Valdénstvo
Z Wikipédie
Valdénstvo (členovia sa označujú ako valdénci) bolo stredoveké náboženské hnutie smerujúce k reforme kresťanského života založené Pierrom Valdesom (1140-1206). Zo začiatku sa vyvíjalo v súťaži a v polemike s katarstvom a čoskoro sa stalo územne najrozšírenejšou herézou európskeho stredoveku.
Títo „Lyonskí chudobní“, ako bývajú tiež niekedy nazývaní, vystupujú v poslednej štvrtine 12. storočia najmä ako potulní kazatelia. Získal ich strhujúci príklad lyonského kupca Valdesa. Valdes bol pôvodne bohatý lyonský obchodník, ale vzdal sa svojho bohatstva a sveta, aby kázal chudobe a ctnostnému životu po vzore Krista a prvých apoštolov. Kronikár píše, že keď Valdes dal svojej manželke na výber medzi svojim hnuteľným a nehnuteľným majetkom, rozhodla sa pre jeho statky a vody, lesy a lúky, domy a vinice, pece a mlyny. Dala prednosť životu v pohodlí a Valdes svoje peniaze rozdal. Dal si preložiť časti Písma svätého a na ich základe začal so svojimi prívržencami misijnú činnosť. Pre ňu požadoval roku 1179 v Ríme u pápeža a koncilu schválenie, tu sa mu však vysmiali a nevzali jeho požiadavku na vedomie. Mních Walter Map, prítomný na koncile, opísal Valdesa a jeho druhov pohŕdavo, ako „ľudí hlúpych a nevzdelaných“, ktorým ku kazateľskej činnosti chýbajú všetky predpoklady. Valdes ale dosiahol v nasledujúcom roku aspoň podmienečné schválenie a začal kázať. On aj jeho žiaci horlivo vyznávali jednotu Boha stvoriteľa a vykupiteľa, a tým odmietali metafyzický dualizmus katarov. Dohodou medzi pápežom a cisárom (vo Verone roku 1184) boli zaradení medzi kacírov, hoci ešte ďalších dvadsať rokov osvedčovali na verejných dišputáciach, poriadaných v niektorých mestách a hradoch Provence, svoju zásadnú pravovernosť. Niektorí radikálnejší stúpenci hnutia priznávali, na rozdiel od katarov, právo kázať aj ženám.
Ich talianski súputnici – „Lombardskí chudobní“, zvyknutí na prostredie mestských komún, dávali pred pocestným kazateľstvom prednosť usadeným, prísne organizovaným pracovným družinám. Medzi nimi a Valdesom došlo roku 1205 k rozladeniu. U lombardských vyostrili napätie protiklerikálne postoje niektorých z nich. Z radov konzervatívnych valdenských sa naopak podarilo vytvoriť dve cirkvi oddané rádové bratstvá katolíckych chudobných. V tom istom čase vznikajúci dominikánsky rád si osvojil propagandistický ráz valdenského kazateľstva, ale v predvečer albigénskej vojny roku 1209 sa začal prikláňať k násilným opatreniam proti kacírom.
Odmietanie násilia a oprávnenosti trestu smrti charakterizovalo valdéncov v 13. a 14. storočí, kedy z pôvodných oblastí prenikli do nemeckých, českých, poľských a uhorských krajín. Ich kazatelia plnili funkciu cestujúcich spovedníkov a učiteľov. V stanovených lehotách navštevovali pomocou rozvetvenej siete utajených útulkov „priateľov“ či „známych“, ktorých vernosť valdénskym zásadám sa po generácie udržiavala v rodinách a rodoch. To živilo na jednej strane proticirkevné postoje, odpor ku kanonickému právu, hierarchickým štruktúram a farnostnej sústave, odmietanie úcty k svätcom a predstavy očistca, na druhej strane však aj rozvoj opatrení zabezpečujúcich hnutiu vlastnosti tajného spolku. Mnohí valdénci sa navonok prispôsobovali svätostnému životu v cirkevných farnostiach.
Od 14. do 15. storočia európskych valdénskych zdecimovalo prenasledovanie v niekoľkých následných vlnách. Väčšinou boli donútení vsiaknuť do podzemia aj v krajoch, kde vytvorili ucelenejšie skupiny, ako napr. v Pomoransku a v okolí Angermünde a Prenzlau a ďalej na východ pri Štetíne alebo na juhu v Dolnom Rakúsku. V kompaktnom spoločenstve sa trvalo udržali románski valdénci na stráňach a v údoliach Kottických Álp a začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia sa priklonili k ženevskej reformácií.