Bitka o Sevastopoľ (1942)

Z Wikipédie

Bitka o Sevastopoľ (1942)
Súčasť druhej svetovej vojny
Dátum: 30. október 1941 - 4. júl 1942 Miesto: polostrov Krym, juh ZSSR Výsledok: Víťazstvo vojsk Osi
Protivníci
Sovietsky zväz	Nemecko Rumunsko
Velitelia
Ivan Petrov Filip Okťabrskij	Erich von Manstein
Sila
106 000 mužov	350 000 mužov
Straty
najmenej 100 000 padlých, ranených a nezvestných	95 000 zajatých, 11 000 padlých
Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Veľká vlastenecká vojna

Operácia Barbarossa – Fínsko 1941-1944 – Leningrad – Sevastopoľ – Moskva – Kerč-Feodosija – Ržev-Vjazma – 2. Charkov – Stalingrad – Velikie Luki – 2. Ržev-Syčevka – Kursk – Smolensk – Dneper – 2. Kyjev – Korsuň-Ševčenkovská operácia – Kamenc-Podolskij – Operácia Bagration – Ľvov-Sandomierzs – Balkán 1944 – Dukla – Maďarsko 1944-1945 – Visliansko-Oderská operácia – Königsberg – Berlín – Praha – Mandžusko 1945

Bitka o Sevastopoľ sa odhrávala od 30. októbra 1941 do 4. júla 1942 medzi nemeckými, rumunskými a sovietskymi vojskami v Sevastopole a jeho okolí. Toto mesto bolo hlavným prístavom sovietskej Čiernomorskej flotily. Nemecké vojská pri obliehaní trvajúcom 250 dní použili aj ťažké 200 - 800 mm obliehacie delá.

Obsah 1 Zaistenie Krymu 1.1 Útok na Perekopskú šiju 1.2 Prvé útoky na Sevastopoľ a Kerčsko-Feodosíjska operácia 2 Bitka o mesto 2.1 Ostreľovanie a bombardovanie mesta 2.2 Druhý útok na mesto 2.3 Posledné boje 3 Výsledok bojov 4 Externé odkazy 5 Referencie

[úprava] Zaistenie Krymu

Pri plánovaní útoku na ZSSR dostala za úlohu nemecká 11. armáda, pod vedením Rittera von Schobert zaistiť pravé krídlo skupiny armád Juh a obsadiť Krym a navyše postupovať k Rostovu na Done. Išlo o dva rozdielne ciele, ktoré nebolo možné dosiahnuť naraz, pretože na to armáda nemala dostatok síl. Jej veliteľ však počas prvých dní bojov zahynul, keď jeho lietadlo pristálo uprostred sovietskeho mínového poľa. Vedením bojových operácií bol následne poverený Erich von Manstein. Získanie Krymu bolo pre ďalšiu činnosť nemeckých vojsk v južnej časti východného frontu nesmierne dôležité. Krym bol akousi nepotopiteľnou lietadlovou loďou, odkiaľ mohlo čiernomorské námorníctvo a letectvo ohrozovať rumunské ropné polia, ako aj postupujúce nemecké vojská na južnej Ukrajine. Kerčský polostrov, na východnej časti Krymu, bol rovnako výhodným nástupiskom pre útok na Kubáň a Kaukaz. Obsadenie Krymu mohlo tiež mať významný vplyv na zatiahnutie Turecka do vojny. A tak velenie armády rozhodlo, že uprednostní likvidáciu sovietskych vojsk na polostrove pred postupom na Rostov na Done.

[úprava] Útok na Perekopskú šiju

Ako sa Manstein správne domnieval, mali byť nasledujúce boje veľmi ťažké. Nemci a ich rumunskí spojenci sa na Krym museli dostať cez sotva 10 kilometrov širokú Perekopskú šiju, ktorá bola jedinou vhodnou suchozemskou spojnicou Krymu so zbytkom krajiny. Za touto oblasťou sa však nachádzala ďalšia nie príliš prechodná Išunská šija. Iné oblasti neboli vhodné vôbec: Sivaš plytký záliv na západe Azovského mora, ktorý oddeľuje Krym od zbytku kontinentu plytkými močiarmi, v nemeckých očiach nebol pre pohyb pechoty vôbec vhodný, navyše bol príliš plytký na to aby mohli byť použité vyloďovacie plavidlá. Druhým miestom, cez ktoré vedie na polostrov pozemné spojenie je Arabatská kosa pri meste Geničesk, tá je však iba niekoľko disiatok metrov široká, čo dostačuje jedine na to aby cez ňu viedla železničná trať a cesta.

