Stefan Lazar I. Hrebeljanović
Z Wikipédie
Stefan Lazar I. Hrebeljanović (okolo 1329, Prilepac, Kosovo – 28. jún 1389, Kosovo pole) alebo knieža Lazar (po srbsky Кнез Лазар / Knez Lazar - knieža Lazar) alebo cár Lazar bol srbský despota, knieža (1371–1389) a cár (1389). V Srbsku sa stal legendárnou postavou a pravoslávna cirkev ho uznáva ako svätca.
Obsah |
[úprava] Meno
Stefan je meno s významom ovenčený, ktorý používali vládcovia Srbska ako čestný titul. Priezvisko Hrebeljanović pochádza z neskoršieho podania, podľa ktorého predkom rodiny bol Hrebalj, respektíve rodina pochádzala z Grbalja v Kotorskom zálive.
[úprava] Život
Princov otec menom Pribac bol nižší šľachtic na dvore cára Stefana Uroša IV. Dušana a Lazar vyrastal na dvore v Prizrene. V roku 1362 sa spomína ako dvoran Dušanovho následníka Stefana Uroša V., ktorý ho okolo roku 1371 povýšil na knieža.
Neskôr Lazar opustil Prizren a konsolidoval svoju moc na severe Srbska. Aj keď bol vazalom cára Stefana Uroša V., odmietol sa zúčastniť bitky pri rieke Marica, v ktorej osmanské sily porazili väčšiu časť srbskej armády a ovládali oblasti južne a východne od Kosova. Čoskoro na to cár Stefan Uroš zomrel ako posledný mužský potomok dynastie Nemanjićovcov. Lazar sa vďaka diplomacii, vojenským víťazstvám a v neposlednom rade vďaka dynastickému manželstvu s Milicou Nemanjićovou stal najsilnejším srbským šľachticom. Prisvojil si cisárske tituly Stefan a autokrat a povýšil sa aj nad svojho spojenca, bosnianskeho bána Tvrtka Kotromanića, ktorý používal titul Stefan kráľ Srbov a Bosny a bol po otcovej matke potomok Nemanjićovcov, takže jeho dynastické nároky boli každopádne legitímnejšie.
Lazar si vybojoval silnú pozíciu na Balkáne a ovládal dnešné centrálne Srbsko a časť Kosova. Hlavným mestom jeho kniežatstva bolo mesto Kruševac. Kládol silný odpor postupujúcej Osmanskej ríši, napríklad vo víťaznej bitke pri Pločniku v roku 1387. Lazarovo kniežatstvo sa stalo útočiskom mnohých mníchov, spisovateľov, architektov a umelcov z Bulharska, Grécka a južného Srbska, ktoré boli pod kontrolou Turkov. Aj keď jeho rozloha bola asi štvrtinová v porovnaní s Dušanovým cisárstvom, zjednotil centrálne Srbsko so severnými provinciami Mačva, Kučevo a Braničevo. Jeho územie chránili vazalskí vládcovia, ktorých si zaviazal manželstvom so svojimi dcérami. Patrili k nim Mikuláš Gorjanský v Mačve, Đurađ II. Balšić v Zete (Čierna Hora), Vuk Branković v Raške (Kosovo).
V predvečer bitky pri Kosovom poli ho korunovali za cára, ale v bitke ho Turci zajali a po bitke popravili.
Ortodoxná cirkev ho vyhlásila za svätého mučeníka.
[úprava] Rodina
- otec Pribac, dvoran cára Stefana Uroša IV.
- manželka Milica, dcéra princa Vratka z rodu Nemanjićovcov (od 1353)
- dcéra Mara
- neskôr manželka Vuka Brankovića
- syn Stefan Lazarević, Lazarov následník, srbské knieža a despota
- syn Vuk (popravený 6. júla 1410)
- dcéra Mara alebo Dragana
- neskôr manželka bulharského cára Ivana Šišmana
- dcéra Teodora
- neskôr manželka Mikuláša II. Gorjanského (iné pramene udávajú, že jeho manželkou bola jej mladšia sestra Jelena)
- dcéra Jela alebo Jelena,
- neskôr manželka čiernohorského kniežaťa Đurađa Stracimirovića z rodu Balšićovcov (Đurađ II. Balšić)
- neskôr manželka Sandalja Hranića, synovca Vlatka Vukovića
- dcéra Olivera Despina
- neskôr „manželka“ (t.j. zaradená do háremu) tureckého sultána Bajazida I.
- dcéra Mara
