Christo Botev

Z Wikipédie

Christo Botev sa narodil 25. december 1847 (6. január 1848 podľa juliánskeho kalendára) v dedine Kalofer na severe plovdivskej oblasti. Jeho otec – Botjo Petkov – bol bulharským učiteľom a osvieteným knihovníkom.

Do svojho najstaršieho syna vkladal veľké nádeje. Po skončení malomeštianky v jeho rodnej dedine ho otec s pomocou Najden Gerov, ruského vicekonzula v Plovdive, posiela na štúdiá do ruskej Odesy (1863 – 1865), kde sa Christo zapisuje do gymnázia ako študent diaľkového štúdia.

Žiaľ, v roku 1863 ho odtiaľ kvôli nedorozumeniam s učiteľmi vyhodili. Pokúšal sa dostať na Odeskú univerzitu, ale neúspešne. Počas svojho pôsobenia v Rusku spoznával idey poľských a ruských revolucionárov. Koncom roka 1866 chvíľu pracoval ako učiteľ v dedine Zaduaevka.

Na jar roku 1867 sa nakrátko vracia do Kaloferu, keďže jeho otec chorľavie a rodina potrebuje pomoc. Preto sa v miestnej škole na určitý čas zamestnal ako učiteľ.

Na sviatok svätých Cyrila a Metoda (24. mája) v roku 1867 vystúpil so závažnym revolučným prejavom a odvtedy sa do svojej rodnej dediny nikdy nemohol vrátiť.

Rozhodol sa, že bude pokračovať v štúdiách v Odese, ale cestou sa zastavil v rumunskom meste Braila a zamestnal sa v tlačiarenskej dielni u Dimităra Paničkova (1867 – 1868).

V podmienkach zvýšeného revolučného napätia Botev začína prekladať a písať svoju prvú knihu Първи поетически опити – проза и стихотворения (Prvé literárne pokusy – próza a poézia). Jeho kniha však nebola publikovaná.

Pridáva sa k družine vojvodu Želja a pokúša sa s ním prejsť do Bulharska. Vojvoda je však spolu so svojou družinou zatknutý. Z tohto obdobia (1868) pochádza jeho známa báseň На прощаване (Pri rozchode).

V nasledujúcom roku sa stáva členom divadelnej skupiny pod vedením Dobriho Vojnikova. Odchádza s ňou do Bukurešti, kde si podáva prihlášku na lekársku univerzitu. Problémom boli však znova nedostatočné prostriedky. Čím ďalej tým viac sa angažuje v národno-revolučných plánoch bulharských emigrantov.

V roku 1869 bol učiteľom v ukrajinskom meste Izmail v odeskej oblasti. O dva roky neskôr (10. júna 1871) v Braile založil a začal redigovať svoje prvé noviny Дума на българскине емигранти (Slovo bulharských emigrantov), ktoré vychádzali celý rok (vyšlo z nich 5 čísel).

V roku 1872 sa dostal do väzenia. Príčiny jeho zatknutia sa interpretujú rôzne. Podľa Botevovho mladšieho brata Kirila sa Christo dostal do väzenia kvôli úniku „Revolučného katechizmu“ autorov Michaila Alexejeviča Bakunina (1814 – 1876) a Sergeja Genadieviča Nečajeva (1847 – 1882), avšak podľa Ljuben Karavelov to bolo kvôli krádeži revolverov. Nič to však nemení na skutočnosti, že Botev sa z väzenia dostal za pomoci Karavelova a Cenoviča.

Po prepustení z väzenia pracuje ako novinár u Karavelova a publikuje v jeho novinách Свобода (Sloboda) a Независимост (Nezávislosť). V roku 1873 rediguje svoje vlastné noviny Будилник (Budík), do ktorých píše satirické poviedky ilustrované poľským umelcom a ilustrátorom Henrykom Dembickým. Z týchto novín vyšli tri čísla.

V decembri 1874 rediguje noviny Знаме (Vlajka). Na ich stránkach sa prezentuje ako jeden z ideológov povstania a slobody. V tom istom roku sa stal členom Bulharského revolučného hlavného výboru, avšak kvôli častým konfliktom o rok neskôr na post člena dočasného bulharského revolučného výboru abdikoval.

Po tom ako Karavelov založil Spoločnosť užitočných vedomostí sa cesty Boteva a Karavelova rozdelili. V júli roku 1875 sa Botev žení. Berie si Venetu Minčevu-Vezirevu a spolu s jej synom z prvého manželstva žijú v prenajatej tlačiarenskej dielni.

Tesne predtým, ako sa vrátil späť do Bulharska, stihol vydať iba jedno číslo novín Нова България (Nové Bulharsko) (25. mája 1876). V jednom z článkov opisuje udalosti z revolučných dní: „Podľa pôvodného plánu mala družina prejsť cez Dunaj pri meste Orjachovo. Veliteľom družiny mal byť Filip Totju, ten sa však v poslednej chvíli tohto postu vzdal, a tak som ho nahradil ja... Na druhý deň sa nám podarilo obsadiť poštovú loď Radecki, plávajúcu pod rakúsko-uhorskou zástavou. Bolo to neočakávané predstavenie. Kapitán lode Dagobert Engelder bol zbavený funkcie kapitána nemeckým nariadením, ktoré ho zbavilo akejkoľvek zodpovednosti za loď, a tak sa loď dostala pod kontrolu povstalcov.“

Botev z lode posiela telegramy do celého sveta a prosí o podporu v boji za slobodu bulharského národa. Odpoveďou im bolo, že „európske národy a vlády podajú pomocnú ruku bulharskému národu“. Sila slova sa však musí odzrkadliť aj v činoch. Sľúbená pomoc neprišla, a tak Botevovu družinu pri meste Kozloduj zajala dňa 17. mája 1876 turecká vojenská loď. Bulharskí povstalci nenašli podporu u miestneho obyvateľstva. Po niekoľkých dňoch bojov bola družina porazená a Christo Botev bol zabitý. Stalo sa tak 20. mája 1876 (1. júna 1876 podľa juliánskeho kalendára) na vrchu Vola blízko vrchu Kamarata.