Kerčsko-feodosijská operácia

Z Wikipédie

Kerčsko-feodosijská operácia
Súčasť druhej svetovej vojny
Dátum: 26. december 1941 - 18. máj 1942 Miesto: Kerčský polostrov, Krym, juh ZSSR Výsledok: Drvivé víťazstvo vojsk Osi
Protivníci
Sovietsky zväz	Nemecko Rumunsko
Velitelia
Lev Zacharovič Mechlis generál Kozlov	Hans von Sponeck Erich von Manstein
Sila
Krymský front: asi 234 000 vojakov	XXXXII. a XXX. zbor; VIII. letecký zbor: asi 156 000 vojakov
Straty
asi 176 000 padlých, nezvestných a ranených
Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Veľká vlastenecká vojna

Operácia Barbarossa – Fínsko 1941-1944 – Leningrad – Sevastopoľ – Moskva – Kerč-Feodosija – Ržev-Vjazma – 2. Charkov – Stalingrad – Velikie Luki – 2. Ržev-Syčevka – Kursk – Smolensk – Dneper – 2. Kyjev – Korsuň-Ševčenkovská operácia – Kamenc-Podolskij – Operácia Bagration – Ľvov-Sandomierzs – Balkán 1944 – Dukla – Maďarsko 1944-1945 – Visliansko-Oderská operácia – Königsberg – Berlín – Praha – Mandžusko 1945

Kerčsko-Feodosijska operácia (po rusky: Керченско-Феодосийская операция; nemecký názov protiútoku znel: Unternehmen Trappenjagd) bola sovietska obojživelná operácia, ktorej cieľom bolo vpadnúť do tyla 11. armády Ericha von Mansteina, ktorá obliehala Sevastopoľ. Bojové operácie sa začali 26. decembra 1941 vylodením vojsk pri meste Kerč na polostrove Krym. V dôsledku nekompetentnosti sovietskeho velenia boli početne silnejšie sovietske vojská nakoniec medzi 8. a 18. májom 1942 zničené. Časť z nich prešla na partizánsky spôsob boja a pokračovala v odpore z jaskýň a kameňolomov na pobreží.

Obsah 1 Situácia na Kryme koncom roku 1941 2 Sovietske vylodenie 3 Nemecký protiútok 3.1 Porážka Krymského frontu 3.2 Partizánsky boj 4 Výsledok 5 Referencie

[úprava] Situácia na Kryme koncom roku 1941

Na jeseň 1941 vojská Wehrmachtu úspešne vyvíjali bojovú činnosť na juhu ZSSR. 26. septembra sa podarilo Skupine armád Juh zničiť zbytky sovietskych vojsk v kotli pod Kyjevom. Nemecká 11. armáda pokračovala v sústredenom tlaku, a prebíjala sa cez úzky pruh zeme za mestom Perekop na Krym. V priebehu necelého mesiaca boli sovietske jednotky vytlačené z Perekopskej šije a boje ďalej pokračovali v ešte užšom priestore medzi jazerami na Išunskej šiji. V rovnakej dobe sovietske velenie schválilo evakuáciu obliehanej Odesy, jednotky boli stiahnuté na Krym. 28. októbra sa Nemcom podarilo prelomiť obranu sovietskej 51. armády, pričom energicky postupovali vpred a pokúšali sa rýchlo obkľučovať ustupujúce sovietske vojská. Táto taktika bola natoľko úspešná, že sovietske vojská nestihli prakticky nikde vybudovať dostatočne pevnú obranu, ktoru by zastavili nemecký postup. Časť sovietskeho vojska ustupovala na juh k prístavu Sevastopoľ, okolo ktorého sa podarilo vybudovať dostatočne silnú obranu na to, aby ju neboli Nemci schopní praraziť z chodu. Časť ustupovala na západ, kde sa dostala až k najzápadnejšej časti Krymu - Kerčskému polostrovu. Tu sa bránili sovietske jednotky ešte asi dva týždne kým sa im nepodarilo evakuovať aspoň časť vojska do bezpečia na druhý breh Čierneho mora. Nacistické jednotky zatiaľ pri Kerči zlikvidovali väčšinu Židov, ktorí žili v oblasti. Medzi tým sa rozpútali ťažké boje o hlavný Čiernomorský prístav sovietskeho námorníctva v Sevastopole. Sovieti si dobre uvedomovali, že Mansteinova 11. armáda nie je dostatočne silná na to aby dokázala útočiť na prístav a navyše zaisťovala zbytok pobrežia Krymu. Sovietske najvyššie velenie preto naplánovalo obojživelnú operáciu, ktorou by vpadlo do tyla fašistov. Najvhodnejšie miesto na vylodenie im poskytoval len nedávno opustený Kerčský polostrov.

