René Magritte

Z Wikipédie

René Magritte portraied by Lothar Wolleh

René François Ghislain Magritte (* 21. november 1898, Lessines valónska provincia Hainaut, Belgicko – † 15. august 1967, Brusel) bol belgický surrealistický maliar.

Magritte hľadá špecificky metafyzickú formu. Na diváka pôsobí snovými, priepastnými asociáciami na základe sugestívnej vyžarujúcej sily. Pre Magritta sa rozhodujúcim impulzom výlučnej orientácie na surrealistickú artikulačnú gestiku stala konfrontácia s metaforickou rečou vecí v Chiricových obrazoch. Skúma možnosti manipulovateľnej deformácie identity predmetov a pritom vychádza z fundamentálneho dadaistického zistenia, že veci prezentujú svoju identitu viac alebo menej nezávisle od svojho zjavu z konvenčných foriem svojej kauzálnej použiteľnosti.

Magritte uvoľňuje veci z ich zaužívaného kontextu a zasadzuje ich do totálneho zmätku tým, že komponuje zdanlivo nezmyselné vecné konštelácie, v ktorych predmety obrazu zasvietia v ambivalentnej dvojsúvzťažnosti tak izolovane, ako aj v symbolickom rámci vzťahov mimo kauzálnych foriem označenia. Magritte integruje do procesu iritácie aj písané slovo, to znamená jazykovologické definície vecí, a to začleňovaním úžitkových predmetov do intenzívnych emotívnych vzťahov, ktoré nemajú nijaký logický vzťah k namaľovanému predmetu.

Toto rozdvojenie identity medzi predmet a obvyklé zobrazenie cestou slova a obrazu vyvoláva interpretatívnu činnosť ducha pozorovateľa, ktorá sa prejavuje podobne ako Dalího paranoická kritika. Rozpad jednoty javu a pojmového označenia berie predmetu auru mysteriózneho, ktorú pôvodne mali fenomény sveta a ktorá je dnes prisúdená iba nemnohým realitám vymykajúcim sa ľudskému úžitkovému mechanizmu.

Magritte nahrádza kauzálno-logickú identitu predmetov pojmom podobnosť, ktorý definuje ako kreatívny poriadok zobrazovania, analogický realite sveta. Veci sa dostávajú tak ako v kauzálnom úžitkovom mechanizme rozumu do dispozičnej symbolickej štruktúry, ktorá však už nevyplýva z ratia, ale zo spontánnej vôle klamnej predstavy. Podobnosť kreatívne figuralizujúceho aktu s viditeľnými konšteláciami reality umožňuje asociatívny vstup pozorovateľa do spontánneho umeleckého myšlienkového procesu mystického zvnútornenia, takže obrazové zobrazenie sa stáva sugestívnym impulzom k subjektívnym symbolickým asociáciám.