Radar

Z Wikipédie

RADAR (z angl. radio detection and ranging) je zariadenie, ktoré vysiela elektromagnetické vlny a následne sníma ich odraz od objektu, schopného tieto vlny odrážať. V súčasnosti radary využívajú elektromagnetické žiarenie najmä z mikrovlnnej oblasti.

Obsah

1 Informácia z radaru
2 História
3 Aplikácie
4 Poznámka
5 Pozri aj
6 Externé odkazy

[úprava] Informácia z radaru

Informácia, ktorá sa dá z odrazených radarových vĺn zistiť závisí od ich spracovania a použitého typu radaru. Principiálne však vieme zistiť:

Podľa uhla pod ktorým sa vlny odrážajú poznáme relatívny smer, kde sa objekt nachádza.
Na základe zmeraného času medzi vyslaním série vĺn a ich prijatím vieme určiť vzdialenosť objektu (za predpokladu známej rýchlosti šírenia sa elektromagnetických vĺn v danom prostredí):

$R={c_0 \cdot t \over 2}$

kde: c₀ je rýchlosť svetla v danom prostredí, R je vzdialenosť a t je meraný čas.

Na základe dopplerovho princípu aplikovaného na radar vieme zistiť rýchlosť radarom snímaného objektu relatívne k radaru.
Pri vhodnom spracovaní je možné na základe radarovej informácie vytvoriť dokonca i obrázok snímaného objektu, prípadne túto informáciu (ako súčasť komplexnejšej metódy) použiť na zistenie jeho zloženia.

[úprava] História

Princíp odrazu elektromagnetických vĺn od kovových predmetov bol objavený v roku 1886 Heinrichom Hertzom. Prvé pokusy zameriavania objektov pomocou radaru sú zaznamenané z roku 1904 technikom zaoberajúcim sa vysokofrekvenčným žiarením, Christianom Hülsmeyerom. Ten si svoj telemobilskop schopný vyslať sekvenciu vĺn a následne merať ich odrazenú zložku, nechal 30.apríla 1904 patentovať.

V roku 1935 prezentovali anglickí vedci Robert Watson-Watt a Arnold Wilkins svoju technickú správu o zameriavaní lietadiel pomocou radaru. Na svoj demonštračný pokus použili BBC vysielač v Daventry a vyslali impulz s vlnovou dĺžkou 49 metrov. Mobilný prijímač, vybavený na tú dobu moderným katódovým osciloskopom skutočne zachytil odraz tejto vlny od lietadla, ktoré lietalo nad pokusným stanovišťom. Toto zariadenie bolo schopné zachytiť lietadlo až do vzdialenosti 13 kilometrov. Po tomto pokuse sa začal masívny výskum radarovej techniky so silnými investíciami.

[úprava] Aplikácie

pozemné rádiolokátory vo vojenskej technike na varovanie pred nebezpečenstvom leteckého útoku
rádiolokátory v bombardéroch a lietadlách na zisťovanie pozície nepriateľských lietadiel
radary v automobile na meranie vzdialenosti medzi vozidlami s vyvolaním prípadnej následnej brzdovej akcie
radar v doprave na meranie rýchlosti dopravných prostriedkov
radary v astronómii na meranie vzdialeností planét, komét, prípadne na zisťovanie ich zloženia

[úprava] Poznámka

Ako ku každej zbrani bola vyvinutá protizbraň, aj proti radaru bola vyvinutá technológia, pomocou ktorej sa stalo lietadlo radarom nezachytiteľné. Táto technológia sa nazýva stealth (angl. skrytý, utajený). Jej princíp spočíva v takom tvare lietadla, ktorý odrazí radarové vlny do prostredia mimo radaru, takže radar, ktorý tieto vlny vyslal ich nezachytí nazad. Povrch lietadla stealth sa skladá z rovných doštičiek, ktorých spoje tvoria ostré hrany bez oblín.

Tento princíp vychádza z toho, že rovná plocha odráža len jedným smerom a šanca že odrazí naspäť do toho istého radaru je mizivá. Nevýhodou je, že má negatívny dopad na aerodynamické vlastnosti lietadla.

Druhou súčasťou technológie stealth je elektronický systém, ktorý obsahuje detektor radarového signálu a počítač s detailným modelom samotného lietadla. Ak systém zachytí radarový signál, začne ho sledovať a merať a podľa neho natáčať lietadlo vždy do takého smeru, aby bol odraz radarových vĺn nazad do radaru minimálny, v ideálnom prípade, aby sa vlny od rovných plôch lietadla úplne odrazili a stratili v teréne.