Fotios

Z Wikipédie

Fotios (Photios) alebo Fótios alebo Focius alebo Fotius (Photius) (po grécky Φώτιος; * okolo 820, Konštantinopol – † 6. február 891 v arménskom Bordi) bol byzantský filozof, teológ, polyhistor, najväčší učenec 9. stor., 857-867 a 877-886 konštantinopolský patriarcha, profesor na carihradskej univerzite, učiteľ Konštantína Filozofa, jedna z vrcholných postáv byzantskej teologickej učenosti, popredný predstaviteľ byzantského humanizmu a jeden z protagonistov východnej schizmy (mezi Východom a Západom).

Pravoslávie ho považuje za jedného z najväčších patriarchov a svätých, zatiaľ čo katolícka cirkev ho vníma kriticky.

Patril mezi najvzdelanejších mužov svojej doby a možno inicioval aj misiu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.Na základe Fotiovho pozvania navštívil Carihrad 881-882 Metod.

[úprava] Život

Fótiov otec Sergios bol členom cisárovej telesnej stráže, starší brat jeho otca Tarasios Nikeforos (784 - 806) bol patriarchom a jeden z jeho bratov si vzal za manželku sestru cisárovnej Theodory. Fótios študoval v Konštantínopoli, stredisku vtedajšej vzdelanosti a sám skoro přednášel na univerzite gramatiku, rétoriku, filozofiu a teológiu, získal si povesť mimoriadne vzdelaného muža. Medzi jeho žiakov patrili tiež sv. Cyril, apoštol Slovanov, a neskorší cisár Michal III. Nepochybne bol Fótios vynikajúcim filólogom, exegétom a znalcom patristiky. Zároveň bol veliteľom cisárskej telesnej stráže a neskôr prvným cisárskym sekretárom.

Roku 847 bol zvolený nástupcom konštantínopolského patriarchu Methodia I. radikálne zmýšľajúci Ignatios I., syn cisára Michala I. Ignatios hneď zpôsobil eskaláciu napätia mezi radikálnými a umiernenými biskupmi. Po roku 856, keď sa cisár Michal III. stal plnoletým, sa rozhorel súboj mezi Ignatiom a cisárovým strýkom Bardasom, ktorý podporoval umiernených. Nie je dnes celkom jasné, nakoľko pravdivé sú obžaloby oboch strán. Konflikt však roku 858 skončil Ignatiovov (viac či menej vynútenou) rezignáciou.

Cisár Michal III. a Bardas potom zvolili laika Fótia, ktorý se osvedčil ako na akademickej, tak administratívnej pôde, novým patriarchom, a Fótios do týždňa prijal biskupské svätenie. Fótios pritom informoval ostatných patriarchov o svojom vstupe do úrádu a uznal pritom i čestný primát rímského biskupa, tj. pápeža. Patriarchovia vrátane pápeža uznali Fótia, avšak pápež Mikuláš I. sa chcel o procedúre voľby informovať. Preto vyslal dvoch legátov, ktorých druhotným cieľom malo byť tiež získania Ilýrie, Kalábrie a Sicílie pod pápežovu jurisdikciu. Obaja pápežskí legáti sa zúčastnili koncilu, ktorý Fótios zvolal, vyšetrili Fótiovu voľbu a prehlásili Ignatiovo odstúpenie zákonným a kanonickým. Druhý zámer však nedosiahli.

Po ich návrate však pápež Mikuláš I. z rozčarovania nad neúspechom pokusu o návrat stratených provincií pod jeho jurisdikciu anuloval výsledky vyšetrovania, exkomunikoval oboch legátov a vyhlásil Fótiovu voľbu za neplatnú a Fótia za zosadeného; právoplatným patriarchom mal byť podľe neho naďalej Ignatios. Fótios reagoval tým, že cisárovi zkoncipoval list, v ktorom cisár s pápežom jedná ako s poddaným, čo si nie prekvapivo vyžiadalo ostrú odpoveď z Ríma.

Mezitým prišlo ku konfliktu v inej oblasti. S cisárovou podporou sa Fótios angažoval v misii medzi Rusmi, Bulharmi, na Veľkej Morave a u Chazarov. Fótios má rozhodujúci podiel na rozšírení kresťanstva na týchto územiach. V prípade Bulharska však prišlo k ďaľšiemu konfliktu s Rímom, ktorý si nárokoval jurisdikciu nad týmto územím. Okrem toho sa tu stretol Fótios s tým, že západní misionári vkladali do slov Nicejsko-carihradského vyznania slovo filioque („ktorý z Otca i Syna vychádza“). Fótios oficiálne reagoval; vo svojom teologicky vybrúsenom okružnom liste východným patriarchom exkomunikoval pápeža, že „latiníci“ čiže západná cirkev majú nesprávne zvyklosti, že sa pôstia v sobotu, pôst začínajú na Popolcovú stredu, kňazom nie je dovolené ženiť sa a nesmú udeľovať sviatosť birmovania a predovšetkým, že do vyznania viery prepašovali slovo „filioque“. Rímsko-katolícka cirkev vidí v tomto okružnom liste príčinu schizmy. Podľa pravoslávnych kresťanov Fótios bránil ortodoxiu a tradičnú autonómiu patriarchátov - nič nového tak nepredkladal, len sa bránil novotám z rímskej strany.

