Vokatív

Z Wikipédie

Vokatív je gramatický pád, ktorým sa hovoriaci obracia na adresáta (teda pád, ktorým sa len oslovuje).

Vokatív zo syntaktického hľadiska (z hľadiska funkcie) existuje prakticky vo všetkých jazykoch, ale vokatív z morfologického hľadiska (z hľadiska tvaru) existuje len v niekoľkých jazykoch (napr. v češtine, ale nie v slovenčine) a v ostatných sa nahrádza morfologickým nominatívom, či spojením "môj + nominatív" a podobne. Aj v tých jazykoch, ktoré majú pre vokatív zvláštny tvar (napr. v češtine), sa často používa v niektorých prípadoch nominatív. Podobne v jazykoch, ktoré skloňujú s koncovkami, je vokatív často tvorený alebo zvýrazňovaný pomocou rôznych častíc, napríklad latinské "o", talianske "oh", arabské يا alebo pomocou iných prostriedkov, napríklad členom (aramejčina) a podobne.

[úprava] Vokatív v slovenčine

V slovenčine už vokatív z morfologického hľadiska prakticky neexistuje, zachovalo sa iba zopár tvarov, ktoré sa už ale dnes za vokatív nepovažujú (synku, bratku, človeče, chlapče, otče, priateľu, švagra, kmotre, chlape, bože, majstre, šéfe). Ide o staršie výrazy a staršie a ironické kontexty, iba tvary ako šéfe sú nedávno spätne prebrané z češtiny. Syntaktický vokatív sa realizuje pomocou morfologického nominatívu. V ľudovom - teda nespisovnom - jazyku možno však dnes (azda pod vplyvom angličtiny a/alebo maďarčiny) pozorovať vokatív tvorený koncovkou -i pre vlastné mená a niektorých príbuzných (Paľo - Pali, Zuza - Zuzi, mama - mami, oco- oci, babka - babi), ktorý je však často synonymný s zdrobneným nominatívom (z ktorého zrejme pôvodne aj vznikol).

Zhruba pred 30 rokmi sa ešte na slovenských školách vokatív vyučoval ako existujúci pád (tzv. 5. pád) a slovenčina mala vtedy 7 pádov. Dnes všetky relevantné jazykové príručky a učebnice vokatív za pád (myslí sa samozrejme morfologický pád) nepovažujú.