Rímskokatolícka cirkev

Z Wikipédie

Rímskokatolícka cirkev alebo katolícka cirkev je:

• a) cirkev kresťanov pod jurisdikciou pápeža používajúca rímsky obrad, teda najstaršia kresťanská cirkev
• b) cirkev uvedená v predchádzajúcom bode a zároveň východné katolícke cirkvi.

Tento článok sa zaoberá významom a), význam b) pozri pod východné katolícke cirkvi.

Obsah 1 Pomenovanie 2 Pojem 3 Odvodenie a zakladateľ 4 Cirkvi uznávajúce primát rímskeho biskupa 5 Základné prvky katolíckej viery 5.1 Viera a jej pramene 5.2 Boh a Kristus 5.3 Človek 5.4 Sviatosti 5.5 Mária ako Bohorodička 5.6 Úcta k svätým 5.7 Najsvätejšia Trojica 5.8 Biblia 6 Jazyk, právo a inštitucionálna správa 7 Liturgia 7.1 Úvod 7.2 Rozmanitosť obradu 7.3 Všeobecné kňazstvo 7.4 Interiér chrámu 7.5 Svätá omša 7.6 Katolícky kalendár 8 Početnosť členov Katolíckej cirkvi 9 Katolícka cirkev v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia 10 Zdroje

[úprava] Pomenovanie

Výraz „katolícka cirkev“ (na rozdiel od „rímskokatolícka cirkev“) má aj iné významy, pozri katolícka cirkev. Aby sa zabránilo zámenám, používa sa výraz „rímskokatolícka cirkev“. Cirkev takto označovaná však zo svojho pohľadu nemá vyhranené pomenovanie (vychádzajúc zo svojej vierouky sa označuje za jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev), resp. sa sama označuje ako „katolícka cirkev“. Vo vzťahu k iným cirkvám vystupuje predovšetkým po 2. vatikánskom koncile ako „katolícka (všeobecná) cirkev“ alebo ako „rímskokatolícka cirkev“. „Rímskokatolícka cirkev“ je aj jej konfesnonáučné označenie.

[úprava] Pojem

Pojmom Katolícka cirkev označujeme celý rad cirkevných hierarchických spoločenstiev, inštitúcií a zriadení na subnárodnej, národnej i nadnárodnej úrovni po celom svete. Do pojmu zahrňujeme rôzne právne samostatné celky či osoby typu farnosť, diecéza či národná provincia. (Katolícka cirkev nie je sama osebe ako celok právnym subjektom). Hlavným významným zjednocujúcim prvkom všetkých týchto ustanovizní je uznávanie rímskeho biskupa – pápeža za hlavu cirkvi (primát pápeža), a teda uznanie jeho právnej a duchovnej moci nad sebou (hovoríme o zjednotení s Rímom).

Katolícka cirkev nie vždy znamená to isté ako kresťanský katolicizmus, akože jedna z troch hlavných vetví kresťanstva. V rôznych kontextoch môže znamenať:

1. najčastejšie v bežnom užívaní (aj keď nie úplne oprávnene) rímskokatolícku cirkev

2. cirkev zjednotenú s Rímom

3. východné pravoslávne cirkvi, ktoré sa samy označujú ako pravoslávne katolícke cirkvi

4. jednu z katolíckych cirkví spomenutých nižšie v zozname cirkví uznávajúcich primát pápeža

5. v Nicejsko-Carihradskom vyznaní viery spoločenstvo všetkých kresťanov

[úprava] Odvodenie a zakladateľ

Cirkvi Katolíckej cirkvi sa chápu a definujú v spoločenstve s inými cirkvami ako Ježišom Kristom založený ľud Novej zmluvy. Tvrdia a navzájom si uznávajú nepretržitú dejinnú kontinuitu s cirkvou založenou Ježišom Kristom, ktorá je zaručená neprerušenou apoštolskou postupnosťou biskupským a kňazským svätením. Zdieľajú vieru, že cirkev bola založená zoslaním Ducha Svätého na Turíce (Sk 2, 1-4), pričom jej hlavou má byť Peter, povolaný za jej hlavu (Jn 21, 15-17), a jeho nástupcovia.