Na to mal k dispozícii 9 nemeckých divízií a ďalšie 3 rumunské divízie. Sovietska obrana mala na celom Kryme k dispozícii asi 235 000 mužov, asi 50 000 (asi 6 divízií^[1]) z nich bolo dislokovaných v oblasti Perekopskej šije, kde vytvorili asi 15 km hlbokú obranu. Nemci však navyše museli čeliť sovietskym vojskám aj na východe v oblasti Rostova na Donu a sovietskej nadvláde vo vzduchu, keďže nemecká 4. vzdušná armáda bola nasadená na podporu vojsk v oblasti Charkova a Rostova na Donu.

Prvý útok na šiju začali nemecké vojská 24. septembra 1941. Začali sa 5 dní trvajúce boje v rozvrstvenej sovietskej obrane, na úplne plochom a neobývanom území šije. Po počiatočnom nemeckom úspechu, vyššie velenie odvolalo z útoku 1. brigádu SS Leibstandarte Adolf Hitler ako aj XXXXIX. horský zbor, spolu s väčšinou rumunských jednotiek. Časť tohto vojska pod vedením Paula von Kleist musela byť nasadená na likvidáciu početných sovietskych vojsk obkľúčených pri Kyjeve, rumunské jednotky sa zase zamerali na odrazenie sovietskeho protiútoku v oblasti Nogajskej stepi. Manstein namiesto toho dostal ako náhradu 2 pechotné divízie.

Útok cez Perekopskú šiju následne pokračoval od 18. októbra 1941, kedy sa Nemci začali prebíjať cez Išunskú šiju. 6 nemeckých divízií bojovalo proti 8 streleckým a 4 jazdeckým divíziám Červenej armády. Časť týchto sovietskych jednotiek bola iba nedávno stiahnutá z obliehanej Odesy. Táto pomerne úspešná a dobre organizovaná evakuácia sa skončila 16. októbra. Sovieti okamžite začali na Nemcov vyvíjať silný tlak a pokúšali sa protiútokmi získať stratené postavenia na Perokopskej šiji. Sovietske velenie však do týchto bojov nasadilo prakticky všetky svoje zálohy a nenechalo si žiadne rezervy, ktoré by sa boli schopné vysporiadať s prípadným nemeckým obchvatným úderom z iného smeru, či náhlym prielomom obrany. Na šiji zatiaľ vrcholili tvrdé boje, v ktorých Nemci pomaly vytesňovali sovietske jednotky z ich postavení. Wehrmacht sa snažil kompenzovať nedostatok tankov hojným použitím delostrelectva. Straty boli vysoké na oboch stranách.

Už 28. októbra však útočiaci Nemci sovietsku obranu prelomili. A po rovinatej stepi sa vydali na juh a juhovýchod ženúc pred sebou zbytky obrancov šije z 51. armády. Časť sovietskych vojsk pri tom ustupovala smerom na Simferopoľ k prístavu Sevastopoľ a časť na východ k Feodosiji a Kerču. Manstein si dobre uvedomoval, že bude potrebné obsadiť dôležité oporné body skôr, než okolo nich stihne červená armáda vybudovať obranu. Rozkázal preto rýchlo sformovať z toho mála motorizovanej techniky, ktorou jeho armáda disponovala improvizovanú údernú skupinu, ktorá mala čo najrýchlejšie preniknúť na juh Krymu k Jalte a rozdeliť sovietske vojsko na dve časti. Týmto krokom by výrazne znížil obranné možnosti Sovietov v oblasti.

1. novembra bojová skupina pod vedením plukovníka Zieglera obsadila Simferopoľ a dosiahla Jaltu. 3. novembra Nemci získali Feodosiju a 15. novembra svoj úspech na Kryme dovŕšili dobytím mesta Kerč. Do 16. novembra Azovská flotila stiahla všetky ostávajúce jednotky 51. armády z Kerče na Tamanský polostrov. Sovietske vojská utrpeli v týchto bojoch ťažké straty, prišli o asi 700 diel, 160 tankov a 68 - 100 000 vojakov. Jediným miestom, ktoré zostalo v rukách Červenej armády bol opevnený prístav Sevastopoľ. Mesto, ktoré počas Krymskej vojny v rokoch 1855 až 1856 rok vzdorovalo britskému a francúzskemu obliehaniu. Onedlho po obsadení Kerča, jednotky SS zlikvidovali 14 - 15 000 Židov^[2], ktorí žili v meste. Postrieľali ich v obrovských zákopoch za mestom.

