Jevgenij Bagrationovič Vachtangov

Z Wikipédie

Jevgenij Bagrationovič Vachtangov
ruský režisér
Narodenie	13. február, 1883 Vladikaukaz, Rusko
Úmrtie	29. máj, 1922 Moskva, Rusko
Pozri aj Biografický portál

Jevgenij Bagrationovič Vachtangov (rus. Евгений Багратионович Вахтангов) (* 13. február 1883, Vladikaukaz, Rusko – † 29. máj 1922, Moskva, Rusko) bol známym ruským divadelným režisérom, žiakom Konstantina Stanislavského a mentorom herca Michaila Čechova.

[úprava] Život a dielo

Narodil sa vo Vladikaukaze v roku 1883. Neskôr odišiel do Moskvy študovať prírodné vedy a právo. Pod vplyvom zážitkov z predstavení Moskovského umeleckého akademického divadla sa začal zaujímať o divadelné umenie. Začal hrávať a režírovať v ochotníckych súboroch a pre prácu v divadle sa natoľko nadchol, že v roku 1909 vstúpil do hereckej školy. Po dvoch rokoch usilovného štúdia pod vedením Kačalova sa Vachtangov stal členom hereckého súboru Moskovského umeleckého akademického divadla.

Najprv pôsobil iba ako herec a asistent, neskôr sa začal čoraz viac zaujímať o prácu režiséra. Jeho prvým významným pokusom bola inscenácia hry Modrý vták belgického dramatika Maeterlincka, ktorú Vachtangov vytvoril v roku 1911 v Paríži. Ďalej pracoval ako režisér v Prvom štúdiu MChATu, kde sa sústreďovali novátorské experimenty s javiskovými formami. Neskôr, v roku 1917, založil Tretie štúdio (dnešné Vachtangovovo divadlo).

Ako režisér spolupracoval aj s židovsko-izraelským divadlom Habima (hebrej. scéna), ktoré bolo založené v roku 1918 v Moskve. Tu mala premiéru Vachtangovova inscenácia Dibbuk. Až do svojej smrti režíroval, organizoval a vyučoval vo všetkých štyroch štúdiách MChATu.

Inscenoval hry nemeckého básnika Hauptmana, škandinávskych dramatikov Ibsena a Srindberga, belgičana Maeterlincka a z ruských klasikov Čechova. Jeho poslednou a najznámejšou inscenáciou je rozprávková hra Carla Gozziho Princezná Turandot, ktorá sa dočkala 1500 repríz.

[úprava] Fantastický realizmus

Fantastický realizmus je názov umeleckého smeru, ktorý Vachtangov vytvoril použitím Stanislavského metódy psychologického realizmu. Rozvinul ju a pridal k nej ďalšie prvky, napr. improvizáciu v štýle talianskej commedie dell'Arte, akrobatické prvky čínskeho divadla. Podnety preberal aj z rozprávok, z romantického divadla, z operety, športu, baletu a využíval i modernú hudbu.

Podobne ako Mejerchold a Tairov sa snažil zviditeľniť divadlo a preto zdôrazňoval jeho hravosť. Herci mali na javisku hrať, nechcel aby sa stotožnovali s postavami. Snažil sa však o pravdivé vyjadrenie zážitku a citu.