Katolícka cirkev uznáva apoštolskú postupnosť pravoslávnych cirkví a starokatolíckej cirkvi, avšak vyslovila sa negatívne o apoštolskej postupnosti cirkví vzniknutých z reformácie (vrátane anglikánskej cirkvi).

Katolícka cirkev teda vyvodzuje ako svojho zakladateľa Ježiša Krista a povolaného apoštola Petra. Historické podmienky otvorenej cirkvi sa rodili postupne, keďže prvotná cirkev bola zasiahnutá ťažkým prenasledovaním zo strany Rímskej ríše. Prvými koncilmi, dokončením zbierky kánonických biblických kníh a uznaním kresťanstva rímskym cisárom Konštantínom I. Veľkým roku 313 Milánskym ediktom sa Katolícka cirkev vo svojej pôvodnej podobe dožíva skutočného životaschopného zrodu.

[úprava] Cirkvi uznávajúce primát rímskeho biskupa

Pod pojem Katolícka cirkev zaraďujeme viacero katolíckych cirkví, ktoré majú svoju samostatnú tradíciu v obradných zvykoch a rítuse. Ich spoločným menovateľom je uznávanie právnej a duchovnej moci rímskeho pápeža nad svojim spoločenstvom. Ide o Rímskokatolícku cirkev a východné katolícke cirkvi.

[úprava] Základné prvky katolíckej viery

Katolícka cirkev má určité vieroučné zásady, ktoré ju aspoň do istej miery vyznačujú. Základom katolíckej vierouky sú tzv. veľké vyznania viery, medzi ktoré patria predovšetkým Apoštolské vyznanie viery a Nicejsko-Carihradské vyznanie viery. Základnými pravdami katolicizmu sú tieto:

1. Boh je jeden.

2. V Bohu sú tri Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.

3. Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil.

4. Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá.

5. Duša človeka je nesmrteľná.

6. Božia milosť je na spásu potrebná.

Apoštolské vyznanie viery v súčasnom slovenskom katolíckom preklade znie:

„Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.

Verím v Ježiša Krista, Jeho jediného Syna a nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.

Verím v Ducha Svätého, v svätú cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.“

Súčasťou katolíckeho kresťanského presvedčenia je aj viera v Desatoro Božích prikázaní.

[úprava] Viera a jej pramene

Podľa viery katolíckych cirkví Boh postupne zjavoval v dejinách ľudstvu svoju blízkosť a lásku (Starý zákon), až sa Jeho Syn stal človekom. Hovoríme o inkarnácii Boha v Ježišovi Kristovi. Po jeho smrti a vzkriesení Boží Syn zosiela svojim dvanástim apoštolom Ducha Svätého ako dar, aby prostredníctvom neho mohol byť so svojimi učeníkmi až do dňa, keď sa v sláve vráti späť. Prameňom poznania o Bohu je Boh sám, viera sa v cirkvi podáva ústnym a písomným podaním, teda tradíciou.

Existuje tradícia zapísaná, teda Sväté Písmo alebo Biblia, a tradícia ktorá v Písme zapísaná nie je, avšak aj tak tvorí vieru Cirkvi. Viera katolíckych cirkví však podľa vlastného pochopenia musí byť v súlade s vierou apoštolov, a preto svoju tradíciu nazýva apoštolskou tradíciou. Učenie, obsiahnuté v tejto tradícii, je garantované Duchom Svätým, ktorý má voviesť učeníkov po Turíciach do úplnej pravdy. Dogma, teda záväzná cirkevná náuka, nie je teda vnímaná ako niečo statické, ale čosi, čo sa v priebehu dejín vyjadruje rôznymi slovami, a čoho chápanie sa tiež prehlbuje. Dogma môže byť vyhlásená len ekumenickým koncilom alebo pápežom, nástupcom apoštola Petra. Podľa náuky Katolíckej cirkvi je cirkev obdarená charizmou neomylnosti v otázkach viery, pričom zvlášť sa táto charizma prejavuje v osobe pápeža.

[úprava] Boh a Kristus

Katolícka cirkev zachováva rovnaké učenie ako väčšina ostatných kresťanských spoločenstiev v podobe, v akej ho definovali veľké christologické koncily prvého tisícročia.