[úprava] Sovietske vylodenie

26. decembra 1941, sa sovietske vojská za nepriaznivých poveternostných podmienok a treskúcej zimy vylodili severne a južne od Kerče. Nemecké jednotky v oblasti, skladajúce sa iba z 46. pechtonej divízie energicky podnikli niekoľko protiútokov a 28. decembra zatiaľ ešte slabé sovietske vojská pri Kerči zničili^[1]. Nemci urýchlene uvolnili pre zastavenie vylodenie všetky voľné jednotky. Boli to najmä rumunská 4. horská a 8. jazdecká brigáda, ale tiež 213. pluk 73. pechotnej divízie.

V noci z 28. na 29. decembra (podľa iných údajov 30. decembra) nasledoval ďalší sovietsky výsadok pri Feodosiji. Mesto bránili iba slabé nemecké oddiely, ktoré nepredstavovali pre útočiace jednotky žiadne významné nebezpečenstvo. Po obsadení mesta sovietske jednotky údajne pobili všetkých nemeckých ranených, ktorích našli vo Feodosijskej nemocnici. Situácia bola pre nemecké jednotky v oblasti veľmi kritická. Veliteľ 46. divízie Hans von Sponeck, preto zobral zodpovednosť do vlastných rúk, a napriek rozkazu zotrvať v postaveniach začal so svojou jednotkou ustupovať, o čom poslal Mansteinovi rádiovú depešu. Počas tohto ústupu na Perepačskú šiju divízia stratila všetku ťažkú výzbroj. Von Sponeck bol za neuposlúchnutie rozkazu sprostený velenia a vojnovým tribunálom najprv odsúdený na trest smrti. Neskôr trest zmiernili na doživotie, avšak po atentáte na Hitlera v júni 1944 bol spolu s ďalšími väznenými dôstojníkmi popravený.

Manstein zatiaľ prikázal rumunským jednotkám podniknúť pri Fedosiji protiútok. Tie však po strete so sovietskymi tankami radšej ustúpili až k mestu Staryj Krym západne od Feodosije. Sovietom navyše zlé počasie, ktoré zapríčinilo zamrznutie Kerčskej úžiny dovolilo zásobovať svoje vojská v oblasti omnoho rýchlejšie cez Tamanský polostrov. Zlé počasie navyše obmedzovalo i činnosť nemeckého letectva. Sovietske sily preto rýchlo pribúdali. Tieto jednotky však zatiaľ iba zotrvávali v obranných postaveniach, v prípade že by viedli aktívne útoky boli by nemeckú zoslabenú obranu, ktorej ešte nestihli prísť na pomoc posily, celkom určite prelomili.

5. januára 1942 sa vylodili ďalšie sovietske sily aj v pístave Jevpatoria, severne od Sevastopoľa. V meste sa rozhoreli boje do ktorých sa zapojili i partizáni. 7. januára sa tieto boje skončili ich porážkou. Manstein odhadol straty partizánov asi na 1200 padlých.

15. januára podnikli nemecké a rumunské vojská, ktoré boli nepomerne menej početné ako ich nepriateľ útok na sovietske vojská pri Fodosiji. V priebehu 3 dní stratili Sovieti približne 1 divíziu ako aj celý prístav.

