Zriadenie Byzantskej ríše
Z Wikipédie
Tento článok podáva základný opis zriadenia Byzantskej ríše.
Obsah |
[úprava] Cisár
Cisár bol zástupca a sluha boží. Príslušnosť k ríši a k pravoslávnemu kresťanstvu boli silno spojené - misie (napr. Konštantína a Metoda) sa konali v službe ríše. Cisárska moc mala dvojitý pôvod - Bohom vyvolený basileus (cisár, doslova kráľ), zástupca boha, bol zároveň vyvolencom ľudu: Od čias povstana Niká (532) bola pre voľbu (senátom, ľudom, vojskom) cisára rozhodujúca schopnosť implementovať božskú vôľu. Ak však bol určený spoluvládca stal sa rozhodujúcim dynastický princíp namiesto voľby. Cisárov často zvrhávali a nyvyše oslepili. Cisárovu absolútnu moc obmedzovali kresťanské princípy. Pred korunováciou patriarchom (od roku 457) musel cisár od roku 491 vykonať vyznanie viery. Ak cisár zanedbával svoje povinnosti, musel počítať s násilným odporom ľudu.
Cisár mal veľmi teatrálne vystupovanie. Ľudia sa pred ním vrhali na zem (proskynéza). Detailne prepracovaný ceremoniál cisára zdvíhal do mystických sfér. Jeho výhradnými právami bolo používanie purpurovej farby, razenie zlatých mincí, vyhotovovanie privilégií a aklamácie. Na druhej strane musel tiež pokorne umývať nohy na zelený štvrtok a kŕmiť chudobných. Na znamenie pominuteľnosti nosil okrem krížového žezla aj akakiu (vrecko naplnené prachom).
Za privilégiá mu veľkostatkári poskytovali vojenskú službu, cirkev preberala sociálnu starostlivosť. Voľba cisára senátom alebo armádou si vyžadovala aklamáciu ľudu zhromaždeného za týmto účelom spravidla v Hipodrome (toto právo ľudu ostalo až do čias Palaiologovcov). Cisár zvolával koncíliá, rozhodoval o dogamtických sporných otázkach a vykonával aj určité funkcie kňaza. Povinnosť zachovávať a rozširovať pravú vieru ho však často dostala do konfliktov, lebo musel zasahovať do vnútrocirkevných sporov (napr. pri ikonoklazme).
Náboženské misie do susedných krajín sa uskutočňovali, aby sa v týchto krajinách rozšírila byzantská kultúra, a aby sa tak zmenili na večného priateľa ríše a zaradili sa ako „synovia“ do rodiny „duchovného otca“ cisára.
[úprava] Podriadené inštancie
Centrálne úrady sídlili v cisárskom paláci medzi Hagiou Sofiou a Hipodromom v Carihrade. Civilní a vojenskí úradníci a nositelia čestných titulov boli hierarchicky naviazaní na osobu cisára. Každý hodnostár sa zúčastňoval na palácovej bohoslužbe v príslušnom obleku.
Cisár Herakleios v 7. stor. rozdelil centrálnu správu na ministerstvá (logothézie). V roku 899 existovalo asi 60 ministerských úradov, ktoré často zastávali eunuchovia. Magister officiorum (neskôr Logothetes tou dromou) bol hlavný minister, riadil diplomatickú službu v cisárskej kancelárii, arzenály zbraní, poštový systém, bodyguardov, hraničné vojská a tajnú políciu. Mestký prefekt (eparchos) Carihradu zastupoval cisára v neprítomnosti. Podobná hierarchia existovala v správe patriarchátu. Správu provincií vykonávali pretoriánski prefekti, pričom pretoriánsky prefekt pre orient sídliaci v Carihrade bol zároveň ministrom vnútra.
Za cisára Herakleia sa zaviedlo zriadenie založené na themách (gr. thema): Roľníci dostali pozemky za dedičnú povinnú vojenskú službu a cudzí žoldnieri boli nahradení domácim profesionálnym vojskom, ktoré sa skladalo z thém. Thema označuje súčasne (a pôvodne) vojenský oddiel, ako aj (neskôr) správnu jednotku založenú na súčasnej vojenskej a správnej administratíve a riadené „stratégom“ (vojenským guvernérom). Toto zriadenie sa používalo až do 11. storočia.
[úprava] Senát a strany
Senát hlavného mesta (synkletos) ako inštitúcia dosiahol svoj vrchol asi v 7. stor. Vtedy boli senátormi prevažne vyšší úradníci. Od čias Leva VI. (886-912) mal senát už len poradnú funkciu a rozhodujúcim sa definitívne stalo vojsko.
Od čias dominátu existovali cechy a v byzantskej ríši zastupovali stavovské záujmy a štát cez ne riadil hospodárstvo. Strany (demos) naopak v 7. storočí stratili svoj politický význam.
[úprava] Vojsko
Do 11. storočia existovala palácová garda (Scholae palatinae), hraničné vojsko "limitanei"-ov (neskôr v celých hraničných provinciách) a poľné vojsko "comitatenses"-ov (sprav. vojnoví zajatci a v ríši usídlení barbari, napr. góti).
Hlavnou zložkou vojska boli jazdci, až v 7. stor. bola vytvorená vojenská flotila na obranu proti Arabom. Najobávanejšou zbraňou flotily bol tzv. „grécky oheň“. Flotila začala po udelení obchodných privilégií Benátkam (992) upadať.