Bytosť Ježiša Krista je chápaná ako Druhá Osoba Najsvätejšej Trojice (= Boh). Je to Spasiteľ a Vykupiteľ všetkých ľudí. Jeho smrťou dostali ľudia žijúci v hriechoch (najmä dedičný hriech) nádej na spásu. Ježiš Kristus podľa katolíckeho presvedčenia istým spôsobom naplnil všetky proroctvá, ktoré proroci izraelského vyvoleného národa predpovedali o Mesiášovi. Naplnil a zavŕšil Starý zákon. Vykúpenie ľudstva dosiahol bezhraničnou láskou, ktorú preukázal pri ťažkej obete, spočívajúcej v čírom ľudskom utrpení. Jeho obeta, vrcholiaca v ukrižovaní, sa stáva výkupným za hriechy tým, že sa ako Boží Syn mohol kedykoľvek vymaniť spod rúk trýzniteľov a ako Boh sa neuveriteľne ponížil, keď prijal potupne na seba najväčší Boží trest pre ľudí za ich hriech – smrť. Následné vzkriesenie mu potvrdilo víťazstvo nad smrťou, a tým aj nad ľudským hriechom a jeho dôsledkami. Pre človeka tak už smrť podľa katolíckej vierouky nemá vôbec znamenať koniec dovnútra nezmyselného života. Dostal šancu spoznať po smrti tzv. večnú blaženosť.

[úprava] Človek

Katolícka cirkev učí, že človek má ako bytosť narušená hriechom sklon k zlému a ako taký je vystavený pôsobeniu diabla. K spáse je človeku potrebná Božia milosť, ktorou Boh v človeku pôsobí.

Človek je schopný istého poznania Boha aj svojím vlastným rozumom. Človek je zodpovedný za svoje činy, je ospravedlnený vierou, avšak táto viera nie je iba duševným aktom, ale nasadením celého človeka, ktoré sa prejavuje aj v tom, čo človek koná. Posledným cieľom človeka je spoločenstvo s Bohom v Jeho sláve.

[úprava] Sviatosti

Základným poslaním cirkvi je ohlasovať Krista svetu. Život kresťana katolíka sa prejavuje i účasťou na sviatostiach, ktorých je sedem:

1. sviatosť krstu (považuje sa za nezmazateľný vstup do cirkvi a bránu k ostatným sviatostiam, znovuzrodenie človeka pre nový život vo viere v zmŕtvychvstalého Krista ako svojho Pána)

2. sviatosť zmierenia (pokánia; posväcuje a spečaťuje osobný proces obrátenia po opätovnom páde do hriechu)

3. sviatosť Oltárna (Eucharistia, súčasťou katolíckej viery je aj viera v transubstanciáciu (prepodstatnenie), teda viera v zmenu podstaty obetného chleba a vína na podstatu Tela a Krvi Ježiša Krista pri sprítomňovaní jednej a tej istej obety; katolíci veria, že Eucharistia je zvláštnym spôsobom sprítomnený živý Kristus sám, preto jej vzdávajú poklonu)

4. sviatosť birmovania (táto sviatosť dokonalejšie spája pokrstených s Cirkvou, spečaťuje krstnú milosť a podľa vierouky bohato obdarúva birmovanca osobitnými darmi Ducha Svätého; sviatosť krstu a birmovania tvoria jednotu)

5. sviatosť manželstva (posväcuje a spečaťuje manželský zväzok muža a ženy a otvára možnosti pohlavného života pre manželov; katolícka viera nepozná rozvod, i keď za istých podmienok môže uznať, že manželstvo nikdy nevstúpilo do platnosti a anulovať ho, alebo potvrdiť rozchod manželov, pričom manželský zväzok ostáva v platnosti)

6. sviatosť kňazstva (zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov – episkopát, kňazov – presbyterát a diakonov – diakonát; chápe sa ako sviatosť apoštolskej služby; prijíma ju muž starší ako 25 rokov, najmä v rímskom obrade (rímskokatolícka cirkev) kňazi žijú v celibáte (bez pohlavného života), v mnohých iných katolíckych obradoch sa kňazi ženiť môžu; celibát sa chápe ako dobrovoľná vôľa zachovávať čistotu z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľuďom)

7. sviatosť pomazania chorých (občas nesprávne prezývaná ako posledné pomazanie; podľa katolíckej vierouky je to odporúčanie chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil; je tradičným pokračovaním uzdravovať chorých apoštolmi)

[úprava] Mária ako Bohorodička

Od čias Efezského koncilu (r. 431) nesie Mária titul Bohorodička. Podľa katolíckej viery si Boh vyvolil práve Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako plná milosti je od prvej chvíle svojho počatia celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu. Mária je „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh. Mária podľa katolíckej vierouky zostala pannou pri počatí, pannou pri pôrode, pannou vždy. Celou svojou bytosťou je služobnica Pána (Lk 1, 38). Panna Mária spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse. Skrze svoju poslušnosť sa stáva novou Evou.

