Globálne otepľovanie

Z Wikipédie

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

O globálnom otepľovaní hovoríme, keď sa priemerná teplota oceánov a atmosféry počas viacerých rokov zvýši v mierke celej planéty. Vo všeobecnom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia.

Priemerné ročné teploty sa zvýšili od konca 19. storočia o 0.6 ± 0.2°C. Vedeckým konsenzom je, že na tomto zvýšení sa výraznou mierou, najmä v posledných 25-50 rokov, podieľajú emisie ľudských činností, a to skleníkových plynov, ako oxidu uhličitého (CO₂). Alternatívnym názorom je, že hlavnou, dokonca jedinou príčinou sú prírodné cykly, ako napríklad kolísanie slnečnej aktivity. Tento názor zastáva určitá časť žurnalistov a politikov, ale len malá časť uznávaných vedcov.

Rôzne klimatické modely predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1.4°C to 5.8°C medzi rokom 1890 a 2100. Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť aj zmeny iných geografických prvkov, zahřňjúc zvýšenie hladiny morí, extrémne zrážky a iné. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, ako potopy, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, ale aj extrémne okolnosti spôsobujúce masové vyhladenie populácie.

Termín « globálne otepľovanie » vo všeobecnosti zahŕňa ľudský faktor. Neutrálnejší termín « klimatické zmeny » sa používa pre zmeny v klíme, bez predpokladu príčin a bez charakteristiky typu zapríčinených zmien. Je potrebné tiež poznamenať, že existuje výnimka tomuto pravidlu : Rámcová dohoda OSN o zmene klímy (en:United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC) používa termín « klimatické zmeny » pre ľudskými činnosťami vynútené zmeny a « klimatické kolísanie » pre zmeny bez ľudského pričinenia. Niekedy sa pre naznačenie predpokladu ľudského vplyvu používa termín « antropogénne klimatické zmeny ».

Obsah 1 Historický vývoj teplôt 2 Súčasný stav a základné predpovede 2.1 Známe názory organizácií 3 Príčiny 3.1 Emisie skleníkových plynov 3.2 Alternatívne príčiny 3.2.1 Kolísanie slnečnej aktivity 3.2.2 Iné teórie 4 Vedecké inštitúcie 4.1 Národné 5 Pozri aj

[úprava] Historický vývoj teplôt

Všetci klimatológovia sa zhodujú v názore, že planéta Zem prešla viacerými cyklami globálneho oteplenia a ochladenia trvajúcimi minimálne posledný milión rokov (na základe najstarších polárnych hlbinných vrtov možno zdokladovať viac ako 800 000 rokov dozadu). Pozorované cykly majú formu « 100 000 rokov ľadovej doby je vystriedaných približne 10 000 až 20 000 rokov teplej doby ». Už približne 10 000 rokov sa ľudstvo nachádza v teplej dobe, ale táto, bez zmien vyvolaných ľudskou aktivitou by mala trvať ešte viacero tisícov rokov v rovnakom rytme. Počas posledných 1000 – 2000 rokov pred rokom 1850 bola globálna teplota relatívne stabilná s rôznymi (pravdepodobne lokálnymi) výkyvmi, ako Stredoveké teplé obdobie alebo Malá doba ľadová. V priebehu posledných 50 rokoch došlo ku výraznému zvýšeniu globálnej teploty, takže vývoj klimatického zemského systému sa stal nelineárnym a nestabilným.

[úprava] Súčasný stav a základné predpovede

Vedeckým konsenzom ohľadom globálneho otepľovania je, že Zem sa ohrieva a že ľudstvom produkované emisie skleníkových plynov k tomu prispievajú významnou mierou. Tento konsenzus je zhrnutý v závere vyšetrovania Medzivládnej skupiny klimatických zmien - en:Intergovernmental Panel on Climate Change (IPCC). Táto skupina bola založená v roku 1988 dvomi organizáciami Spojených Národov – Svetovou meteorologickou organizáciou ( en:World Meteorological Organization - WMO) a Environmentálnym programom Spojených Národov (en:United Nations Environment Programme - UNEP) a jej úlohou bolo prešetriť riziká spojené s ľudskými činnosťami spôsobujúcimi klimatické zmeny. IPCC v Tretej hodnotiacej správe z roku 2001 zhrnula, že « väčšinu oteplenia pozorovaného za posledných 50. rokov možno pripísať ľudským aktivitám ». Táto pozícia bola nedávno potvrdená medzinárodnou skupinou vedeckých akadémií krajín G8 a Brazílie, Číny a Indie. Následky zvyšujúceho oteplenia sa planéty sú stále viac pozorovateľné a viditeľné. Počas posledných viac ako sto rokov sa globálna teplota (oceánov a zemského povrchu) zvýšila približne o 0.6 ± 0.2°C. Súčasne sa zvýšilo množstvo oxidu uhličitého (CO₂) v atmosfére z 280 milióntin v roku 1800, na 315 milióntin v roku 1958 a 367 milióntin (ppmv) v roku 2000. Zvýšili sa aj hodnoty ďalších skleníkových plynov. Budúce hodnoty CO₂ nie je možné predpovedať s presnosťou, pretože závisia od neistého ekonomického, sociologického a technologického rozvoja. Špeciálna správa scenárov emisií IPCC poskytuje široké rozpätie budúcich hodnôt CO₂, od 400 ppmv do 1000 ppmv do roku 2100.

