Vedomie

Z Wikipédie

Vedomie je komplexny pojem z psychológie a filozofie, kvantovej fyziky, kozmológie (antropický princíp), mystiky, umenia a vôbec všetkých oblastí existencie človeka ako takého. Patrí k zatiaľ nevyriešeným otvoreným otázkam a základným problémom ako v „materiálnom“ - (napríklad interakcia vedomia s hmotou pri pozorovaní merania v kvantovej mechanike), tak aj v „nemateriálnom“ (filozofickom, psychologickom, atď.) aspekte. Posledné štúdie naznačujú dokonca možnost existencie vlastného časopriestoru, energie a informačného poľa (holografická paradigma).

[úprava] Psychológia

V psychológii je vedomie v najširšom zmysle slova súbor predstáv (pocitov, myšlienok, citov, vôle atď.), ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe (o svojich duševných a duchovných stavoch) má.

• a) Psychický stav osoby charakterizovaný tým, že je schopná reagovať na podnety, vnímať, prežívať, myslieť a tieto procesy si uvedomovať. Je to teda stav uvedomovania si časopriestorových aspektov prúdu prežitkov (vnemov, pocitov atď.), ako aj aspektov vlastnej osoby (vedomie ja).
• Tá hypotetická časť psychiky:
  • b) ktorá pozostáva zo všetkého, čo si daná osoba práve uvedomuje, čomu venuje pozornosť.
  • c) ktorá je prístupná introspekcii

V psychológii sa rozlišuje objekt vedomia (to, čo je alebo môže byť uvedomované); "ja" (subjekt vedomia, teda to, čo si niečo uvedomuje) a predmetové vedomie (vedomosť subjektu o prežívaných objektoch). Z hľadiska vzťahu k predmetu je vedomie úmyselné, čiže „vedomie o niečom“, z hľadiska reflexivity je vedomie vedomím ja (alebo v širšom zmysle aj sebauvedomovaním), teda „vedením o vedení“ (o predstavovaní si, myslení a pod.), teda vedením o identite vlastného subjektu a osobnosti v rôznych procesoch vedomia.

Nositeľom vedomia je jedinec, v prenesenom význame aj spoločenstvo v podobe spoločných názorov a spoločnej vôle ku konaniu – tzv. kolektívne vedomie (skupinové vedomie, triedne vedomie a pod.)

Na fyziologickej úrovni sa za neuronálny substrát vedomia považuje predovšetkým mozgová kôra. Dráždením neurónov v nej možno vyvolať vedomé prežitky.

Vedomie má rôzne stupne, od bezvedomia po úplné vedomie. Zmenené stavy vedomia sa dosahujú najmä pomocou hypnózy, meditácie a drog.

Až do konca 19. storočia sa v psychológii skúmali len vedomé procesy. Ostatné procesy, tzv. nevedomie, začala skúmať až psychoanalýza.

[úprava] Filozofia

Vo filozofii sa vedomie spravidla definuje ako najvyššia forma odrazu objektívnej skutočnosti, ktorá je vlastná len človeku a charakterizovaná tým, že odraz skutočnosti v podobe psychických aktivít sprostredkovaných zmyslovými orgánmi a centrálnym nervovým systémom predchádza praktickej činnosti a dáva jej cieľavedomý ráz.

Význam pojmu sa však mení. Pojem do novovekého slovníka prakticky zaviedol René Descartes, ktorý pojem odčlenil od svedomia a chápal ho ako zastrešujúci pojem pre chápanie, predstavy, pocit, vôľu, pochybnosť a podobne. Gottfried Wilhelm Leibniz rozlišoval apercepciu („vedomie alebo reflexívne poznanie tohto vnútorného stavu“) a percepciu. John Locke a David Hume chápali vedomie ako vedomosť o vnútorných zážitkoch, na rozdiel od Descarta však odmietali myšlienku, že by za vedomím stála duša. Immanuel Kant rozlišoval empirické vedomie (celok rôznych predstáv vo vzťahu k „ja“) a transcendentálne vedomie (syntetická apercepcia, sebauvedomovanie). U Karla Marxa vedomie označuje všeobecne duchovnú činnosť človeka. Realisti, materialisti, behavioristi a operacionalisti považujú vedomie na rozdiel od napr. Descarta a iných, len za odvodený jav. Napríklad materialisti chápu vedomie ako najvyšší produkt vývoja hmoty