Katolíci veria, že Mária ako Ježišova Matka má u svojho Syna veľké slovo (Jn 2, 3-5). Preto sa k nej často prihovárajú a prosia ju o príhovor u Neho. Takýto príhovor sa nazýva orodovaním.

[úprava] Úcta k svätým

Súčasťou katolíckej viery je viera v trojakú cirkev:

1. putujúcu (to sú všetci jej členovia tu na svete)

2. trpiacu (duše v očistci ako akýsi predstupeň neba, očisťovanie pre Božiu spravodlivosť)

3. oslávenú (svätí v nebi)

Všetky duše, ktoré sú v nebi, sú podľa katolíckej viery sväté, pretože majú účasť na Božej svätosti. O týchto svätých sa už od najranejších čias cirkvi verilo, že sa smú prihovárať u Boha (orodovanie). Preto sa katolíci často uchádzajú o takýto príhovor, pretože veria, že tak ako aj ľudia na zemi sa môžu za svojich blížnych modliť, že tak smú aj bratia a sestry v nebeskej sláve.

[úprava] Najsvätejšia Trojica

Katolicizmus je v princípe monoteistické náboženstvo, avšak vyznáva vieru v tzv. trojjediného Boha, teda jediného Boha jestvujúceho v Troch Osobách – Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto osoby tvoria nerozlučnú jednotu a vychádzajú zo seba navzájom. Niekedy sa spomína trojjedinosť Boha ako trojaké pôsobenie tej istej božskej entity, pričom charakter troch relevantných osôb je autenticky presne vymedzený. To však paradoxne nebráni jednote Trojice. Podľa katolíckej vierouky je dogma o Najsvätejšej Trojici jedno z najhlbších Božích tajomstiev, ktoré smie človek len veľmi obťažne pochopiť.

[úprava] Biblia

Medzi písomnosti katolíckeho kresťanstva nepochybne patrí predovšetkým Biblia (Sv. Písmo; z gréc. knihy, spisy). Tá pozostáva zo Starého a Nového zákona. Starý zákon (45 kníh) sa rozdeľujú na dejepisné, poučné a prorocké knihy, podobne sa rozdeľuje aj Nový zákon (27 kníh). Písmo má viacero autorov, ktorí boli podľa vierouky inšpirovaní Svätým Duchom, a tak je jeho pôvodcom vlastne Boh. Skrze Bibliu sa Stvoriteľ zjavuje človeku. Charakteristickou črtou Knihy kníh je aj neomylnosť v učení, od ktorého závisí spása človeka. Prvé časti Biblie boli písané už v 10. stor. pr. Kr. (Pentateuch). Písmo bolo neskôr počas nasledujúceho tisícročia obohacované o ďalšie spisy, pričom knihy Nového zákona boli dokončené počas prvého storočia n. l..

Celá Biblia je rozdelená na 1189 kapitol (SZ – 929; NZ – 260). Obsah Starého zákona je zameraný na formovanie vyvoleného národa, jeho históriu a najmä poznávanie predobrazov budúcej Cirkvi a Mesiáša. Poukazuje na Božiu činnosť v dejinách spásy. Vyčítame tu aj prorocké vízie o mesiášskom období, dočítame sa aj o viacerých zmluvách, ktoré Boh s Izraelom uzavrel. Nový zákon je zavŕšením Božieho plánu spásy. Jeho dej, obsah, filozofia i cieľ sa orientuje na Božieho Syna Ježiša Krista a počiatky Jeho cirkvi. Životom Ježiša sa priamo zaoberajú 4 evanjeliá (od Matúša, Marka, Lukáša a Jána). Prorocké knihy tu zastupuje Zjavenie apoštola Jána (apokalypsa). Najväčším zázrakom Starého zákona je podľa katolíckej viery prechod Izraelitov cez Červené more po suchu a najväčším zázrakom Nového zákona a Písma vôbec je Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Základným evanjeliom (dobrou zvesťou, posolstvom), ktoré má cirkev ohlasovať po svete, je viera v Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet, aby sa obetoval a svojou obetou sňal hriechy z človeka, tak ho vykúpil, aby človek získal skrze jeho vzkriesenie nový, večný život.

