Kronika Jána z Turca
Z Wikipédie
Kronika Jána z Turca alebo Uhorská kronika Jána z Turca alebo Kronika Uhrov (lat. Chronica Hungarorum) je kronika, ktorá vyšla prvýkrát 20. marca 1488 v Brne, a ktorej autorom bol prvý známy laický spisovateľ v Uhorsku, Ján z Turca.
V roku 1488 vyšla v Brne (marec) a Augsburgu (jún), v nasledujúcich desaťročiach vo Frankfurte, Viedni, Trnave a Budapešti. Jednu z verzií vlastní Matica slovenská.
[úprava] Štruktúra kroniky
Prvú časť napísal úpravou básní benátskeho básnika Lorenzo de Monacis. Opisuje vládu Karla II. Malého v Uhorsku. Napísal ju z popudu svojho nadriadeného Štefana z Haserhagu, generálneho notára kráľovského dvora, a možno aj Tomáša Drágiho, krajinského sudcu. Fyzicky je táto časť pripojená za časťou c. druhej časti.
Druhú časť napísal v roku 1486. Opisuje činy uhorských kráľov do čias vlády Ľudovíta Veľkého. Táto časť pozostáva z troch podčastí:
- Tzv. hunská kronika založená na starších uhorských kronikách (Obrázková kronika, Budínska kronika) a na zachovaných rukopisoch; Ján sa tu snažil opraviť chyby pôvodných autorov.
- Výklad dejín Uhorska od roku 895 („zaujatie vlasti“) až do vlády Karola Róberta (1307–1342).
- Časť o vláde Ľudovíta Veľkého (1342–1382); táto časť vznikla úplným prevzatím Kroniky magistra Jána (Ján zo Šarišských Sokoloviec).
Tretiu časť o udalostiach od smrti Karola II. Malého (1386) do dobytia Viedne a Viedenského Nového Mesta Matejom Korvínom v auguste 1487 sa považuje za Jánovu vlastnú tvorbu. Napísal ju na začiatku roka 1487. Je inšpirovaná historicko-geografickým lexikónom Cosmographia od Eneáša Silvia Piccolomiho, ako aj zachovanými diplomatickými dokumentmi a listami. Údaje z Cosmographie vyberal veľmi jednostranne a povrchne.[chýba citácia]
[úprava] Charakteristika diela
Ján z Turca, ako vyplýva z jeho vlastných slov v úvode diela, nemal v úmysle byť historiografom. A kronika naozaj obsahuje veľa chýb, vynechaní dôležitých udalostí, príliš sa opiera o ústnu tradíciu, ľudové piesne a anekdoty, a spomína príliš veľa „zázračných“ udalostí a zázrakov. Osud a šťastena hrajú významnú úlohu v opisovanom dejinnom procese. Autor je tiež presvedčený o blízkom vzťahu medzi ľudským šťastím, historickými udalosťami a pohybom nebeských telies. Značnú pozornosť venuje aj zobrazuje pocitov historických postáv. Veľa vysvetlení hľadal v morálnom imperatíve. Má tiež jasnú tendenciu idealizovať Attilu a Mateja Korvína a znižovať význam kráľovien na uhorskom tróne.[chýba citácia]
