Ján Francisci-Rimavský
Z Wikipédie
| Ján Francisci-Rimavský | |
|---|---|
| slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik | |
| Narodenie | 1. jún 1822 Hnúšťa, Slovensko |
| Úmrtie | 7. marec 1905 Martin, Slovensko |
| Pozri aj Biografický portál | |
Ján Francisci-Rimavský (vl. menom Ján Francisci, Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a i.) (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, spolupracovník Ľudovíta Štúra.
[úprava] Životopis
Pochádzal z remeselníckej rodiny a vzdelanie získal v Ožďanoch, Levoči a Bratislave, o niečo neskôr pokračoval v štúdiu na práve v Prešove.Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom.
Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice G. Fáya. V roku 1848 s Š. M. Daxnerom a M. Bakulinym organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia (väznený v Plešivci a v Pešti) a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu.
Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 - 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi K. Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. V rokoch 1861 - 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom. V roku 1864 - 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej. V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho i spoločenského a politického diania. V roku 1870 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
[úprava] Tvorba
Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra. Jeho prvé diela patria tiež k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké básne, lyrické básne, no tiež sa venoval písaniu balád a ľúbostným veršom. V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam písaným ľudovým jazykom, zbieral slovenské ľudové rozprávky a ako prvý ich aj začal vydávať. Okrem práce na vlastných zbierach povestí sa tiež spolupodielal na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierkach. V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na súčasnú literárnu produkciu.
[úprava] Dielo
- 1844 – Ohlas, báseň
- 1844 – Janko podhorský, historická próza
- 1844 - Svojim vrstovňíkom na pamjatku, prvá tlačená publikácia v štúrovskej slovenčine
- 1845 – Slovenskje povesti, 1. diel
- 1889 – Iskry zo zaviatej pahreby, zbierka ľúbostných básní
- 1895 – Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania
- 1897 – Črty z doby moysesovskej, dielo o osudoch Š. Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej pri príležitosti jeho 100. narodenín
- 1909 – Vlastný životopis