[úprava] Jazyk, právo a inštitucionálna správa

Oficiálnym jazykom Katolíckej cirkvi je latinčina. Vo Vatikáne je úradným jazykom aj taliančina. Latinčina zostáva ako zjednocujúci prvok katolíckeho vierovyznania. Do medzinárodnej korešpondencie cirkvi však čoraz viac v súčasnosti vstupujú popredné svetové jazyky ako anglický, španielsky, portugalský alebo francúzsky jazyk.

Základom cirkevného usporiadania je cirkevná hierarchia, ktorá má presnú štruktúru. Na čele cirkvi stojí rímsky biskup – pápež. Jemu podliehajú v duchovnej a v Kanonickým právom presne definovanej právnej rovine všetci biskupi sveta, ktorí sú nástupcovia apoštolov. V duchovnej rovine sú nad biskupmi kardinálni biskupi (kardináli), ktorí sú akýmisi vernými, blízkymi spoločníkmi pápeža a zároveň majú právo voliť nového pápeža. Biskupi majú svojich kňazov a diakonov, ktorí sú ich pomocníkmi, pričom títo taktiež uplatňujú apoštolskú službu.

Inštitucionálna správa Katolíckej cirkvi kopíruje jednotlivú moc cirkevnej hierarchie. Pápež je na čele mestského štátu Vatikán, v ktorom sídlia ústredné inštitúcie Katolíckej cirkvi. Biskupi a kardináli predsedajú kongregáciám, ktoré by sa dali prirovnať k akýmsi cirkevným ministerstvám. Najznámejšími kongregáciami sú Kongregácia pre doktrínu viery, Kongregácia pre božskú úctu a sviatosti a Kongregácia pre kauzy svätých.

Cirkevná správa pozostáva predovšetkým z jednotlivých cirkevných provincií. Na čele cirkevnej provincie je metropolita, ktorým býva najčastejšie miestny arcibiskup. Provincia pozostáva z diecéz, teda z biskupstiev. Na čele diecézy stojí diecézny biskup, ktorý smie mať svojich tzv. pomocných biskupov. Diecézy pozostávajú z farností. Farnosť je základnou stavebnou jednotkou katolíckeho cirkevného spoločenstva ako takého. Na čele farnosti je farár – kňaz. Farár smie mať podľa potreby po boku v duchovnej službe iných kňazov – kaplánov, prípadne diakonov. Vychádzajúc z historických podmienok niektoré diecézy sú arcidiecézami, vtedy stojí na ich čele arcibiskup, ktorého právna moc sa však obmedzuje na pôsobnosť v jeho biskupstve tak, ako u klasického diecézneho biskupa.

Rozdelenie správy Katolíckej cirkvi v zmysle farnosť – diecéza – provincia vychádza zo starovekého správneho rozdelenia Rímskej ríše.

Obdobne, ako je hierarchicky rozdelená moc v Katolíckej cirkvi, je rozlíšené postavenie jej chrámov. Jestvujú farské kostoly, diecézne katedrály a najvyššie postavenie z historického hľadiska majú baziliky. Vyššie postavenie sa uplatňuje predovšetkým pri väčších náboženských a kultúrnych podujatiach. Najväčším chrámom Katolíckej cirkvi a sveta vôbec je Bazilika sv. Petra v Ríme. Najmenšie kostoly sú kaplnky a tzv. filiálne dedinské kostoly, ktoré sú podriadené niektorej farnosti. Špeciálne postavenie majú kláštorné kostoly a chrámy s titulom basilica minor (bazilika menšia). Na Slovensku nesie tento titul chrám Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Právny systém Katolíckej cirkvi tvorí Kódex Kanonického práva.