Situácia na sovietskej strane však nebola v poriadku. 20. januára 1942 poslal Stalin ku Krymskému frontu predstaviteľa Národného komisariátu obrany Leva Mechlisa. Tento politický pracovník, požívajúci plnú dôveru diktátora mal za úlohu ujednotiť velenie frontu. Už o dva dni po svojom príchode do Kerča poslal Mechlis Stalinovi správu, v ktorej skritizoval dovtedajšie velenie frontu. Avšak vzhľadom na to, že nemal žiadne vojenské vzdelanie ani skúsenosti s podobnými operáciami, urobil viacero väžnych chýb, svoje 3 armády frontu roztiahol do jednej línie, tak že každá divízia sa tlačila na 2 km úseku, navyše si bol tak istý svojou drvivou presilou v nadchádzajúcom boji, že nedovolil svojim jednotkám pripravovať žiadnu obranu.

V nasledujúcich dňoch uskutočnil veľké kádrové zmeny vo velení a zvýšil samostatnosť frontu. Vynútil si aj značné posily tankov, delostrelectva a zásob. Svoje jednotky začal pripravovať na útok, ktorým plánoval vpadnúť útočiacemu Mansteinovi do tyla. Na prelome februára a marca 1942 sovietske vojská na Kerči o sile asi 7 divízií podnikli niekoľko útokov s cieľom prelomiť nemeckú obranu na Perepačskej šiji. V severnej časti sa im podarilo prelomiť obranu rumunských vojsk a preniknúť do nemeckej obrany. Boje však 3. marca utlmilo zlé počasie, ktoré rovinatú step zmenilo na rozmočené more blata, v ktorom sovietske tanky stratili výhodu svojej pohyblivosti. V útokoch však pokračovali už 18. marca. Nemci sa pokúsili nasadiť do protiútoku novosfromovanú 22. tankovú divíziu. Napriek tomu, že útok neprebiehal podľa očakávaní Nemcov, nasadenie tankov Sovietov zaskočilo a spomalilo prípravy ďalších protiútokov. Tie sa uskutočnili až 26. marca a 9. apríla 1942. Ten deň zaútočilo 6 sovietskych divízií s podporou asi 160 tankov, no už po dvoch dňoch bojov utrpeli také ťažké straty, že sa o ďalšie útoky viac nepokúsili, navyše zostali naďalej nečinne prešľapovať na mieste namiesto toho aby sa stiahli k lepši brániteľnému Tureckému valu.^[2] Manstein, ktorý dovtedy dúfal, že sa mu už už podarí prelomiť obranu Sevastopoľa dovtedy odmietal odvolať ďalšie jednotky z útoku na mesto. V apríli však od svojich zámerov kvôli nepoľavujúcej obrane mesta upustil a rozhodol sa eliminovať nebezpečenstvo, ktoré pre jeho jednotky predstavovali tri ešte stále pomerne silné sovietske armády na Kerči.

[úprava] Nemecký protiútok

[úprava] Porážka Krymského frontu

Veliteľ 11. armády sa rozhodol poraziť silnejšieho nepriateľa útokom na južné, slabšie krídlo. Velenie Krymského frontu totiž 2/3 svojich síl sústredilo vo výbežku na severe, ktorý dosiahlo v predchádzajúcich bojoch. Útok sa navyše rozhodol podporiť menším obojživelným výsadkom do tyla ľavého krídla sovietskej obrany.

8. mája 1942 Mansteinova 11. armáda začala protiútok pod kódovým označením Unternehmen Trappenjagd. Sovietske jednotky veľmi nerozumne natlačené a naviac nepripravené na obranu boli na Perepačskej šiji napadnuté silnými údermi delostrelectva a letectva, obojživelný výsadok v ich tyle nadchádzajúci chaos ešte zvýšil. Už 11. mája sa Mansteinovym jednotkám podarilo disahnuť severného pobrežia a Kerčského polostrova a rozdeliť obranu nepriateľa na dvoje. 16. mája jeho jednotky obsadili mesto Kerč.