Klimatické modely, berúce do úvahy najmä odhady nárastu CO₂ a v menšej miere odhady zníženia sírnych aerosólov, predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1.4°C to 5.8°C medzi rokom 1990 a 2100. Väčšina nepresností týchto odhadov vychádza z neznámeho množstva budúceho CO₂, ale existuje tiež neistota ohľadom správnosti samotných klimatických modelov. Štúdie klimatických záväzkov predpovedajú, že aj keby hodnoty skleníkových plynov a slnečnej aktivity ostali nezmené, globálna klíma sa s určitosťou zvýši o 0.5°C počas nasledujúcich 100 rokov kvôli oneskorenému otepleniu, ktoré bude spôsobené už existujúcim nárastom teploty oceánov.

Hoci jasné všeobecné závery vedeckého konsenza postačujú na to, aby presvedčili viac ako 140 krajín ratifikujúcich Kjótsky protokol, existujú polemiky o podiele emisií skleníkových plynov na otepľovaní planéty. Nepresnosti boli v minulosti využité niektorými politikmi a vplyvnými korporáciami podporovaných priemyselom na to, aby sa postavili proti aktivitám potrebným k zmierneniu globálneho otepľovania. V dnešnej dobe sa názory podnikateľov postupne menia k akceptovaniu globálneho otepľovania ako reality, ktorá si vyžaduje zabezpečenie opatrení. Proti vedeckému konsenzu preto stavia len malá časť výskumníkov.

[úprava] Známe názory organizácií

Časť vedcov zastáva názor, že globálneho otepľovania existuje, že Zem sa ohrieva a že ľudstvom produkované emisie skleníkových plynov k tomu prispievajú významnou mierou. Názor je zhrnutý v závere vyšetrovania Medzivládnej skupiny klimatických zmien en:Intergovernmental Panel on Climate Change (IPCC). Táto skupina bola založená v roku 1988 dvomi organizáciami Spojených Národov – Svetovou meteorologickou organizáciou ( en:World Meteorological Organization - WMO) a Environmentálnym programom Spojených Národov (en:United Nations Environment Programme - UNEP) a jej úlohou bolo prešetriť riziká spojené s ľudskými činnosťami spôsobujúcimi klimatické zmeny. IPCC v Tretej hodnotiacej správe z roku 2001 zhrnula, že „väčšinu oteplenia pozorovaného za posledných 50. rokov možno pripísať ľudským aktivitám“. Táto pozícia bola 7. júla 2005 potvrdená medzinárodnou skupinou vedeckých akadémií krajín G8 a Brazílie, Číny a Indie.

Slovensko sa pripojilo k výskumu zmien klímy v rámci Národného klimatického programu ČSFR v roku 1991 a Slovenského národného klimatického programu od roku 1993 za účasti asi 20 inštitúcií. Ministerstvo životného prostredia SR vydalo v rokoch 1995, 1997 a 2001 tri Národné správy SR o klimatickej zmene ako súhrn aktivít v oblasti inventarizácie emisie skleníkových plynov do atmosféry, výskumu zmien a premenlivosti klímy, výskumu možných dôsledkov zmien klímy na socio-ekonomické sektory na Slovensku, opatrení na znižovanie emisie skleníkových plynov a na adaptáciu na zmenené klimatické podmienky. V roku 2006 sa pripravuje vydanie 4. Národnej správy SR o klimatickej zmene. Všetky uvedené správy predstavujú príspevok SR k implementácii odporúčaní Rámcového dohovoru OSN o klimatickej zmene (UN FCCC) na Slovensku.

[úprava] Príčiny

[úprava] Emisie skleníkových plynov

Skleníkový efekt je zachytávanie časti dlhovlnného vyžarovania povrchu Zeme vrstvou skleníkových plynov, najmä CO₂. Táto ochranná vrstva plynov prepúšťa krátkovlnné žiarenie Slnka a spätne zachytáva časť z nich. Tento jav je prirodzený, odhaduje sa, že bez neho by bola priemerná zemská teplota o 14 až 36 °C chladnejšia. 30 % slnečnej energie sa odráža prostredníctvom atmosféry, zvyšok je absorbovaný vzduchom, oceánmi a povrchom, a je transformovaný na teplo. Zohriata Zem vyžaruje žiarenie, ktorého väčšina je zachytená skleníkovými plymni, čo zohrieva atmosféru a vysiela veľkú časť energie naspäť na Zem. Ak sa zvyšuje množstvo molekúl skleníkových plynov, zvyšuje sa aj skleníkový efekt, výsledkom čoho je väčšie množstvo tepelnej energie, prejavujúcej sa mnohými formami.

