Ginkorasty
Z Wikipédie
| Ginkorasty | ||||||||||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Ginko biloba - plody |
||||||||||||||||||
|
||||||||||||||||||
| Vedecký názov | ||||||||||||||||||
| Ginkgophyta , |
||||||||||||||||||
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku |
Ginkorasty (Ginkgophyta) je oddelenie nahosemenných rastlín, kedysi zaraďované medzi borovicorasty, niektorými autormi je uznávané iba na úrovni triedy - (Ginkgopsida). Toto oddelenie má iba jediného žijúceho zástupcu Ginkgo biloba, ktorý je považovaný za živú fosíliu.
[úprava] Znaky ginkorastov
Listy ginkorastov sú vejárovito rozšírené a majú rovnobežnú žilnatinu. Fosílne listy boli často viaclaločné. U dnešného druhu (Ginko biloba) sú väčšinou dvojlaločné (dva laloky sú oddelené rôzne hlbokým zárezom na konci listu), ale v niektorých prípadoch môžu byť aj celistvé, alebo viaclaločné. Tyčinky ginkorastov tvoria klasy (jahňady), pohlavné bunky majú množstvo bŕv (na rozdiel od Pinophyta). Samičie orgány (megasporofyly) majú miskovito rozšírený koniec, na ktorom sa nachádza 2-5 vajíčok, ale dozrieva z nich zvyčajne iba 1. Osemenie je dužinaté s tvrdým semenom (plod svojím usporiadaním pripomína čerešňu).
[úprava] Pôvod ginkorastov
Najstaršie fosílie sú známe z obdobia Permu, ide hlavne o rody Trichopitys a Polyspermophyllum, ktoré pravdepodobne patria do tejto skupiny. V druhohorách, dosiahli ginkorasty svoju najväčšiu diverzitu. Samotný rod Ginkgo je známy zo spodnej Jury z územia bývalého ZSSR (dnes považovaný za druh Ginkgo digitata). Najviac druhov ginkorastov je známych z Kriedy. Taxonomické členenie týchto fosílií je však niekedy dosť sporné a zle definované. Napr. niektorí autori neuznávajú rody Baiera (s listami s menej ako 4 žilkami v jednom segmente) a Sphenobaiera (listy bez listovej stopky), a začleňujú ich do rodu Ginkgo. V rode Ginkgo sporné, kde sú hranice ekologickej variability a kedy možno fosíliu považovať za samostatný druh. Oveľa ľahšie sa zaraďujú druhy u ktorých sa zachovali aj reproduktívne orgány (napr. pri druhu Ginkgo apodes 121 mil. rokov z územia Číny). Bez ohľadu na celkový počet druhov, boli ginká v období kriedy nepochybne bežné a dosť rozšírené, najmä na severnej pologuli.
Na konci druhohôr väčšina druhov vyhynula. Z obdobia treťohôr je známy už len Ginkgo adiantoides (veľmi podobný na súčasnému druhu Ginkgo biloba), ktorý bol široko rozšírený po celej severnej pologuli. Koncom treťohôr ginko ustupuje v štvrtohorách ginko úplne mizne, hoci sa mu záhadným spôsobom podarilo prežiť niekde v horách na území Číny. Pôvodne ginko pestovali budhistický mnísi a do Európy sa dostalo na začiatku 18. storočia.
