Samohláska
Z Wikipédie
Samohláska alebo vokál je hláska, ktorá:
- z fyziologického hľadiska vzniká rozochvením vzduchu v ústnej dutine, hrdelnej dutine alebo nosovej dutine, pričom jej vyslovenie prebieha bez prekážky
- z akustického a percepčného hľadiska: má vysokú mieru sonórnosti (vyššiu ako spoluhláska) a nemá šumovú (neperiodickú) zložku
- z gramatického hľadiska má slabikotvornú funkciu
Delia sa rôzne. Najčastejšie podľa miery zmenšenia ústnej dutiny postavením jazyka vyššie k podnebiu pri ich artikulácii na:
- otvorená samohláska
- zatvorená samohláska
- redukovaná samohláska
Ďalej napríklad podľa dĺžky na:
- dlhá samohláska
- krátka samohláska
V slovenčine delíme samohlásky podľa postavenia jazyka pri artikulácii na:
- predná samohláska
- stredná samohláska
- zadná samohláska
- nízka samohláska
- prostredná samohláska
- vysoká samohláska
V slovenčine sú samohlásky: a, á, ä, e, é, i, í, y, ý, o, ó, u, ú. Z gramatického hľadiska niekedy aj r, ŕ, l, ĺ (napríklad v slove vŕba je ŕ z gramatického hľadiska samohláska).