[úprava] Partizánsky boj

Mnoho sovietskych vojakov, ktorým sa nepodarilo uniknúť ale aj civilistov, ktorí len nedávno zažili nemeckú okupáciu sa rozptýlilo po krajine alebo sa ukrylo v starých lomoch a jaskyniach na pobreží v blízkosti Kerče, kde začali formovať partizánske oddiely. V Adžimuškajskom kameňolome a jeho okolí sa takto sústredilo najmenej 10 000 ľudí - vojakov a najmä neozbrojených civilistov. Improvizovanej skupine velil plukovník P.M. Jagunov. Mnoho ľudí verilo, že sovietska armáda podnikne cez Kerč čoskoro ďalší protiútok a tak vojaci krátku dobu ešte držali menšie predmostie. Keď však žiadna pomoc neprichádzala, ustúpili do podzemia pokračovali vo vzdore aj v tých najhorších podmienkach. V kameňolome už predtým, počas prvej okupácie oblasti nacistami, partizáni sústredili zásoby potravín, no množstvo ľudí čoskoro muselo čeliť inej hrozbe, ktorú predstavoval nedostatok vody. Vojaci sa počas nocí viackrát pokúsili preniknúť k blízkym studniam, no Nemci čoskoro odhalili väčšinu východov z kameňolomu a postavili pred ne guľometné hniezda, dovnútra sa však kvôli odhodlanej obrane nepriateľa neodvážili. Obyvatelia podzemných štôlní si preto vykopali vo vnútri vlastnú 14 m hlbokú studňu. V priebehu mesiaca sa ale stala situácia v podzemí kritickou. Ľudia začali umierať od hladu i smädu, dochádzala aj munícia. Začiatkom júna sa Nemci pokúsili vypudiť obyvateľov podzemia pomocou dymu a dusivých plynov, pričom tak vo vnútri zabili stovky ľudí. V noci z 8. na 9. júla 1942 sa sovietskym vojakom podarilo prepadnúť a zničiť nemeckú posádku v blízkej dedine Adžimuškajsk. Pri tomto boji však padol plukovník Jagunov. Nakoniec sa Nemci rozhodli vyhodiť známe východy z podzemia do vzduchu a uväzniť tak zostávajúcich obrancov vo vnútri. Väčšinu vzdávajúcich sa „banditov“ nacisti na mieste zastrelili. Keď nakoniec koncom októbra 1942 Nemci prenikli do podzemia, našli vo vnútri už len 48 živých ľudí.

[úprava] Výsledok

Krymský fornt bol rozdrvený a stratil 176 000 vojakov, ktorí padli boli zajatí alebo nezvestní.^[3] Bola to jedna z najpotupnejších porážok sovietskych vojsk celej vojny. Neúspech padol jednoznačne na plecia Leva Mechlisa a veliteľa armády generálporučíka Kozlova, ktorí neboli schopní s početne silnejšou armádou poraziť slabé nemecké a rumunské vojská na východe Krymu. Len malej časti sovietskych vojsk sa podarilo vyhnúť sa katastrofe a ustúpiť na východ späť do Čiernomorských prístavov. 11. armáda likvidáciou si tohto nebezpečenstva zabezpečila svoje tylo a mohla sa sústrediť na definitívny útok na Sevastopoľ. V priebehu nasledujúceho mesiaca sa o mesto rozpútali ťažké boje a prístav nakoniec padol.

[úprava] Referencie

1. ↑ Erich von Manstein: Ztracená vítezství svazek I ISBN 80-7217-429-0. Brno, Jota 2006, s. 332
2. ↑ Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry 1968, s. 412
3. ↑ Erickson, John and Ljubica: Hitler versus Stalin/The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. Londýn, Carlton Books 2001, s. 104