Luigi Cherubini

Z Wikipédie

Luigi Cherubini
taliansky hudobný skladateľ
Narodenie	14. august 1760 Florencia
Úmrtie	15. marec 1842 Paríž
Pozri aj Biografický portál

Maria Luigi Carlo Zenobio Salvatore Cherubini (* 14. august 1760, Florencia – † 15. marec 1842, Paríž) bol taliansky hudobný skladateľ, ktorý prežil podstatnú časť svojho tvorivého života vo Francúzsku.

[úprava] Život

Luigi sa narodil v rodine hudobníka a už ako šesťročný sa začal vážne zaujímať o hudbu. V trinástich rokoch skomponoval Te Deum, Credo, Miserere, omšu a Dixit. Keď mal osemnásť rokov, všimol si ho veľkovojvoda a neskôr cisár Leopold II., ktorý mu poskytol trvalú finančnú podporu, čo mu umožnilo študovať skladbu a kontrapunkt u Giuseppe Sartiho (1729-1802) v Bologni. Giuseppe Sarti bol vyznavačom rímskej školy a odporučil Cherubinimu, aby nepodľahol vábeniu neapolskej opernej školy a za svoje vzory si radšej zvolil Palestrinu a jeho súčasníkov. Cherubini potom študoval, opisoval a analyzoval partitúry majstrov rímskej školy, čo mu neskôr vo funkcii riaditeľa parížskeho konzervatória veľmi pomohlo, keď vystupoval ako prísny strážca zákonov harmónie a kontrapunktu, s ktorého autoritou mali problémy aj Hector Berlioz a César Franck.

Pod vplyvom tejto výchovy prebiehala prvá etapa jeho skladateľskej činnosti, v ktorej písal hudbu prevažne na liturgické texty. Stále viac ho ale priťahovalo operné javisko. Jeho prvá významná opera Quinto Fabio, mala premiéru v roku 1780 v Alexandrii. Rýchlo za sebou nasledovalo ďalších šesť opier, ktoré boli uvedené v rôznych talianskych mestách.

V roku 1784 Cherubiniho pozvali do Londýna, kde skomponoval a uviedol dve opery: La Finta Principessa a Giulio Sabino, vďaka ktorým bol vymenovaný za dvorného skladateľa. Z Londýna odišiel do Paríža, ktorý sa, okrem krátkeho pobytu v Taliansku v zime roku 1787, stal jeho druhým domovom. Prišiel sem v čase, keď zúril spor stúpencov Picciniho a Glucka, z ktorých prvý predstavoval typickú taliansku opernú školu zameranú na spevácku virtuozitu a druhý prinášal nového ducha hudobnej drámy.

Nepokojné roky 1788 až 1805 prežil aj Cherubini obavami o svoju ďalšiu existenciu. Skomponoval celý rad opier bez väčšieho úspechu, snáď aj preto, že svoje diela uvádzal v malom divadle Theatre de la Foire Saint-Germain, pretože Veľká opera jeho opery neprijímala. Keď v roku 1795 vzniklo parížske konzervatórium, vymenovali ho za jedného z inšpektorov, jeho existenčné problémy však pretrvávali naďalej.

V roku 1805 prijal pozvanie do Viedne, kde nasledujúci rok uviedol operu Faniska, ktorá mala veľký úspech. Vysoko si ju cenilo nielen publikum, ale aj poprední viedenskí skladatelia vrátane Haydna a Beethovena. Nezískal si však Napoleonvu priazeň, keďže ten dával prednosť ľahšej hudbe opier Paisiella a Zingarelliho. Nezmenilo sa to ani po návrate do Paríža, keď skomponoval novú operu Pygmalion.

Cherubini svoj neúspech v boji o uznanie ťažko niesol a okrem toho ochorel. Prijal preto pozvanie princa de Chimay rehabilitovať sa na jeho zámku v Chimay. Prakticky nekomponoval a venoval sa botanike a kresleniu. Pri príležitosti vysvätenia kostola ho požiadali o skomponovanie slávnostnej omše. Výsledkom bola Messe in F, ktorá celkom zmenila jeho život. Napísal síce ešte päť opier, ale ťažisko jeho práce sa presunulo do oblasti chrámovej a symfonickej hudby.

