Anton Jánošík

Z Wikipédie

Anton Jánošík
slovenský jazykovedec
Narodenie	7. apríl 1904 Bánovce nad Bebravou
Úmrtie	26. november 1971 Martin
Pozri aj Biografický portál

Anton Jánošík (* 7. apríl 1904, Bánovce nad Bebravou – † 26. november 1971, Martin) bol slovenský jazykovedec, autor slovníkov, hlavný redaktor časopisu Slovenská reč a bojovník proti jednotnému „československému“ jazyku.

Anton Jánošík bol rodák z Bánoviec nad Bebravou, po štúdiách na Univerzite Komenského v Bratislave, kde v rokoch 1923-1927 študoval slovenčinu a francúzštinu a po ročnom pobyte na Univerzite Poitièrs, učil najprv na stredných školách v Prešove a Košiciach, neskôr v Martine.

[úprava] Život a štúdiá

Jeho otec Ján bol roľník a sedlár. Anton bol najstarší zo žijúcich štyroch detí, z ktorých brat a sestry sa venovali učiteľskému povolaniu. V mestečku Bánovciach ako sídle malého okresu bola už pred prvou svetovou vojnou maďarská meštianska škola. Bolo to typické malé mesto: z jeho prostredia spisovateľ Janko Jesenský ako tamojší mladý advokát čerpal námety pre svoje malomestské rozprávky. Maďarská meštianka v slovenskom prostredí zanikla a zmenila sa po prevrate na slovenskú v čase, keď ju mladý A. Jánošík absolvoval (1914—18). V stredoškolských štúdiách pokračoval až o rok na reálnom gymnáziu v Trenčíne po prijímacej skúške do 5. triedy (1919-23).

Po matúre sa A. Jánošík rozhodol študovať na Filozofickej fakulte Komenského univerzity (otvorenej v septembri 1921) slovenčinu (vo vtedajšej terminológii „českoslovenčinu") a francúzštinu. Bratislavská univerzita ešte nebola dobudovaná (napr. francúzsky jazyk a literatúru prednášali profesori P. M. Haškovec a H. Jarník z Brna), ale slavistika, resp. slovakistika a bohemistika bola pomerne dobre obsadená: slavistiku prednášal výborný pedagóg prof. Miloš Weingart, indoeurópsku jazykovedu J. Baudiš; o literatúre prednášali prof. J. Hanuš (starú českú literatúru) a A. Pražák (novú českú a slovenskú literatúru), neskoršie slovanské literatúry F. Wollman. V prvom semestri A. Jánošík zastihol ešte prednášky J. Škultétyho, s ktorým sa po rokoch stretol v Matici slovenskej v Martine.

Povinné prednášky a praktické jazykové cvičenia navštevoval a filozoficko-pedagogickú skúšku (r. 1926) zložil A. Jánošík načas, takže štúdium v Bratislave absolvoval r. 1927 a pokračoval v študijnom roku 1927/28 vo Francúzsku na fakulte v Poitièrs. V školskom roku 1928/29 učil ako supl. profesor na Patronátnom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Potom školskú službu prerušil, aby sa mohol pripraviť na dokončenie štúdií štátnymi skúškami. Zo slavistiky mu uznali seminárnu prácu „Lexikálne štúdie o Euchológiu sinajskom". Ústnu skúšku z „českoslovenčiny" vykonal 12. decembra 1929 a z francúzštiny 16. decembra 1930 (examinátormi boli J. Hanuš, Fr. Ryšánek, Vl. Buben a J. Kopal).

Do školskej služby znova nastúpil na gymnáziu v Malackách 12 decembra 1929, od 1. septembra 1930 učil na Štátnom maďarskom reálnom gymnáziu v Košiciach, v rokoch 1932-1934 na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Prešove a roku 1934/35 zasa v Košiciach.

[úprava] Časopis Slovenská reč

V Košiciach sa A. Jánošík dostal do Miestneho odboru Matice slovenskej, kde sa zrodila myšlienka vydávať časopis Slovenská reč, „mesačník pre záujmy spisovného jazyka". Prvý ročník časopisu vychádzal od septembra 1932 v Košiciach druhý ročník už v Martine. A. Jánošík spolu s M. Knapom spočiatku mal sledovať problematiku spisovnej slovenčiny v školskej praxi. Takto je pochopiteľné že prvý príspevok A. Jánošíka má názov Slovenčina na stredných školách (SR, 1, 1923-33, 217-219). Konštatuje v ňom neutešený stav slovenčiny na školách, pretože slovenčinu neučia vždy a všade odborníci Slováci, a zdôrazňuje potrebu hľadieť na čistotu reči, na slovenský spôsob vykania, a na škodlivosť násilného nahrádzania zaužívaných prevzatých výrazov umelo vytvorenými domácimi.

