Estetika

Z Wikipédie

Estetika (z gr.) je v širšom zmysle teória o prírodnej a zároveň umeleckej kráse, o jej postate, zákonoch a pôsobení na človeka. V užšom zmysle teória umenia.

Estetikou sa dnes zaoberajú jednotlivé vedy umení, napr. dejiny umenia, literárna veda, hudobná veda, filmová teória a podobne.

Estetika skúma:

ako subjektová estetika:
- podmienky vzniku umeleckých diel (produkčná estetika)
- podmieky a formy prijímania estetického predmetu (recepčná estetika)
- podmieky vzniku a platnosti estetických hodnotových a vkusových súdov (formálna estetika)
- pôsobenie krásna na pozorovateľa
ako objektová estetika:
- určenie rysov a funkcií tvoriacich krásu
- vzťah medzi prírodnou a umeleckou krásou
- štruktúrna analýza umeleckého diela, určenie pojmu umelecké dielo a úlohy umenia
- vzťah medzi formou a obsahom, umeleckú techniku a materiál v umeleckom diele (estetika formy, obsahová estetika)
- vzťah jednotlivých druhov umení
- vzťah umenia k skutočnosti, dejinám a spoločnosti
- vzťah krásy a umenia k pravde

[úprava] Dejiny

V staroveku boli krása a umenie ešte prísne oddelené pojmy.

Estetiku ako označenie pre samostatnú disciplínu zaviedol vo svojom diele Aesthetica (1750-1758) Alexander Gottlieb Baumgarten. Baumgarten chápe estetiku ako všeobecnú „teóriu zmyslového poznania“, čím do oblasti filozofie zavádza oblasť cítenia a pocitov. V užšom zmysle estetiku chápe ako „teóriu slobodných umení“, ktorá zahŕňa teoretickú časť (heuristika, metodológia, semiotika) a praktickú časť (návod na výrobu umeleckých diel). Za „krásne“ považuje len veci, ktoré sú predmetom zmyslového poznania a ktoré spĺňajú isté kritériá dokonalosti. Na Baumgartena v roku 1790 v podstate nadviazal aj Immanuel Kant. Podľa J. W. Goetheho krásu vytvára zákon, ktorý sa v určitom jave slobodne manifestuje. Podľa F. Schillera je estetika „estetická výchova človeka“.

Nasledovalo obdobie idealistických (špekulatívnych) estetikov (F. W. J. Schelling, K. W. F. Solger, C. H. Weisse, A. Schopenhauer, neskôr F. T. Vischer). Vyvrcholením tohto obdobia je estetika G. W. F. Hegela.

Nasledovala (v komunistických krajinách až do konca ich existencie) materialistická estetika, čiže estetika orientovaná na kritiku spoločnosti. Umelecké diela sa považovali za „nadstavbu“, ktorá je v určitom vzťahu k spoločenskej „základni“. Pojmu sa venoval najmä Karl Marx, ktorý k prvkom nadstavby (čo je popri umeniu aj právo a náboženstvo) zastával názor, že vyjadrujú vlastné záujmy vládnucej triedy ako údajný všeobecný záujem. Umelci sa považujú za prevažne osoby závislé od vládnucej „triedy“.

Odvtedy až dodnes je tendencia oddeliť estetiku od filozofických smerov (systémov) a začínajú prevládať isté metodologickí postoje. Až dodnes estetika zahŕňa najmä odbory:

psychologická estetika (G. F. Fechner, F. Brentano, T. Lipps, J. Volkelt)
pragmatická estetika (C. S. Peirce, J. Dewey, C. Morris, S. K. Langer)
fenomenologická estetika (M. Geiger, M. Scheler, W. Conrad, R. Ingarden. M. Heidegger)

Najmodernejším smerom, vlastne akýmsi opakom bežnej špekulatívnej estetiky, je informačno-teoretická resp. abstraktná estetika, ktorá sa orientuje podľa pojmu teórie, ktorý používajú exaktné vedy. Pomocou semiotiky a štatistiky skúma komunikatívne procesy medzi umelcom, umeleckým dielom a príjemcom.