Philipp Lenard

Z Wikipédie

Philipp Lenard
nemecký fyzik
Narodenie	7. jún 1862 Bratislava
Úmrtie	20. máj 1947 Messelhausen, Nemecko
Pozri aj Biografický portál

Philipp Eduard Anton (von) Lenard (* 7. jún 1862, Bratislava – † 20. máj 1947, Messelhausen) bol nemecký fyzik.

Pochádzal z rodiny obchodníka s vínom, ktorý sa prisťahoval do Bratislavy z Badenu v Tyrolsku. Hoci otec pôvodne nástojil na tom, aby syn pokračoval v jeho šľapajach, mladý Philipp dosiahol svoje. Po maturite na reálke v Bratislave (1880) študoval fyziku na univerzitách v Budapešti, Viedni, Berlíne a Heidelbergu, kde aj získal doktorát z filozofie u profesora G. Quickeho (1886).

Na svojej alma mater pôsobil do roku 1888. Potom prešiel do Bonnu k Hertzovi a v roku 1892 sa tu habilitoval. Mimoriadnu profesúru získal na univerzite vo Wroclavi (1894), Aachene (1895) a Heidelbergu (1896). Na univerzite Christiana Alberta v Kieli zasa získal titul riadneho profesora fyziky (1898). Posledné obdobie svojej vedeckej i pedagogickej kariéry strávil na univerzite v Heidelbergu (1907– 1931), kde bol tiež riaditeľom Rádiologického ústavu. Bol členom Berlínskej akadémie vied.

V čase štúdií na gymnáziu v Bratislave skúmal spolu so svojím profesorom fyziky Virgilom Klattom (1850– 1935) fosforescenciu. Táto spolupráca trvala cez dve desaťročia. Výsledky spoločných pokusov, pri ktorých pripravili na 800 fosforeskujúcich látok a vykonali na nich 300 spektrálnych analýz Bunsenovým spektroskopom, zhrnuli v štyroch publikáciách. Medziiným zistili, že intenzita fosforescencie závisí od množstva tzv. účinných kovov, pričom s narastajúcim ich množstvom intenzita spočiatku rastie, ale neskôr klesá až na nulu. Najintenzívnejšiu fosforescenciu pozorovali v prípade, keď bolo množstvo kovu malé. Skúmali tiež vplyv tlaku a zmien teploty na fosforescenciu. Podali svetelno-elektrický výklad fosforescencie, ktorý si získal všeobecné uznanie.

Neskôr sa Philipp Lenard zaoberal hlavne fotoelektrickým javom a katódovými lúčmi. Medzi prvými skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky. Na tento účel skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), čo umožnilo nielen preskúmať vlastnosti katódových lúčov, ale tiež odseparovať elektróny a stanoviť ich hmotnosť. Jedno zo svojich „okienok“ Ph. Lenard zapožičal aj W. C. Röntgenovi, čím nepriamo prispel k objavu lúčov X, ktorý mal prakticky na dosah ruky.

Počas spolupráce s H. Hertzom sa začal zaoberať fotoelektrickým javom. Dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú elektróny (1899) a stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (1902): energia vyletujúcich fotoelektrónov nezávisí od intenzity dopadajúceho svetla a je priamo úmerná jeho frekvencii. Tieto fakty boli v rozpore s klasickou fyzikou a vysvetlil ich až Albert Einstein na základe svojej hypotézy, že svetlo musíme pokladať za prúd kvánt energie.

Za práce o katódových lúčoch dostal Philipp Lenard v roku 1905 Nobelovu cenu za fyziku, ktorá sa začala udeľovať v roku 1901.

Na prelome storočí, hlavne po Thomsonovom objave elektrónu (1897), mnohí vedci hľadali odpoveď na otázku, aká je štruktúra atómu. Tejto otázke sa nevyhol ani Philipp Lenard. Na základe svojich pokusov s katódovými a ultrafialovými lúčmi, ako aj skúmania fotoelektrického javu, vytvoril takzvanú dynamidovú teóriu atómu. Podľa nej atóm pozostáva z nerozlíšiteľných čiastočiek–dynamidov. Počet dynamidov v atóme je úmerný jeho atómovej váhe a každý elektricky neutrálny dynamid obsahuje elektróny i ekvivalentný pozitívny náboj, ktoré tvoria spolu dynamicky stabilnú konfiguráciu (ako napríklad v dipóle).

Prejavom uznania zásluh Philippa Lenarda boli mnohé ocenenia a vyznamenania, ktoré dostal od najrozmanitejších inštitúcií. Nezabudlo naňho ani jeho rodné mesto. Stal sa čestným občanom Bratislavy a pri príležitosti jeho 80. narodenín mu Slovenská univerzita udelila čestný doktorát z fyziky.

Philipp Lenard je rozpornou osobnosťou svetovej fyziky. Na jednej strane patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. Na druhej strane aktívne bojoval proti teórii relativity a neskôr aj proti jej tvorcovi, spochybňoval Röntgenove zásluhy o objav lúčov X.

Už na začiatku dvadsiatych rokov patril medzi prvých propagátorov myšlienok nacionálneho socializmu v Nemecku. Napísal aj štvorzväzkové dielo Nemecká fyzika, v ktorej rozdelil fyziku na plodnú árijskú, predovšetkým nemeckú, a neplodnú, špekulatívnu židovskú fyziku. Angažoval sa tiež ako člen NSDAP.

Zomrel 20. mája 1947 v Messelhausene (Nemecko).