[úprava] Prvé útoky na Sevastopoľ a Kerčsko-Feodosíjska operácia

Prvý útok dvoch nemeckých pechotných a jednej motorizovanej divízie na mesto bol 30. októbra zastavený silnou sovietskou obranou. Ďalšie útoky početnejších nemeckých vojsk pokračovali 11. novembra a nasledujúcich 10 dní, avšak čoskoro boli zastavené pretože neviedli k žiadnym väčším úspechom. Manstein preto rozhodol o preskupení vojsk a útoku z južnej strany po ceste z Jalty na Balaklavu, kde boli podľa jeho názoru sovietske opevnenia slabšie. O čo slabšie však boli opevnenia o to bol na tomto úseku komplikovanejší terén, ktorý obrancom zľahčoval situáciu. Na najkratšom smere na Sevastopoľ z Čerkez-Kermen a Mekenzie na severe boli vedené iba odľahčujúce útoky. Do 4. decembra nemecké vojská ani na juhu nedosiahli žiadny výraznejší pokrok. Do tej doby sa väčšina vojsk osi na Kryme sústredila k útoku na mesto. Jedna nemecká divízia zostala chrániť Kerč, kde sa dalo očakávať vylodenie, jedna rumunská horská divízia bola nasadená v pohorí Jaila proti partizánom. Ochranu zbytku pobrežia mali zabezpečiť tylové jednotky a jedna brigáda rumunského jazdectva. Pri bombardovaní mesta bol 12. novembra potopený v severnej zátoke krížnik Červená Ukrajina. Omnoho tragickejšia a omnoho kontroverznejšia ale bola strata lode Armenia, ktorú torpédoval približne pred obedom 7. novembra nemecký Heinkel He 111. Na palube parníka sa nachádzalo v tej dobe najmenej 5000 ľudí, prevažná časť z nich boli ranení evakuovaní zo Sevastopoľa.

Manstein následne opäť preskupil svoje jednotky okolo mesta a rozhodol pokračovať v útoku na severnú nepriateľskúčasť prstenca obrany. Útoku predchádzalo 5-dňové ťažké ostreľovanie, do ktorého sa zapojili aj 800 mm kanóny Schwerer Gustav a Dora. Podľa niektorých zdrojov, boli pri týchto bojoch použité aj delostrelecké granáty, ktoré obsahovali bojové otravné látky. Následne 6 nemeckých a 2 rumunské divzíe 17. decembra obnovili svoje útoky. Boje sa však rozpadli na krvavé potýčky pripomínajúce zákopové boje prvej svetovej vojny. V tej sa k hrôze vojny pridali i zhoršujúce sa zimné počasie a najmä dážď, ktoré výrazne sťažili vojenské operácie a životy vojakov na oboch stranách. 21. decembra už Nemci boli na dosah Severnej zátoky. Sovietske jednotky však podnikli rady protiútokov a získali späť mnohé stratené postavenia. Práve v dobe, keď sa úporne bojuje v blízkosti pevnosti Stalin, uskutočnili sovietske vojská Kerčsko-Feodosíjsku operáciu.

{{Hlavný článok|Kerčsko-feodosijská operácia} No už o necelý mesiac po tom čo ju opustili, 26. decembra 1941, sa sovietske vojská za neprianivých poveternostných podmienok a treskúcej zimy vylodili späť na Kerči a zaútočili na nemeckú 46. divíziu, jedinú nemeckú jednotku v oblasti. Následne mali napadnúť tylo vojsk útočiacich na Sevastopoľ, odrezať slabé nemecké vojská brániace Kerč, a tým fakticky rozvrátiť nemeckú obranu na polostrove. Následne by im už nič nestálo v ceste k útoku do tyla 11. armády.