[úprava] Liturgia

[úprava] Úvod

Slovo liturgia je gréckeho pôvodu a znamená službu Bohu – bohoslužbu. Týmto pojmom sa pomenúvajú verejné úkony cirkvi, ktorými podľa vierouky oslavuje Boha. Liturgia ako taká sa chápe ako vykonávanie kňazskej služby Krista v cirkvi. Cieľom cirkevnej liturgie je oslavovanie Boha, posväcovanie ľudí a výstavba cirkvi. V slávení bohoslužieb vrcholí život Katolíckej cirkvi.

Vrcholom a stredobodom celého liturgického života cirkvi je tzv. svätá omša. Okrem nej sa slávia aj iné bohoslužby, ako liturgia sviatosti, liturgia hodín, samostatná liturgia slova či liturgia svätenín. Okrem týchto verejných prejavov oslavy Boha sa konajú v cirkvi aj rôzne ľudové pobožnosti a modlitby (krížová cesta, ruženec, litánie a pod.).

[úprava] Rozmanitosť obradu

V Katolíckej cirkvi sa od najstarších čias zaužívalo odlišné slávenie liturgie v rôznych častiach sveta. V Ríme a jeho okolí sa slávila západná bohoslužba – rímska. V Grécku sa zaužíval spôsob východnej liturgie – gréckej. Tento odlišný spôsob slávenia liturgie sa nazýva obrad – rítus. V cirkvi je viacero obradov. Najznámejšie z nich sú rímsky obrad, grécky obrad, arménsky obrad a koptský obrad. Podľa Katolíckej cirkvi je v rozmanitosti jej obradov ukryté veľké duchovné, kultúrne a umelecké bohatstvo cirkvi od najranejších čias.

[úprava] Všeobecné kňazstvo

Členovia putujúcej cirkvi sú, vychádzajúc z cirkevného učenia, rozlíšení v zmysle sviatostného hierarchického kňazstva a všeobecného kráľovského kňazstva. Bežní veriaci, nazývaní tiež laici, tak majú osobitné postavenie a poslanie. Hodnosť kráľovského kňazstva dostávajú laici pri krste a pri birmovaní. Pre túto hodnosť všeobecného kňazstva majú všetci veriaci spoluzodpovednosť za cirkev a podiel na jej poslaní. Kráľovské kňazstvo veriaci uplatňujú aktívnou účasťou na bohoslužbách (miništranti, speváci, lektori, usporiadatelia a iní).

[úprava] Interiér chrámu

Interiér je i pre rímsky obrad pomerne presne typicky usporiadaný. Priestor sa člení na kostolnú hlavnú loď, chór, bočné lode, kaplnky, sakristiu a svätyňu (presbytérium). V svätyni sa nachádza sedadlo pre kňaza (sedes), miesto pre miništrantov, ambóna (pult, od ktorého sa číta), obetný stôl (oltár), svätostánok (uschováva sa v ňom Eucharistia), pomocný stolík, prípadne krstiteľnica. V priestoroch lodí sa nachádza spovednica.

[úprava] Svätá omša

Svätá omša je stredobodom liturgického slávenia Katolíckej cirkvi. Podľa cirkevného učenia je omša ustavičná obeta Pána Ježiša, v ktorej sa sprítomňuje jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Pozostáva z úvodných obradov, liturgie slova a z liturgie Eucharistie (obety) a záverečných obradov. Počas liturgie Eucharistie je typické pre veriacich prijímanie svätej hostie (Eucharistie; jedenie Tela, prípadne pitie Krvi Pána tak, ako kedysi pri Poslednej večeri).

[úprava] Katolícky kalendár

Katolícky kalendár si pripomína udalosti liturgického roka. Liturgický rok začína prvou adventnou nedeľou, teda začiatkom adventného obdobia. Podľa cirkevného učenia je to obdobie radostného očakávania Pánovho príchodu a zároveň aj čas prípravy na Vianoce. V jeho prvej časti (do 16. decembra) sa cirkev pripravuje na druhý príchod Krista a očakáva jeho zjavenie sa v sláve. V druhej časti adventu (od 17. decembra) sa veriaci už bezprostredne pripravujú na slávnosť narodenia Pána. Advent má ráz kajúcnosti. Jeho liturgickou farbou je fialová farba. Symbolom adventu je adventný veniec so štyrmi sviecami znázorňujúcimi Svetlo – Krista.

