Europe 1979
- 1988 Live in Moscow
- 1996 Spellbinder live
- 1997 King Biscuit Flower Hour Presents In Concert
- 2000 Future Echoes of the Past
- 2001 Electrically Driven
- 2001 Acoustically Driven
- 2002 The Magician's Birthday Party (Classic Rock Legends)
- 2003 Live in the USA
- 2004 Magic Night
