Stíhacie lietadlo

Z Wikipédie

Stíhacie lietadlo je druh vojenského lietadla, ktoré je určené primárne na boj proti iným lietadlám. Posádku tvorí väčšinou jeden pilot, zriedkavejšie dvaja. Stíhacie lietadlá sú zväčša menšie, rýchlejšie a obratnejšie ako väčšina ostatných vojenských lietadiel, mávajú lepší pomer ťahu/výkonu k hmotnosti. Ich vývoj bol reakciou na rastúce používanie lietadiel, vzducholodí a balónov na prieskum, pozorovanie a útoky na pozemné ciele počas prvej svetovej vojny.

Obsah 1 Parametre 1.1 Úvod 1.2 Čítanie parametrov 1.3 Podľa kategórie stíhačiek 2 História 2.1 Prvá svetová vojna 2.2 Medzivojnové obdobie 2.3 Druhá svetové vojna 2.4 Povojnové stíhačky

[úprava] Parametre

[úprava] Úvod

Požadované parametre stíhacieho lietadla sa prirodzene líšia od ostatných typov lietadiel. A taktiež sa menili počas histórie v závislosti od vývoja zbraní alebo od typu bojiska na ktorom boli nasadzované.

V druhej svetovej vojne neexistovali riadené strely (objavili sa až na sklonku ale veľmi sa nerozšírili), strieľalo za z guľometu ktorý sa mieril natáčaním celého lietadla, takže preferované bojové parametre boli rýchlosť, obratnosť a stúpavosť.

S nástupom riadených striel sa požiadavky radikálne zmenili, keďže žiadne lietadlo pilotované živým pilotom nemohlo ani teoreticky vymanévrovať riadenú strelu. A v dobe obmedzených vojnových konfliktov proti relatívne slabému súperovi sa oceňuje predovšetkým stúpavosť, pričom rýchlosť sa preferuje menej a väčšina lietadiel ustrnula na 2 machoch. Viac ako do parametrov samotného lietadla sa investuje do riadených rakiet a elektroniky.

[úprava] Čítanie parametrov

Pri každom stíhacom lietadle sa udávajú rôzne parametre. Z nasledujúcich možno vyčítať manévrovacie schopnosti lietadla:

• Plošné zaťaženie - určuje obratnosť (čím nižšie, tým vyššia)
• Pomer výkon/hmotnosť - určuje stúpavosť
• Výkon motora - určuje maximálnu vodorovnú rýchlosť

Avšak tieto parametre môžu výsť navnivoč pri zlej konštrukcii lietadla, slabej výstupnej kontrole pri výrobe a chabej údržbe.

Ďalšie parametre sú:

• dolet - maximálna vzdialenosť, ktorú lietadlo doletí, udáva sa niekedy aj pre viac rýchlostí
• dostup - maximálna výška, ktorú lietadlo dosiahne

Pri stíhačkách sa udáva tiež predovšetkým výzbroj.

[úprava] Podľa kategórie stíhačiek

[úprava] História

[úprava] Prvá svetová vojna

Prvé stíhačky sa objavili v prvej svetovej vojne. Boli to väčšinou dvojplošníky prípadne trojplošníky s drevenou kostrou potiahnutou plátnom, vyzbrojené ľahkými guľometmi a s maximálnou rýchlosťou okolo 200 km/h. Konfigurácia dvojplošníka bola v tej dobe preferovaná kvôli menšiemu plošnému zaťaženiu a tým pádom i lepšej obratnosti. Výroba jednoplošníkov s dostatočne veľkou nosnou plochou bola v tej dobe problémom, ktorý konštruktéri nedokázali celkom úspešne vyriešiť.

[úprava] Medzivojnové obdobie

Letectvo v tomto období prekonalo značný pokrok, postupne sa začalo prechádzať na kovové stroje. Zvyšovala sa aerodynamika, bolo použité čoraz zložitejšie vybavenie, upúšťalo sa od dvojplošnej koncepcie. Objavili sa vysielačky, či uzavretá pilotná kabína.

[úprava] Druhá svetové vojna

V období druhej svetovej vojny už väčšina vyspelých letectiev používala celokovové jednoplošníky so zakrytým kokpitom, zaklápateľným podvozkom, nastaviteľnou najmenej trojlistou vrtuľou a kanónovou výzbrojou a maximálnou rýchlosťou 500 (na začiatku vojny) až 700 km/h (na konci vojny). Ich dostup bol bežne do 12 000 m. Počas vojny boli nasadené aj prvé prúdové a raketové stíhacie lietadlá. Na niektorých stíhacích lietadlách boli inštalované aj prvé ešte pomerne primitívne radary.

[úprava] Povojnové stíhačky

Po vojne boli piestové i hviezdicové motory celkom vytlačené prúdovými. Výzbroj bola doplnená o riadené strely, ktoré v niektorých prípadoch aj paľné zbrane celkom vytlačili. Z historických dôvodov sa prúdové stíhacie lietadlá rozlišujú do tzv. generácií. Toto delenie je však iba orientačné a často sa líši podľa názorov autora, krajiny pôvody, doby atď. Moderné prúdové stíhacie stroje sú poháňané jedným alebo dvomi dvojprúdovými motormi, ich primárnou výzbrojou sú riadené strely, ktoré sú na cieľ navádzané palubným radarom, prípadne reagujú na teplo, či infračervené žiarenie. Sekundárna výzbroj je tvorená jedným alebo dvoma (len zriedkavo viacerými) kanónmi. Dosahujú maximálnu rýchlosť okolo 2 M.