Po adventnom období začína vianočné obdobie, v ktorom si veriaci pripomínajú Narodenie Krista. Toto obdobie je charakteristické posvätnou večerou na Štedrý deň spojenou s modlitbou, čítaním biblických textov a vianočnými piesňami – koledami. Katolíci slávia Vianoce 25. decembra. K vianočnému obdobiu patria sviatky ako slávnosť Bohorodičky (1. januára), Zjavenie Pána (6. januára), sviatok Svätej rodiny v nedeľu po Narodení Pána a sviatok Pánovho krstu v nedeľu po Zjavení Pána. Symbolom Vianoc je vianočný strom a betlehem. Liturgickou farbou je farba biela.

Nasledujúcim obdobím je pôstne obdobie. Pôst je obdobie prípravy na veľkonočné sviatky. Začína sa Popolcovou stredou. Koná sa na pamiatku štyridsaťdenného pôstu Ježiša na púšti. Je to čas kajúcnosti a pokánia. Veriaci prežívajú duchovnú obnovu a katechumeni sa pripravujú na krst. Liturgickou farbou je fialová farba. Nespieva sa aleluja, organ môže spev iba sprevádzať, oltáre sa neozdobujú kvetmi. Významnými dňami tohto obdobia je Popolcová streda a Veľký týždeň. Popolcová streda je dňom verejného pokánia a prísneho pôstu. Pôst záväzne zachovávajú veriaci od 18. do 60. roku veku. Veriaci na znak kajúcnosti a pokory prijímajú popolec.

Svätý alebo Veľký týždeň je obdobím najväčších kresťanských sviatkov. Začína sa sláviť Kvetnou nedeľou. V tento deň si katolíci pripomínajú slávnostný vstup Krista do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Pri omši sa čítajú pašie – evanjelium o umučení Ježiša Krista. Liturgickou farbou je červená farba.

Súčasťou Veľkého týždňa je veľkonočné trojdnie. Trojdnie je vyvrcholením liturgického roka a začína sa sláviť večernou omšou v (zelený) štvrtok Pánovej večere. V tento deň katolíci slávia pamiatku ustanovenia kňazstva a najsvätejšej Eucharistie. Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom. Na Veľký piatok sa podľa tradície Cirkvi neslávi svätá omša, ale iba slávnostné obrady na uctenie Kristovej smrti na kríži. Čítajú sa opäť pašie z evanjelia podľa sv. Jána. V tento deň zachovávajú katolíci prísny pôst na znak pokánia. Liturgickou farbou je červená. Na Bielu sobotu sa tiež neslávi svätá omša. Veriaci prichádzajú na poklonu k Božiemu hrobu. V podvečerných hodinách, po západe slnka, sa opäť veriaci ľud zhromažďuje v kostole na slávnosť Veľkonočnej vigílie. Veľkonočná vigília je podľa cirkevného učenia očakávaním Pánovho zmŕtvychvstania. Oslavuje Veľkú noc, teda noc, počas ktorej podľa viery vstal Ježiš z mŕtvych.

Najväčším sviatkom liturgického roka je Veľkonočná nedeľa. V plnosti sa oslavuje Kristovo zmŕtvychvstanie. Na pamiatku zmŕtvychvstania slávi cirkev vždy prvý deň v týždni ako veľký sviatok. Tento sviatok sa nazýva nedeľa alebo deň Pána.

Veľkonočná nedeľa sa slávi vždy v nedeľu po prvom splne Mesiaca po jarnej rovnodennosti. Jej liturgická farba je biela. Pri bohoslužbách znie slávnostný spev Aleluja. Záver veľkonočného obdobia tvorí slávnosť zoslania Ducha Svätého – Turíce. Pred týmto sviatkom sa koná novéna – deväťdňová pobožnosť k Duchu Svätému.

Posledným obdobím liturgického roka je tzv. obdobie „cez rok“ – má dve časti. Prvá časť je po sviatku Pánovho krstu do Popolcovej stredy. Druhá sa začína po Turíciach a končí sa sobotou po slávnosti Krista Kráľa. V tomto období sa neslávi zvláštny zreteľ Kristovho života, ale celé Kristovo tajomstvo v jeho celistvosti. Je to obdobie kresťanskej nádeje. Vyjadruje to zelená liturgická farba.

