Vedomie
Z Wikipédie
Vedomie je komplexny pojem z psychológie a filozofie, kvantovej fyziky, kozmológie (antropický princÃp), mystiky, umenia a vôbec vÅ¡etkých oblastà existencie Äloveka ako takého. Patrà k zatiaľ nevyrieÅ¡eným otvoreným otázkam a základným problémom ako v „materiálnom“ - (naprÃklad interakcia vedomia s hmotou pri pozorovanà merania v kvantovej mechanike), tak aj v „nemateriálnom“ (filozofickom, psychologickom, atÄ.) aspekte. Posledné Å¡túdie naznaÄujú dokonca možnost existencie vlastného Äasopriestoru, energie a informaÄného poľa (holografická paradigma).
[úprava] Psychológia
V psychológii je vedomie v najÅ¡irÅ¡om zmysle slova súbor predstáv (pocitov, myÅ¡lienok, citov, vôle atÄ.), ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe (o svojich duÅ¡evných a duchovných stavoch) má.
- a) Psychický stav osoby charakterizovaný tým, že je schopná reagovaÅ¥ na podnety, vnÃmaÅ¥, prežÃvaÅ¥, myslieÅ¥ a tieto procesy si uvedomovaÅ¥. Je to teda stav uvedomovania si Äasopriestorových aspektov prúdu prežitkov (vnemov, pocitov atÄ.), ako aj aspektov vlastnej osoby (vedomie ja).
- Tá hypotetická ÄasÅ¥ psychiky:
- b) ktorá pozostáva zo vÅ¡etkého, Äo si daná osoba práve uvedomuje, Äomu venuje pozornosÅ¥.
- c) ktorá je prÃstupná introspekcii
V psychológii sa rozliÅ¡uje objekt vedomia (to, Äo je alebo môže byÅ¥ uvedomované); "ja" (subjekt vedomia, teda to, Äo si nieÄo uvedomuje) a predmetové vedomie (vedomosÅ¥ subjektu o prežÃvaných objektoch). Z hľadiska vzÅ¥ahu k predmetu je vedomie úmyselné, Äiže „vedomie o nieÄom“, z hľadiska reflexivity je vedomie vedomÃm ja (alebo v Å¡irÅ¡om zmysle aj sebauvedomovanÃm), teda „vedenÃm o vedenÓ (o predstavovanà si, myslenà a pod.), teda vedenÃm o identite vlastného subjektu a osobnosti v rôznych procesoch vedomia.
Nositeľom vedomia je jedinec, v prenesenom význame aj spoloÄenstvo v podobe spoloÄných názorov a spoloÄnej vôle ku konaniu – tzv. kolektÃvne vedomie (skupinové vedomie, triedne vedomie a pod.)
Na fyziologickej úrovni sa za neuronálny substrát vedomia považuje predovÅ¡etkým mozgová kôra. DráždenÃm neurónov v nej možno vyvolaÅ¥ vedomé prežitky.
Vedomie má rôzne stupne, od bezvedomia po úplné vedomie. Zmenené stavy vedomia sa dosahujú najmä pomocou hypnózy, meditácie a drog.
Až do konca 19. storoÄia sa v psychológii skúmali len vedomé procesy. Ostatné procesy, tzv. nevedomie, zaÄala skúmaÅ¥ až psychoanalýza.
[úprava] Filozofia
Vo filozofii sa vedomie spravidla definuje ako najvyÅ¡Å¡ia forma odrazu objektÃvnej skutoÄnosti, ktorá je vlastná len Äloveku a charakterizovaná tým, že odraz skutoÄnosti v podobe psychických aktivÃt sprostredkovaných zmyslovými orgánmi a centrálnym nervovým systémom predchádza praktickej Äinnosti a dáva jej cieľavedomý ráz.
Význam pojmu sa vÅ¡ak menÃ. Pojem do novovekého slovnÃka prakticky zaviedol René Descartes, ktorý pojem odÄlenil od svedomia a chápal ho ako zastreÅ¡ujúci pojem pre chápanie, predstavy, pocit, vôľu, pochybnosÅ¥ a podobne. Gottfried Wilhelm Leibniz rozliÅ¡oval apercepciu („vedomie alebo reflexÃvne poznanie tohto vnútorného stavu“) a percepciu. John Locke a David Hume chápali vedomie ako vedomosÅ¥ o vnútorných zážitkoch, na rozdiel od Descarta vÅ¡ak odmietali myÅ¡lienku, že by za vedomÃm stála duÅ¡a. Immanuel Kant rozliÅ¡oval empirické vedomie (celok rôznych predstáv vo vzÅ¥ahu k „ja“) a transcendentálne vedomie (syntetická apercepcia, sebauvedomovanie). U Karla Marxa vedomie oznaÄuje vÅ¡eobecne duchovnú ÄinnosÅ¥ Äloveka. Realisti, materialisti, behavioristi a operacionalisti považujú vedomie na rozdiel od napr. Descarta a iných, len za odvodený jav. NaprÃklad materialisti chápu vedomie ako najvyÅ¡Å¡Ã produkt vývoja hmoty