V roku 1815 ho pozvala Londýnska filharmonická spoločnosť (London Philharmonic Society) do Londýna a objednala symfóniu, ouvertúru a kompozíciu pre zbor a orchester. Úspech koncertov zvýšil jeho zahraničnú prestíž. Okrem toho po nástupe Ľudovíta XVIII. na trón získal aj vo Francúzsku konečne postavenie, ktoré zodpovedalo jeho schopnostiam. Riaditeľ parížskeho konzervatória ho vymenoval za kráľovského hudobného superintendanta. Nielenže v tom čase vznikli jeho najväčšie diela, ale mal vplyv aj na výchovu novej generácie francúzskych hudobných skladateľov, ktorí uskutočňovali Cherubiniho ideály. Dostal sa síce do sporu s mladým Berliozom, ale to už bol spor s nastupujúcim novým hudobným smerom – impresionizmom, pre ktorý starnúci umelec nemal pochopenie.

Okrem vrcholných diel chrámovej hudby, ktorá je dnes považovaná za najcennejšie Cherubiniho dedičstvo, dokončil v roku 1835 aj svoje hudobno vedecké a pedagogické životné dielo Cours de contrepoint et de fugue.

Zomrel v Paríži 15. marca 1842 vo veku 81 rokov, je pochovaný na cintoríne Père Lachaise.

[úprava] Dielo

Náhrobok na cintoríne Père Lachaise v Paríži

Po Cherubinim zostalo cez 450 diel, z ktorých takmer sto vyšlo aj tlačou. Medzi nimi sa nachádza 26 omší, 2 requiem, 38 motetá, 6 klavírne sonáty, 5 sláčikové kvartetá, symfónie, oratórium, 35 opier a 38 motet, celý rad litánií, kantát a drobnejších skladieb.

[úprava] Opery

Amore artigiano (22.10.1773 Fiesole)
Il giuocatore (1775)
NT (16.2.1778 Florencie)
Il Quinto Fabio (1779 Alexandrie; 1.1783 Rím)
Armida abbandonata (25.1.1782 Florencia)
Adriano in Siria (16.4.1782 Livorno)
Mesenzio re d'Etruria (6.9.1782 Florencia)
Lo sposo di tre e marito di nessuna (11.1783 Benátky)
Olimpiade (1783)
L'Alessandro nell'Indie (1784 Mantova)
L'Idalide (26.12.1784 Florencia)
La finta principessa (2.4.1785 Londýn)
Il Giulio Sabino (30.3.1786 Londýn)
Ifigenia in Aulide (12.1.1788 Turín)
Démophon (2.12.1788 Paríž)
La Molinarella (31.10.1789 Paríž)
Marguerite d'Anjou (1790 Paríž)
Lodoïska (18.7.1791 Paríž)
Koukourgi (1793)
Eliza, ou Le Voyage aux glaciers du Mont St-Bernard (23.2.1794 Paríž)
Médée (13.3.1797 Paríž)
L'Hôtellerie portugaise (25.7.1798 Paríž)
La Punition (23.2.1799 Paríž)
La Prisonnière (12.9.1799 Paríž - spoločne s François Adrien Boieldieu)
Les Deux journées, ou Le Porteur d'eau (16.1.1800 Paríž)
Epicure (14.3.1800 Paríž – spoločne s Étienne Méhulom)
Anacréon, ou L'Amour fugitif (4.10.1803 Paríž)
Faniska (25.2.1806 Viedeň)
Pimmalione (30.11.1809 Paríž)
Le Crescendo (30.9.1810 Paríž)
Les Abencérages, ou L'Étendard de Grenade (6.4.1813 Paríž)
Bayard à Mézières (12.2.1814 Paríž – spoločne s Boieldieoum ďalšími)
Blanche de Provence, ou La Cour de fées (1.5.1821 Paríž – spoločne s Henri-Montan Bertonom a ďalšími)
La Marquise de Brinvilliers (31.10.1831 Paríž)
Ali-Baba, ou Les Quarante voleurs (22.7.1833 Paríž)

[úprava] Omše

5 omší z rokov 1773 až 1776
Messe en la majeur à trois voix (1808)
Messe en fa majeur dite « Messe de Chimay » (1809)
Messe en ré mineur deuxième Messe Solennelle (1811)
Messe en ut majeur (1816)
Messe solennelle en sol majeur, pour le sacre de Louis XVIII (1819)
Messe en la majeur, troisième Messe Solennelle, pour le couronnement de Charles X, (1825 Remeš)
Requiem en ut mineur, à la mémoire de Louis XVI (1816)
Requiem en ré majeur (1836)