30. decembra mal ďalší sovietsky výsadok pri Feodosiji uväzniť celú 46. divíziu v pasci na Kerčskom polostrove. Veliteľ divízie Hans von Sponeck, preto zobral zodpovednosť do vlastných rúk a napriek Mansteinovmu rozkazu zotrvať v postaveniach začal so svojou jednotkou ustupovať. Počas tohto ústupu divízia stratila v dôsledku zlého počasia všetku ťažkú výzbroj. Napriek početnej aj materiálnej presile sa ju však Sovietom nepodarilo zničiť. Manstein navyše v tej dobe očakával prielom sovietskej obrannej línie pri Sevastopole a odmietal odvolať z útoku na mesto ďalšie jednotky. Nemecká obrana však pred neefektívnymi útokmi bola úspešná. 9. apríla 1942 sa 6 sovietskych divízií s podporou 160 tankov pokúsilo preraziť, už po dvoch dňoch bojov však utrpeli ťažké straty a o ďalšie útoky sa viac nepokúsili. Mansteinov útok na mesto tiež nebol úspešný a žiadny prielom sa mu nepodaril. Na čas preto upustil od útoku na mesto a sústredil svoje jednotky do útoku na zablokovaný výsadok pri Kerči a Feodosiji. 8. mája 1942 jeho 11. armáda začala protiútok pod kódovým označením Unternehmen Trappenjagd. V priebehu nasledujúcich 10 dní rozdrvili Nemci sovietske vojská a zajali alebo zlikvidovali 176 000 sovietskych vojakov.^[3]

Mnoho ďalších vojakov ale aj civilistov sa rozptýlilo po krajine alebo sa ukrylo v starých lomoch a jaskyniach na pobreží v blízkosti Kerče, kde začali formovať partizánske oddiely. Z neúspechu obvinili armádneho komisára Leva Mechlisa a veliteľa armády generálporučíka Kozlova. Sovietske jednotky sa totiž po neúspešnom útoku v apríli mali stiahnuť k Tureckému valu. Velenie frontu však váhalo a navyše urobilo niekoľko zásadných chýb. Svoje jednotky roztiahlo do šírky a nenechalo si žiadne rezervy. V rovinatej krajine sa navyše nepokúšali o žiadne maskovanie svojich postavení a tak ich bolo nemecké letectvo schopné pri neskoršom útoku poľahky likvidovať.^[4]

[úprava] Bitka o mesto

[úprava] Ostreľovanie a bombardovanie mesta

Po likvidácii nepriateľa na východe Krymu sa Mansteinova 11. armáda opäť obrátila na Sevastopoľ. Pokračovalo aj intenzívne ostreľovanie mesta ťažkými delami, ktoré sa ešte zosílilo po 20. máji, prčom najväčšiu intenzitu dosiahlo medzi 2. a 6. júnom. Jeden z ťažkých kanónov Nemci umiestnili priamo do bývalého paláca Tatárskych chánov v meste Bachčisaraj druhý z kanónov stál pri meste Duvankoj. Pri tejto príležitosti jeden z 4,8 tonových 800 mm granátov dela Dora prerazil asi 27 m hlboko do materskej horniny a explodoval v sovietskom podzemnom muničnom sklade. 7. júna nemecká Luftflotte 4 pod vedením Wolframa von Richthofena začala intenzívne letecké bombardovanie mesta. Bolo zrejmé, že nový útok na mesto na seba nenechá dlho čakať. Sovietska Pobrežná armáda v Sevastopoli mala na jar 1942, 107 000 mužov, asi 20 000 z nich boli oddiely námornej pechoty. Celkovo však mala táto armáda značný nedostatok tankov (iba 38) a lietadiel (53 strojov). Mansteinova 11. armáda naproti tomu disponovala najmenej dvojnásobkom mužov, 670 delami rôzneho kalibru, 450 obrnenými vozidlami (avšak takmer žiadnymi tankami) a asi 600 lietadlami. Oporou sovietskych vojsk okrem mohutnej rozčlenenej obrany, ktorá sa opierala o niekoľko veľmi silných pevností, bolo i početné pozemné aj námorné delostrelectvo. Sovieti sa navyše počas zimy a začiatku jari snažili čo najviac zásobiť, pretože jarné hmly, ktoré chránili ich prepravu nad morom i v horských údoliach a roklinách pred Luftwaffe, sa mali čoskoro rozplynúť. Začiatkom druhej polovice mája 1942 generál Petrov zvolal poradu divíznych veliteľov jednotiek pri Sevastopole a oznámil im, že podľa všetkého Nemci v nasledujúcom období uskutočnia rozhodujúci útok na mesto. Rovnako svojich podriadených oboznámil so skutočnosťou, že v prípade prelomenia sovietskych pozícií nebude možné posádku evakuovať a ich jednotky budú musieť vynaložiť všetko úsilie aby pád mesta čo najviac oddialili.