Udalosti sa začali teraz hýbať aj v samotnej Byzancii. Cisár Michal III. bol zavraždený, Fótios zakázal vrahovi a uzurpátorovi trónu Basileiovi I. Macedónskemu účasť na bohoslužbe. Basileios I. zosadil Fótia a patriarchom ustanovil opäť Ignatia, zároveň si na svoju stranu získal jednak byzantskú radikálnu stranu i nového pápeža Hadriána II. Ďalší koncil s menším počtom účastníkov, ktorý dnes rímsko-katolická cirkev uznává ako 4. konštantínopolský koncil, ktorému predsedali dvaja pápežskí legáti, sa konal v dňoch od 5. októbra 869 do 28. februára 870. Koncil sa zaoberal Fótiovým prípadom, Fótios však mal naďalej podporu absolútnej väčšiny metropolitov a biskupov. Koncil začal za účasti iba 12 biskupov a účasť na ňom nikdy neprekročila 103 biskupov. Fótiovi na koncile nebola dovolená plná obhajoba. Keď sa Fótios odmietol podpísať pod svoje odsúdenie, bol exkomunikovaný a poslaný do exilu.

Fótios sa naďalej zúčastňoval všetkých politických útokov a podporoval svojich prívržencov. Nakoniec bol z exilu povolaný späť a stal sa vychováteľom neskoršieho cisára Leva VI. Mal tak vysokú podporu, že už tri dni po Ignatiovej smrti bol opäť zvolený patriarchom. V Ríme vládol už nový pápež, Ján VIII., ktorý kvôli problematickým vzťahom s Franskou ríšou usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou. Roku 879 sa konal koncil, ktorý uznáva pravoslávie ako 4. konštantínopolský koncil; tento koncil pápež výslovne uznal. Výsledky predchadzajúceho koncilu boli zrušené a Fótios bol rehabilitovaný. Koncil uznal pápežovú jurisdikciu nad kresťanským Západom, naopak mu ju odmietol nad Východom. V otázke jurisdikcie nad Bulharskom koncil rozhodol, že bude pod zvrchovanosťou pápeža, „filioque“ bolo nepriamo odsúdené zamietnutím akýchkoľvek dodatkov k Nikajsko-carihradskému vyznaniu viery. Fótiova schizma bola konečne zažehnaná.

Roku 882 pápeža Jána VIII. vystriedal Martin I., ktorý Fótia znovu exkomunikoval, načo Fótios reagoval svojím Pojednaním o mystagogii Ducha svätého, ktoré dodnes vo východnej cirkvi predstavuje štandartné dielo v otázke filioque. Roku 886 neočakávane umierá Basileios I. a nový cisár Lev VI. Fótia zosadzuje v prospech svojho šestnáťročného bratra Stefana. Zvyšok svojho života dožíva Fótios v kláštornej väzbe v Arménsku.

[úprava] Dielo

Medzi najdôležitejšie Fótiove diela patrí Myriobiblon čiže Bibliotheca, zbierka poznámok z jeho prednášok o klasických a kresťanských autoroch, ktorí sú často citovaní. Jedná sa o nesmierne významné dielo z hľadiska dejín byzantskej literatúry a svedok byzantského humanismu, ktorý má začiatky práve v 9. storočí.

Medzi najdôležitejšie z početných Fótiových teologických spisov patrí Amfilochia, zbierka viac než tristo otázok a odpovedí na ťažké biblické miesta, filozofické a teologické problémy, adresovaná arcibiskupovi Amfilochovi; mimo iného sem patrí zmienené Pojednávanie o mystagogii Ducha svätého.

Z Fótiových biblických komentárov se zachovali iba zlomky. Poznáme však zhruba 80 Fotiových prejavov a zhruba 200 listov zo všetkých období jeho života. Ďalej Fótiovo dielo tvoria mnohé polemické spisy, hlavne v otázke „filioque“ a jurisdikce pápeža.

Nakonec prichádzajú diela z cirkevného práva , predovšetkým je Fótiovi pripisovaný Nomokanón, klasické dielo pravoslávného cirkevného práva. Dielo je však staršie a Fótios ho iba redigoval.

[úprava] Referencie

• Růžena Dostálová: Byzantská vzdělanost. Vyšehrad, Praha 1990. ISBN 80-7021-034-6 (v češtine)
• Bohumila Zástěrová a kol.: Dějiny Byzance. Academia, Praha 1992. ISBN 80-200-0454-8 (v češtine)
• Pavel Hradečný a kol.: Dějiny Řecka. Nakladatelství Lidové noviny Praha 1998. ISBN 80-7106-192-1 (v češtine)