V jednotlivých obdobiach cirkevného roka sa slávia liturgické sviatky. Hlavným sviatočným dňom je nedeľa, ktorá sa slávi v prvý deň každého týždňa. Okrem nedele ďalšími liturgickými dňami cirkvi sú slávnosti, sviatky, spomienky, oktávy, vigílie a férie. Slávnosti sú dni oslavy významného tajomstva Kristovho života alebo Panny Márie a niektorých svätých. Niektoré slávnosti sú prikázanými sviatkami, čo znamená povinnú účasť katolíkov na sv. omši. Oktáva je osemdňové slávenie Vianoc a Veľkej noci. Vigílie sú predvečernou prípravou na veľké sviatky. Vtedy je liturgická farba rovnaká ako v deň sviatku. Férie sú dni, na ktoré v kalendári nepripadá žiadny sviatok ani spomienka (liturgicky voľné dni).

[úprava] Početnosť členov Katolíckej cirkvi

Katolícka cirkev je najväčšou kresťanskou cirkvou na svete. Podľa Štatistickej ročenky Cirkvi bolo ku koncu roka 2003 evidovaných v globálnom meradle 1 085 557 000 členov Katolíckej cirkvi, čo predstavuje vyše polovicu všetkých kresťanov vo svete.

Počet členov Katolíckej cirkvi má v súčasnosti vzrastajúcu tendenciu, a to predovšetkým v Afrike a v Ázii, hoci katolicizmus v Európe a v USA naďalej stráca svoj tradičný politický vplyv. Nárast v počte medzi rokmi 1978 a 2000 predstavoval asi 288 miliónov. Najväčší počet katolíkov žije v Južnej Amerike.

[úprava] Katolícka cirkev v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia

[Zdroj: Johnson, Paul: Dějiny 20. století, 1991, preklad: Jan Čulík, str. 680-681]

"Na začiatku pontifikátu Jána Pavla II. bolo 739 126 000 rímskych katolíkov, t. j. 18% svetového obyvateľstva 4 094 110 000. Táto ľudská masa predstavovala významnú výchovnú a kultúrnu moc; mala 79 207 základných a viac než 28 000 stredných škôl a takmer milión študijných príležitostí na univerzitách. Ešte začiatkom šesťdesiatych rokov bolo v tradičných krajinách srdca Európy (a v Severnej Amerike) vcelku 51,5% katolíkov. Pri nástupe Jána Pavla II. sa katolicizmus stal náboženstvom tretieho sveta. Zo šestnástich krajín, ktoré mali viac než 10 miliónov katolíkov, patrilo do tretieho sveta osem....Rátalo sa, že v roku 2 000 bude 70% katolíkov žiť v rozvojových krajinách, hlavne v Afrike a v Latinskej Amerike. Katolicizmus na jednej strane prestal byť prevažne európskym javom, na druhej strane sa stal náboženstvom miest a veľkomiest. Okolo roku 2 000 bude väčšina katolíkov žiť v obrích metropolách s viac než 5 miliónmi obyvateľov, najmä vo vôbec najväčších mestách sveta, ktorými sú Mexico City (31 miliónov) a Sao Paolo (26 miliónov). Avšak zatiaľ čo demografické ťažisko katolicizmu sa presunulo do Južnej Ameriky v dôsledku vysokej pôrodnosti, ktorou sa obyvateľstvo po roku 1945 zdvojnásobilo, v skutočnosti sa najrýchlejšie šírilo konverziami v Čiernej Afrike. Podľa štatistík sedemdesiatych rokov sa o rozvoj kresťanstva v Afrike z 25 miliónov v roku 1950 približne na 100 miliónov v roku 1975 zaslúžila hlavne katolícka cirkev, ktorá od roku 1950 zdvojnásobila počet misionárov.

Z týchto závažných zmien vyplynuli ďalšie paradoxy. V Latinskej Amerike, najmä v Brazílii a Strednej Amerike bola najpopulárnejšou stránkou katolicizmu takzvaná 'teológia slobody'....

Omnoho silnejším a takmer všadeprítomným javom v Latinskej Amerike sedemdesiatych rokov bola narastajúca religiosidad popular...."

[úprava] Zdroje

• Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 2002, 918 s.
• Janáč, Pavol: Liturgia v našom živote. Bratislava, Príroda a. s. 1990, 206 s.