Argumenty sú jednoduché:

bežné slovenské slovo úloha (uložiť) nemožno nahradiť slovom úkol, lebo úkol „nepoznajú Pravidlá, ani v ľudovej reči sa ho neužíva“; podobne inkúst (z čes. inkousť) a atrament, mluvnica a gramatika, tužka a ceruza ap. Kritériom je teda spisovný úzus a výskyt v ľudovej reči. Autor odporúča namiesto prevzatého neorganického slova prijateľnejšiu podobu: „Pravidlá majú aj cirkel, preto ním nepohŕdať, ale vedome užívať toto napoly zabudnuté slovo. Kto je vonkoncom proti slovu cirkel, nech aspoň nepíše kružítko, ale kružidlo.“

„Prázdniny sú umelým prekladom latinského slova vacatio-vacationes. U Slovákov nebolo snahy prekladať slová latinské, ktoré dostaly sa do reči ľudu a tam celkom zdomácnely, a tak staly sa majetkom celého národa. Preto nebojme sa povedať: vakácie.“

„Snahy po očiste spisovnej reči nemajú sa týkať tých cudzích kultúrnych slov, čo sú majetkom celej slovenskej pospolitosti... Čistotu reči nekazia vžité slová cudzieho pôvodu, ale nové a nepotrebné cudzie väzby... Nové slová, čo aj slovenské, nie sú vhodnou náhradou za obecne vžité cudzie slová, lebo väčšina Slovákov nepozná význam mnohých slov... staré nemiznú, takže počet lexikálnych dvojtvarov sa zväčšuje. A práve toto škodí jasnosti spisovnej reči a vedeckej terminológii.“

V tomto príspevku pravdepodobne v spolupráci s redakciou naznačila sa v jadre teória a program slovenského purizmu.

[úprava] Ďaľšie pôsobenie

Svoj jazykovedný výskum začínal opisom rodného bánovského nárečia. Monografiu, cennú pre zhromaždený materiál, uverejňoval po častiach (Z bánovského nárečia) v Slovenskej reči už od prvého ročníka. V rokoch 1932 - 33 uverejňoval články a štúdie o spisovnej slovenčine v praxi (Zo školskej slovenčiny). Upozorňoval na správne vykanie, správne slová a väzby. A. Jánošík podľa ľudovej reči chcel ustrojiť aj spisovný jazyk. Najmä v slovnej zásobe. Podobne ako pred sedemdesiatimi rokmi zamýšľal i S. Czambel a novšie i J. Mihál. Aj pri skúmaní spisovného jazyka vychádzal z domáceho nárečia ako z pevného základu. V svojich najlepších prácach z hláskoslovia, najmä z kvantity slovenčiny sa usiloval zisťovať systém národného jazyka. Za vojny bol A. Jánošík redaktorom Slovenskej reči (1939 - 44).

V tom čase sa v Matici slovenskej systematicky zbieral materiál pre prvý veľký slovník slovenského jazyka. Prípravné práce a koncipovanie slovníka mali na starosti A. Jánošík a E. Jóna. Po vojne (1946 - 49) tento „Slovník spisovného jazyka slovenského“ vychádzal v zošitoch (písmeno A až J), ale ostal nedokončený. Tento tzv. Matičný slovník bol koncipovaný ako výkladový a dokladový jazykový slovník, v ktorom sa slová a ich významy hojne dokladali citátmi zo slovenskej umeleckej a odbornej literatúry. Po reorganizácii Matice slovenskej podkladové materiály prešli do Slovenskej akadémie vied, kde z časti pomoholi urýchliť práce na 6-dielnom „Slovníku slovenského jazyka“.

A. Jánošík až do konca života so záujmom sledoval slovníkové práce v jazykovednom ústave a posielal im pripomienky.

A. Jánošík a B. Letz patrili do skupiny jazykovedcov, ktorí na začiatku 30. rokov po vydaní prvých (čechoslovakistických) Pravidiel slovenského pravopisu (1931) vystúpili a obhajovali osobitosť a čistotu slovenského spisovného jazyka proti oficiálnej ideológii o jednotnom československom národe a jazyku.