Chránená krajinná oblasť Vihorlat

Z Wikipédie

Vihorlat

Chránená krajinná oblasť Vihorlat (CHKO Vihorlat) patrí medzi najmenšie veľkoplošné chránené územie na Slovensku. Bola vyhlásená vyhláškou MK SSR č. 9/1974 Zb zo dňa 28. decembra 1973. za účelom ochrany a zveľaďovania prírody a prírodných zdrojov, zabezpečenia koordinácie jej hospodárskeho využívania v súlade s ochranou prírodného bohatstva a prírodných krás vzhľadom na ich všestranný kultúrny, vedecký, ekonomický a zdravotno - rekreačný význam. V tomto chránenom území platí druhý stupeň ochrany. Jednou z hlavných úloh vyplývajúcich z poslania CHKO je budovanie reprezentatívnej siete maloplošných chránených území, teda zabezpečovanie ochrany najhodnotnejších časti prírody formou prírodných rezervácií, chránených areálov a prírodných pamiatok.

[úprava] Polohopis

Územie CHKO Vihorlat sa nachádza v najvýchodnejšej časti Slovenska, má nepravidelný tvar a zaberá strednú časť pohoria Vihorlat. Z južnej časti prechádza jeho hranica pri obci Remetské Hámre, odtiaľ severovýchodným a severným smerom smeruje údolím potoka Okna, potokom Barlahov a cez kótu Fetkov (978 m) pokračuje na Nežabec (1023 m), odtiaľ severným smerom nad kótu Na kameni (568 m). Z tejto kóty smeruje severná hranica CHKO na západ až nad obec Zemplínske Hámre, odtiaľ vedie kľukatá hranica približne okolo kót Podstava (m), Dzika (834 m). Odtiaľ južným smerom dolinou Remetského potoka až na okraj obce Remetské Hámre. Najnižšie miesto CHKO je okraj lesa pri obci Remetské Hámre (320 m), najvyšší je vrch [[Nežabec]] (1023 m). Rozloha CHKO Vihorlat je 45,63 km&sup2 a rozprestiera sa na území okresov Sobrance, Michalovce, Humenné a Snina.

[úprava] Chránené územia

Národná prírodná rezervácia Motrogon (1980)
Národná prírodná rezervácia Podstavka (1980)
Prírodná rezervácia Ďurova mláka (1980)
Prírodná pamiatka Sninský kameň (1982)
Národná prírodná rezervácia Morské oko (1984)
Národná prírodná rezervácia Vihorlat (1986)
Prírodná rezervácia Jedlinka (1988)
Prírodná rezervácia Mochnaty vrch (1988)
Chránené nálezisko Roztoky (1988)
Prírodná pamiatka Čierny potok (1988)
Prírodná pamiatka Malé Morské oko (1992)
Prírodná rezervácia Lysák
Prírodná rezervácia Lysá
Prírodná rezervácia Drieň
Prírodná rezervácia Baba

[úprava] Vodstvo

V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier. Najväčšie je Veľké Vihorlatské jazero, nazývané Morské oko.

Západne od Morského oka vo výške 727 m n. m. leží Malé Vihorlatské jazero, nazývané tiež Malé Morské oko. Jazero má kolísavý stav vodnej hladiny, pričom hĺbka jazera kolíše od 2,5 do 4 m. Jazero je napájané prameňom, ktorý pri budovaní zvážnice bol z časti zavalený. Zvláštne je i to, že pri stálom prítoku vody jazero nemá povrchový odtok. Severne od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie je z nich jazierko Kotlík, ležiace vo výške 850 m n. Plocha jazera je 3 - 3,4 ha, hĺbka kolíše od 0,5 do 2. Hladina vody kolíše v závislosti od klimatických po mienok. Jazierko Kotlík je hodnotené z faunistického hľadiska bohatým výskytom mlokov. Ďalšie jazerá sa nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Podstavka s výmerou 1,6 ha, ohraničené andezitový svahmi. Maximálna hĺbka pôvodného jazera bola 21 m Povyše podstavky je ďalšie zanikajúce jazero - rašelinisko Hypkania s výmerou 2,3 ha, ktoré malo maximálnu hĺbku 10,8 m. Vývojovo najmladší slatinno-rašelinný typ je Durova mláka. Na ploche rašeliniska je celý rad slatinných a rašelinných spoločenstiev, ktoré majú z fytocenologického a fytogeografického hľadiska veľký význam. Okrem uvedených jazier sa v pohorí Vihorlatu nachádzajú mnohé ďalšie, ktorých vonkajší obrys je už ťažko rozoznateľný a proces ich zániku možno pokladať za ukončený.