Ak sledujeme množstvo CO₂ v atmosfére počas posledných 400 000 rokov, jeho rapídny nárast nastal od začiatku priemyselnej revolúcie. Prirodzené množstvo CO₂ v atmosfére sa odvtedy rapídne zvýšilo, najmä vinou emisií spaľovaných fosílnych palív (uhlie, ropa, drevo, plyn) a technologických emisií výrobných procesov. Zvýšovanie atmosferického CO₂ je čiastočne vyvažované oceánmi a vegetáciou, ktoré sú prirodzenými studňami uhlíka. CO₂ je absorbované morskými vodami a fotosyntézou rastlín. Preto k zvyšovaniu obsahu CO₂ v atmosfére prispieva aj zmena využitia zemského povrchu, najmä odlesňovanie.

Asi tri štvrtiny ľudských emisií CO₂ v atmosfére počas posledných 20 rokov možno pripísať emisiám spaľovania fosílnych palív a výrobných procesov. Tie prispievajú ročne do atmosféry 22 miliardami ton CO₂, ako aj iných skleníkových plynov. Asi polovica ľudských emisií ostáva v atmosfére. Atmosferická koncentrácia CO₂ sa zvýšila o 31 % oproti obdobiu roku 1750 pred priemyselnou revolúciou. Toto je výrazne viac ako ktorejkoľvek dobe za posledných 420 000 rokov (podľa hlbinných polárnych vrtov). Na základe menej priameho geologického dôkazu sa predpokladá, že takého hodnoty boli naposledy dosahované pre 40 miliónmi rokov. Najdlhšie kontinuálne prístrojové meranie hodnôt CO₂ začalo v roku 1958 v Mauna Loa. Odvtedy sa priemerné ročné hodnoty monotónne zvyšovali z 315 ppm na 376 ppm v roku 2003. Južný pól ukazuje podobný nárast. Mesačné merania vykazujú malé sezónne oscilácie. Väčšina vedcov je názoru, že skleníkový efekt je hlavnou príčinou globálneho otepľovania.

[úprava] Alternatívne príčiny

[úprava] Kolísanie slnečnej aktivity

Na vysvetlenie kolísania globálnej teploty bolo navrhnuté rôzne hypotézy týkajúce sa kolísania slnečnej aktivity. V správe IPCC bolo uvedené, že polovica teplotného kolísania pred rokom 1950 môže byť spôsobená vulkanickými a slnečnými silami, ale čistý vplyv týchto prírodných síl je odvtedy neutrálny. Naopak, zmeny klímy vplyvom nárastu skleníkových vplyvov od roku 1750 sa odhadujú ako 8 krát vyššie ako vplyvy vzrastajúcej slnečnej aktivity počas tej istej doby. Množstvo štúdií pripomínalo, že podružné kolísanie slnečnej aktivity existuje, čo nebolo zahrnuté do klimatických modelov, alebo čo bolo v týchto podcenené. Výsledkom boli polemiky týkajúce sa toho, či sú zmeny klímy výsledkom ľudských činností alebo prírodných síl.

[úprava] Iné teórie

Existujú rôzne iné hypotézy vysvetľujúce globálne otepľovanie:

• Otepľovanie v rozsahu prirodzených prírodných variácií a nepotrebuje žiadne špeciálne vysvetlenie.
• Otepľovanie je dôsledkom končiacej predchádzajúcej studenej doby – Malej doby ľadovej – a nepotrebuje žiadne špeciálne vysvetlenie.
• Otepľovanie je jav, ktorý nebol jasne dokázaný a preto nepotrebuje žiadne špeciálne vysvetlenie.

[úprava] Vedecké inštitúcie

[úprava] Národné

Medzi významné národné inštitúcie zaoberajúce sa problematikou globálneho otepľovania a klimatických zmien patria Národné klimatické programy (NKP). Zastrešuje ich Svetový klimatický program (World Climate Program - WCP) zriadený v roku 1979 Svetovou meteorologickou organizáciou na podnet OSN. Národný klimatický program ČSFR bol zriadený k 1. januáru ]1991 podpisom vtedajšieho ministra životného prostredia ČSFR Josefa Vavrouška. NKP SR so sídlom v Slovenskom hydrometeorologickom ústave a podporovaný Ministerstvom životného prostredia SR v období 1993-2001 vydal 11 vedeckých zborníkov a zorganizoval niekoľko vedeckých seminárov a konferencií. Na činnosti NKP SR sa podieľalo asi 20 inštitúcií zo Slovenska. Na aktivity NKP SR nadväzovalo riešenie viacerých vedeckých projektov najmenej v 12 inštitúciách na Slovensku. [1] atd.

[úprava] Pozri aj

• Kjótsky protokol