Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska
Z Wikipédie
Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska (po rusky Российская социал-демократическая рабочая партия, SDRSR/РСДРП) bola ruská marxistická politická strana.
SDRSR bola oficiálne založená na I. zjazde v marci 1898 v Minsku. V skutočnosti sa na zjazde zišlo iba 9 ľudí. Ozajstným zakladajúcim zjazdom SDRSR bol až II. zjazd v Bruseli a Londýne 30. júla – 23. augusta 1903, kde sa zišlo 43 delegátov s 51 hlasmi. Ich cieľom bolo zjednotiť v Rusku doteraz roztrieštené socialistické hnutie. Ako inde v Európe sa ruskí sociálni demokrati vnútorne delili na dve skupiny – menšinových revolucionárov (v SDRSR nazvaní boľševici) a väčšinových reformistov (v SDRSR menševici). Boľševikov viedol Vladimir Iľjič Lenin, menševikov L. Martov. Nestor ruského marxizmu, Georgij Valentinovič Plechanov (1857–1918), stál uprostred obidvoch frakcií, no častejšie sa prikláňal k menševikom. Hlavnými sociálno demokratickými novinami bola Iskra, ktorú vydávali Martov a Lenin.
Na II. zjazde prijali stanovy SDRSR. Článok I. definoval členstvo. Martov navrhol, aby za člena SDRSR bol považovaný každý, kto s ňou sympatizuje. Lenin žiadal, aby za člena strany bol považovaný iba aktivista. V hlasovaní vyhrali 28 : 23 menševici. Potom sa hlasovalo o tom, kto bude reprezentovať židovských proletárov, či to bude Bund založený roku 1897. Zjazd sa uzniesol, že nie. Päť bundistov zo zjazdu odišlo a menševici sa dostali do menšiny.[1] Boľševici vyhrali ostatné dôležité hlasovania: o vedení Iskry a o správe straníckých financií. Lenin však vo vedení Iskry dlho neostal, už v decembri z nej odišiel a 14. marca 1904 opustil aj vedenie SDRSR.
SDRSR mezi zjazdmi riadil ústradný výbor (ÚV – Центральный комитет, ЦК), ktorý pre väčší akceschopnosť čiasto delil aj na rôzné byra, napríklad zahraničné, petrohradské, politické či organisačné. Delegáti zjazdu se delili na tých s právom hlasovať a na kandidátov – bez práva hlasovať.
Boľševici svolali do Londýna "III." zjazd SDRSR, ktorý sa konal vo dnoch 25. apríla – 10. mája 1905. Prijelo 24 delegátov s hlasom rozhodujúcim a 14 delegátov s poradným hlasom. Boľševici sa rozhodli, že budú vydávať vlastný žurnál Proletár (Пролетарий). V októbri – decembri 1905 sa konala prvá ruská revolúcia.
Vo dnoch 23. apríla – 8. mája 1906 sa vo Štockholme konal IV. zjazd SDRSR – unifikačný. 111 delegátov s hlasom rozhodujúcim zastupovalo 57 organizácií a 22 delegátov s poradným hlasom 13 organizácií. Menševici a bundovci hlasovali spoločno, a preto meli prevahu nad boľševíkmi. Bol zvolený ЦК zo 7 menševikov a 3 boľševikov. Hlavnou otázkou argrárny program. Sociálni demokrati sa zhodli, že statkárska pôda bude znárodnená. Dalše sa zhodli, že sa budú účastnit volieb do Štátnej dumy. Získali 65 miest (33 menševici a 15 boľševici). No napokon vypukol skandál Ozolja.
Vo dnoch 13. apríla – 1. juna 1907 sa v Londýne konal V. zjazd SDRSR, posledný spoločný. Z 336 delegátov bolo 105 boľševikov, 97 menševikov, 57 bundovcov, 44 Polákov a Litevcov a 29 Lotyšov. Okrem spoločného ЦК si frakcia boľševikov ustavila svoj vlastný boľševický centrum. No aj boľševici sa rozpadli na tri skupiny: Kľučová bola otázka volieb do III. Štátnej dumy. Väčšina boľševikov bola pre boycott (otzovisty Alexandr Bogdanov, Anatolij Lunačarskij a Michail Pokrovskij) či pre podradenie poslancov stranickým orgánom; Lenin, Zinoviev a Kamenev boli pre účast a autonomiu poslaneckého klubu. Lenin vyradial Bogdanova tým, že napisal knihu Materialism a empiriokriticism (1909), kde Bogdanova zostudil ako filosofského idealistu, žiadneho marxistu. V júni 1909 byl Bogdanov na parížskej konferencii boľševikov vylučený z boľševickej frakcie.
