Milan Šimečka
Z Wikipédie
| Milan Šimečka | |
|---|---|
| česko-slovenský filozof, spisovateľ a esejista | |
| Narodenie | 6. marec 1930 Nový Bohumín, Česko |
| Úmrtie | 24. september 1990 Praha, Česko |
| Pozri aj Biografický portál | |
Milan Šimečka (* 6. marec 1930, Nový Bohumín - † 24. september 1990, Praha) bol česko - slovenský filozof, politický spisovateľ, otec Martina M. Šimečku.
[úprava] Životopis
V roku 1949 začal študovať na brnianskej univerzite ruskú a českú literatúru a filozofiu. Po skončení fakulty v roku 1953 učil rok češtinu na jedenásťročenke v Koměříži a v roku 1954 prišiel do Bratislavy. Dráhu vysokoškolského učiteľa začal na katedre marxizmu-leninizmu, kde mal za úlohu vysvetľovať študentom medicíny a farmácie základy marxistickej filozofie. V roku 1957 zmenil pôsobisko a začal učiť na Vysokej škole múzických umení. Nasledujúcich desať rokov bolo asi obdobím jeho najintenzívnejšieho štúdia filozofie, kedy sa znovu a dôkladnejšie zoznamoval s obsahom všetkých filozofických škôl a systémov minulosti. Od jesene 1967 do februára 1968 strávil Šimečka pol roka v Mainzi ako štipendista tamojšieho Ústavu európskych dejín. Po okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 bol vylúčený z komunistickej strany a 6. marca 1970 dostal výpoveď z Univerzity Komenského. Od jesene roku 1970 až do svojho zatknutia v máji 1981 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach. Od 6. mája 1981 bol ako jeden z mála kritikov posttotalitnej moci trinásť mesiacov vo väzení. V novembri 1989 i v nasledujúcich mesiacoch patril ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu v Bratislave medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Svoju politickú činnosť bral ako službu rodiacej sa demokracii v Česko-Slovensku. Po novembri 1989 bol desať mesiacov až do svojej smrti poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla. Bol držiteľom niekoľkých literárnych cien, v roku 1986 mu bola udelená cena Jana Palacha, v roku 1990, mesiac pred jeho smrťou, mu International Press Institute udelil cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roku. Dňa 28. októbra 1991 mu bol udelený prezidentom ČSFR Václavom Havlom Rad T.G. Masaryka 1. triedy in memoriam.
[úprava] Tvorba
Zaoberal sa dejinami filozofie, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch písal tiež literárne recenzie, kultúrnopolitické a politické eseje. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov našiel tému sociálna utópia, ktorej zostal verný až do konca života. V šesťdesiatych rokoch vyšli dve jeho knižné práce Sociálne utópie a utopisti a Kríza utopizmu. Jeho práce zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vychádzali knižne v exilových vydavateľstvách, v samizdatoch a v prekladoch do cudzích jazykov. Išlo najmä o diela, spolu s Miroslavom Kusým vydali dielo.
[úprava] Dielo
- 1963 - Sociálne utópie a utopisti, prehľad utopistických teórií
- 1967 - Kríza utopizmu, kritika marxizmu z pohľadu utopistických teórií
- 1979 - Obnovenie poriadku, politická esej
- 1982 - Dopisy o povaze skutečnosti (samizdat)
- 1984 - Náš súdruh Winston Smith, esej
- 1984 - Světelná znamení (samizdat, knižne v roku 1991)
- 1985 - Kruhová obrana, meditatívny fejtón (samizdat, knižne v roku 1992)
- 1990 - Koniec nehybnosti, denník o česko-slovenskej ceste k slobode
- 1999 - Dopisy z vězení
- 2000 - Veľký brat a veľká sestra, o vývine slovenských disidentov z radov bývalých komunistov v roku 1979 (spoluautor Miroslav Kusý)
- Európska skúsenosť s reálnym socializmom (spoluautor Miroslav Kusý)