[úprava] Druhý útok na mesto

Posilnené Mansteinove jednotky mali tento krát zaútočiť na mesto zo severu. Ich veliteľ vycítil jednu zo slabín sovietskej obrany, ktorou bol severný záliv, jediné miesto kadiaľ bolo možné vchádzať do prístavu. V prípade, že by sa Nemcom podarilo získať kontrolu nad týmto miestom, bol by pád Sevastopoľa už iba otázkou času. Nemci viedli útok podobne ako v decembri ptredošlého roku cez železničnú stanicu Mekenzieho Hory na východný okraj Severnej zátoky. Pomocný úder bol vedený na juhovýchodný okraj Sevastopoľa z okolia Kamary na Sapun goru. V Mekenzieho Horách bola na osi nemeckého útoku dislokovaná 365. protilietadlová batéria. 7. júna túto jednotku postihol ťažký nálet 25 nemeckých bombardérov. Obrancom sa podarilo 2 z nich zostreliť. Po skončení náletu však nasledovali silné útoky pechoty podporovanej obrnenými vozidlami. Tvrdé boje neutíchali celých 16 hodín. Veliteľ batérie kapitán Nikolaj V. Vorobjov bol v tomto boji ťažko ranený a následne evakuovaný. Jeho miesto prebral jeho zástupca poručík Ivan Pjanzin. Útočiaci Nemci batériu čoskoro obkľúčili a likvidovali jedno postavenie za druhým. Keď jej veliteľ hlásil veliteľstvu divízie svoju beznádejnú situáciu posledný krát, oznámil, že jeho vojakom došla munícia a prakticky všetka živá sila jednotky je už vyradená z boja. Ale vzhľadom na to, že sa v postavení batérie nachádzalo veľké množstvo nepriateľských vojakov, žiadal o delostreleckú paľbu zameranú na vlastné pozície i veliteľský bunker. Boje nakoniec prežil len jediný sovietsky vojak. Poručíkovi Pjanzinovi bol posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Napriek zodpovednej obrane a silnému protiútoku sovietskych vojsk na Mekenzieho Horách 11. júna sa nemeckým jednotkám 16. júna 1942 podarilo definitívne zlomiť odpor prvého pásma obrany. LIV. zbor postupne premohol sovietsku obranu v severnej časti mesta a dosiahol na viacerých miestach pobrežie Severnej zátoky. V jeho tyle zostalo ešte niekoľko menších sovietskych enkláv, ktoré sa tvrdošijne bránili. Následne sa rozhoreli ťažké boje o Inkermanské výšiny a koniec Severnej zátoky. 26. júna boli po ťažkých bojoch nútení obrancovia vyprázdniť strategicky dôležitú výšinu 113,7 nad koncom zátoky. Likvidácia sovietskej obrany na tomto úseku však už bola takmer úplná. 28. júna sa nemecké vojská pokúsili prekvapiť obrancov mesta náhlym obojživelným výsadkom na južnom brehu severnej zátoky. Napariek tomu, že obrancov útok zaskočil udržali predsunuté postavenia až do noci, kedy boli ich jednotky posilnené. Úspech sa dostavil na inom mieste. Nemecký XXX. zbor v tej dobe pokračoval v krvavých útokoch na Sapunskú líniu. V dlhotrvajúcich bojoch nakoniec nemecké a rumunské jednotky na niektorých miestach prenikli aj touto líniou. Po tom čo došla sovietskym obrancom munícia nakoniec generál Petrov 29. júna prikázal túto líniu vyprázdniť. Posledné boje v meste boli ťažké, horúčava spôsobovala i to, že zápach mŕtvol a toxické splodiny požiarov v ruinách boli také nepríjemné, že väčšina obrancov bojovala v plynových maskách. Preživší obrancovia sa nakoniec stiahli na západ k mysu Chersones, kde sa nachádzala posledná línia obrany s železobetónovou 35. pobrežnou batériou, poslednou, ktorá zostala v okolí Sevastopoľa v sovietskych rukách. V dôsledku toho, že posledné sovietske letisko v perimetri sa tak ocitlo na dostrel nemeckého pozemného delostrelectva prišli Sovieti aj o svoje posledné letecké krytie.