V januári 1910 sa konala schôza ЦК, kde okrem menševikov a otzovistov prišli aj umírnený boľševici ako Viktor Nogin. ЦК rozhodol, že novým stranickým orgánom bude Pravda, ktorú Trockij vydával vo Viedni. No už v auguste 1910 Kamenev z Pravdy odiešel a roztržka sa stala trvalú. Boľa formalizovaná na pražskej konferencii SDRSR v januári 1912, kde boli menševici vylúčení zo strany a ktorú menševici neuznali za právoplatnú. Od vtedy boľ spor, kdo tvorí legálne vedenie SDRSR – ЦК. ÚV menoval svoju časť ako ruské byro, ktoré pôsobilo vo vlasti: Ordžonikidze, Spandarjan (brzy zomrel vo vyhnanstve), Džugašvili a Michail Ivanovič Kalinin (1875–1946).
No ani boľševičtí poslanci se nechceli podriedit Leninovmu rozhodnutí, aby s menševíkmi prerušili všetky styky. Na prvom zasedaní IV. Štátnej dumy iba Matvej Muranov a Roman Malinovskij 15. decembra 1912 hlasovali pre odchod z klubu sociálnych demokratov. Ostatný 4 boľševičtí poslanci boli proti. No Lenin svoj vpliv napokon presadil a v septembri 1913 boľševici založilo svoj vlastný klub.
V máji 1917 sa konala konferencia boľševikov, na ktorej bol zvolený ЦК. Ze 109 hlasov dostal Lenin 104, Zinovev 101, Stalin 97. Kalinin, Sverdlov, Molotov a Dzerdžinskij neboli zvolení.[2] Na VI. zjazde (boľševikov) vo dňoch 8. – 16. augusta 1917 sa menševici a boľševici oddelili i formálne na dve samostatné strany: Sociálne demokratickú robotnícku strana Ruska (menševíkov) a Sociálne demokratickú robotnícku strana Ruska (bolševíkov) – SDRSR(b). Boľševici sa zlúčili s mežrajoncami (межрайонцы), ktorými bol Lev Trockij, Adolf Joffe, Anatolij Lunačarskij, Mojsej Urickij, David Rjazanov, M. M. Volodarskij, Lev Karachan a Dmitrij Manuilskij. Bol zvolený 20členný ЦК. Ze 134 hlasov dostal Lenin 133, Zinovev 132, Kamenev 131 a Trockij 131. Bol zvolený aj Stalin.[2] Kandidátom ЦК bol zvolený trockista Joffe. Keď veľa členov ЦК bolo ve vezení, v podzemí či daľeko od Petrohradu, bol 18. augusta 1917 ustavené užšie byro ÚV. Dňa 23. októbra 1917 (10. októbra poďla juliánskeho kalendára) sa zišlo 12 členov ÚV SDRSR(b) (Lenin, Bubnov, Dzeržinskij, Zinovev, Kamenev, Kollontajová, Lomov, Sokolnikov, Sverdlov, Stalin, Trockij a Urickij), ktorý schválili prípravu ozbrojeného prevratu.
Na VII. zjazde SDRSR(b) 6. – 8. marca 1918 bol zvolený 15členný ЦК. Ze 39 hlasov dostal Lenin 34, Trockij 34 a Stalin 32.[3] Kandidátom ÚV bol zvolený Joffe. Na VIII. zjazde KSR(b) v marci 1919 bolo 25. marca 1919 z 19členného ЦК utvorené prvé stálé politické byro (politbyro) ÚV v složení Lenin, Kamenev, trockista Krestinskij, Stalin a Trockij, kandidáty boli Bucharin, Zinovev a Kalinin[4], ktorý bol ako predseda Všeruského centrálneho výkonného výboru sovetov (VCIK – Всероссийского центрального исполнительного комитета советов, ВЦИК; akýsi parlament) hlavou ruského štátu. Politbyro riadilo štát (politbyro z roku 1917 bolo iba dočasné) a odsunulo Sovnarkom na púhu vedlajší kolej ako svoj výkonný orgán.
Na X. zjazde KSR(b) v marci 1921 bol zvolený 25členný ЦК. Lenin dostal 479 hlasov, trockista Radek 475, Tomskij 472, Stalin 458 a Trockij 452.[3]