[úprava] Rastlinstvo

Podľa fytografického členenia, uplatňovaného na Slovensku, patrí územie Vihorlatu do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu predkarpatskej kveteny.

V pohorí prevládajú spoločenstvá bukových lesov. Z ihličnatých drevín bola vo Vihorlate rozšírená len jedľa biela, čo dokazuje jej pôvodný výskyt na lokalite Jedlinka a prítomnosť peľových zŕn v hlbokých vrstvách rašeliny. Ostatné ihličnany, najmä smrek, boli v lesných porastoch vysadené človekom.

Vplyv neďalekých Východných Karpát sa prejavuje výskytom východokarpatských a balkánsko-východokarpatských druhov rastlín. Sú to: prilbica chlpatoplodá, skopólia krans, kostihoj srdcovitý, razivka smradľavá, ale aj chránená telékia ozdobná, živý symbol prírody Vihorlatu. Z druhov východokarpatsko-panónskej flóry, ktoré prenikli do Vihorlatských lesov z Východoslovenskej nížiny, treba spomenúť naj chránenú bleduľu jarnú karpatskú a ranostaj širokolistý.

Zaujímavú vegetáciu majú i bezlesé vrcholy pohoria so skalnatým reliéfom, Sninský kameň a Vihorlat. Vplyvom teplých vzdušných prúdov z nížiny a výhrevného andezitového substrátu rastú na ich južných svahoch vo vysokej nadmorskej výške teplomilné rastlinné spoločenstvá. Na chladnejšej severnej strane vrchu Vihorlat je bukový les vyvinutý až do vrcholca a rastú horské druhy, ako je soldanelka horská a podbelica alpínska.

Na skalnatých kopčekoch južných svahov pohoria sú ostrovčekovite rozšírené „lesostepné“ spoločenstvá drieňových dubín s účasťou teplomilných druhov dubín, ako sú drieň, brekyňa obyčajná, kamienka modropurpurová, waldsteinia kuklíkovitá a iné.

Sopečnou činnosťou vzniklo vo Vihorlate množstvo jazierok, ktoré sa zazemňovaním postupne zmenili na slatiny a rašeliniská. Rastú tu vzácne druhy rastlín: rosička okrúhlolistá, plavúnec zaplavovaný, páperník pošvatý a iné.

[úprava] Živočíšstvo

Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.

Z chránených druhov hmyzu žije v lesoch Vihorlatu napr. fúzač alpský a nosorožtek obyčajný. Z obojživelníkov sa tu vyskytujú všetky druhy našich mlokov. Z plazov je hojná užovka stromová. Jedovatá zmija je v pohorí veľmi vzácna. Vo väčších bystrinách žije pstruh potočný, ale aj mihuľa potiská.

Z vtákov sú významnými hniezdičmi Vihorlatu obe naše najväčšie sovy, výr skalný a sova dlhochvostá, ďalej orol krikľavý a v podhorí slávik veľký.

Z drobných cicavcov je pozoruhodný najmä výskyt hraboša močiarneho, raniaka malého a piskora vrchovského. Veľkým prírodným bohatstvom lesov Vihorlatu je prítomnosť veľkých a vzácnych šeliem ako je vlk obyčajný, rys ostrovid, mačka divá a vydra riečna.

[úprava] Turistika

Pohorie Vihorlat prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny. Kým okrajové časti Východoslovenskej nížiny dosahujú 250 - 300 m n. m., vrcholové časti Vihorlatu presahujú 1000 m n. m., čím vertikálne prevýšenie dosahuje az 800 m. Táto rôznorodosť terénu dáva dobre podmienky na pešiu turistiku.

Celé územie CHKO je popretkávané turistickými chodníkmi s rôznym bodom prevýšenia. Najnižšie položený bod na turistických chodníkoch je pri obci Remetské Hámre cca 250 m n.m., najvyšší bod na Vihorlate 1076 m n.m. Územím CHKO a jeho ochranným pásmom vedú turistické chodníky po celkovej dĺžke 88 km. Maloplošné chránené územia sú označené predpísanou symbolikou a doplnené textovými informačnými tabuľami.