Quido Kocián

Z Wikipédie

Quido Kocián (* 7. marec 1874, Ústí nad Orlicí - † 3. január 1928, Hořice v Podkrkonoší) bol český sochár, ktorý patril k popredným predstaviteľom českého umenia na prelome 19. a 20. storočia. Jeho tvorbu možno charakterizovať ako originálnu formu symbolizmu, pre ktorú je typická výrazná expresia a prítomné sú v nej aj secesné prvky.

Filozoficky sa dá jeho umelecké posolstvo považovať za existencionalistické. Býva radený medzi ďalších významných súčasníkov - Františka Bílka, Ladislava Šalouna alebo Bohuslava Kafku, s ktorými ho spojuje záujem o psychológiu moderného človeka, o temné stránky jeho povahy a najvnútornejšie pohnutia ľudskej duše. Obľúbený motív smrti ho v neskorších rokoch postavil aj do úlohy sochára funerálnych motívov.

[úprava] Biografia

Quido Kocián sa narodil v Ústí nad Orlicí v rodine kamenára. Najprv študoval kamenársku školu, kde sa už natoľko prejavil jeho talent, že ďalšie štúdium na umelecko-priemyselnej škole v Prahe bolo logickým pokračovaním. Kocián bol žiakom Josefa Václava Myslbeka. Ešte počas štúdia na umelecko-priemyselnej škole vytvoril svoju predstavu Myslbekovho súsošia „Ctirad a Šárka“, ktoré natoľko uchvátilo vtedajšiu odbornú kritiku, že mu v porovnaní s jeho učiteľom prisúdila väčšiu umeleckú hodnotu. Ktosi vtedy napísal, že „žiak prerástol svojho učiteľa“. Pre Kociána to bola medvedia služba, pretože dovtedy jemu veľmi priaznivo naklonený Myslbek sa s ním rozišiel. Rozchod sa vysvetľuje tak, že Myslbek bol tradicionalista a nový expresívny pohľad svojho žiaka mu nevyhovoval, pravdepodobnejšie však je vysvetlenie, že svoju úlohu zohrala Myslbekova márnomyseľnosť. Táto skutočnosť na Kociána natoľko negatívne zapôsobila, že prerušil štúdia a na istý čas opustil Prahu.

Navštívil Taliansko a Francúzsko, kde sa stretol s významnými osobnosťami vtedajšieho sochárstva, predovšetkým s najvýraznejším z nich, s Augustom Rodinom. Po svojom návrate vytvoril jedno zo svojich najvýznamnejších diel „Ábelovu smrť“. Vďaka tomuto originálnemu dielu sa znova spriatelil s J.V .Myslbekom a získal si jeho náklonnosť.

Kociánove témy sú výhradne tragické a umelecké vyjadrenie autora veľmi presvedčivé a vyhýbajúce sa schématizmu. Ako povedal jeden jeho obdivovateľ: „Osobná ľudská skúsenosť je ním povýšená na samotný základ umenia“. Nebál sa ukázať tragické a negatívne stránky človeka v plnej svojej podstate (napr. „Vojna“).

Kocián nikdy nepoľavil zo svojho presvedčenia a neopustil autenticitu vo svojom výraze. Neskôr sa stal jedným z mnohých umelcov, ktorým ich genialita priniesla nevďak a odsun na vedľajšiu koľaj. Dlho bol zabudnutý, jeho diela sa nachádzali v depozitoch, alebo v skladových priestoroch škôl a až v posledných rokoch sa jeho osobnosť a dielo znova vracia do popredia záujmu.