[úprava] Posledné boje

30. júna 1942 sovietsky generálny štáb rozhodol evakuovať zbytky vojsk. To už však nebolo pre hladinové plavidlá príliš bezpečné. Nemci ovládali oblohu a navyše sa mys nachádzal v dostrele nepriateľského delostrelectva. K mysu Chersones preto priplávali ponorky, ktoré však neboli schopné evakuovať veľké množstvo vojakov. Sovietske velenie ešte stihlo zachrániť veliteľa Pobrežnej armády generála Petrova, pre ktorého prišla na poslednú chvíľu ponorka. Po 5. júli však už pre zostávajúcih obrancov Sevastopoľa nepriplávala žiadna. Zbytky sovietskych vojsk na myse ešte celý týždeň viedli márny boj v nádeji, že sa ešte naskytne možnosť záchrany. Jediným reálnym riešením však bolo prebojovať sa k partizánom v pohorí Jaila, alebo sa ukryť v niektorej z početných pobrežných jaskýň či baní.

[úprava] Výsledok bojov

Dobytím Sevastopoľa začiatkom júla 1942 bola 11. armáda konečne uvoľnená pre bojové operácie na iných úsekoch frontu. Sovietskemu Čiernomorskému námorníctvu po strate tohto prístavu zostával už iba jeden významný prístav - Novorossijsk. Pád „sovietskeho Tobruku“ mal i veľký psychologický účinok. Pre obidve strany znamenali tvrdé boje na Kryme ťažkú skúšku, nielen pre to, že vojaci oboch strán museli znášať neraz zlé poveternostné podmienky a nedostatok vody, ale i to, že Krym bol napriek svojej nespornej strategickej hodnote pokladaný obidvoma stranami za vedľajšie bojisko. To však neznamenalo, že by obe strany viedli boje s menším zápalom, než kdekoľvek inde. Obidve strany rovnako po skončení bitky zaviedli zvláštne medaile a vyznamenania, ktoré patrili iba tým, ktorí bojovali na tomto bojisku. Erich von Manstein vo svojich memoároch udáva straty sovietskych vojsk pri obrane Sevastopoľa na 90 000 zajatých a asi dvojnásobok padlých. Toto číslo je však prehnane vysoké, pretože Pobrežná armáda mala v Sevastopoli maximálne 110 000 vojakov, pričom Sovieti dokladajú, že až 25 000 z nich bolo evakuovaných. V troskách mesta a jeho okolí zostalo tiež asi 26 000 sovietskych ranených, o ktorých sa nemal kto postarať. Veľkú časť z nich čoskoro čakala smrť. Je preto nepravdepodobné, že by Nemci zajali také veľké množstvo zajatcov. Podľa slov mnohých Nemcov i samého Mansteina sovietski vojaci pri bojoch o mesto radšej zvolili smrť, ako to že by sa vzdali do rúk nepriateľovi. Vlastné straty pritom Manstein hodnotil na 24 000 padlých. Aj v prípade, že by sa jednalo iba o nemeckých vojakov ide o pomerne podhodnotené tvrdenie. Veľkú časť strát vojsk osi však tvorili rumunskí vojaci, ktorí niesli tiež značnú časť bojov. Je zaujímavé, že v porovnaní s nasledujúcimi bojovými operáciami, napr. pri Stalingrade, bojovali rumunské vojská pri Sevastopole veľmi dobre a vyslúžili si i chválu do svojich nemeckých spojencov.

Po likvidácií sovietskej obrany na Kryme sa rozhodlo nemecké velenie vyslať Ericha von Mansteina na sever aby podobným spôsobom ukončil vzdor Leningradu.

[úprava] Externé odkazy

[úprava] Referencie

1. ↑ Erich von Manstein: Ztracená vítezství svazek I ISBN 80-7217-429-0. Brno, Jota 2006, s. 304
2. ↑ Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, vydavateľstvo politickej literatúry 1968, s. 410
3. ↑ Erickson, John and Ljubica: Hitler versus Stalin/The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. Londýn, Carlton Books 2001, s. 104
4. ↑ Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry 1968, s. 412