Horné Chlebany

Z Wikipédie

Horné Chlebany
Erb	Mapa

Základné údaje
Kraj:	Nitriansky
Okres:	Topoľčany
Región:	Nitra
Poloha:	00° 00' 00" s. š. 00° 00' 00" v. d.
Nadmorská výška:	172169233 m n.m.
Rozloha:	3,9 km²
Počet obyvateľov:	339 (31.12.2004)
Hustota obyvateľstva:	87 obyvateľ(ov)/km²
Nacionále
Štatistická územná jednotka:	556351
EČV:	TO
PSČ:	956 31 (pošta Krušovce)
Telefónna predvoľba:	0 38
Oficiálne adresy
Adresa obecného úradu:	OcÚ Horné Chlebany
E-mail:	hornechlebany@seznam.cz
Telefón:	038/5300234
Fax:
Politika
Starosta:	Bc. Ján Mašír (2003-2006)
Zdroje údajov
Mestská a obecná štatistika SR (SŠÚ), http://obce.info

Horné Chlebany sú obec na Slovensku v okrese Topoľčany. V obci je rímskokatolícka kaplnka Škapuliarskej Panny Márie z roku 1729.

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články.
Prosím upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím odstránte túto šablónu po pridaní odkazov.

Obsah

1 Poloha obce
2 Fauna a flóra
3 HISTÓRIA OBCE HORNÉ CHLEBANY S PRVOU PÍSOMNOU ZMIENKOU Z ROKU 1328
4 Hospodárstvo a obyvateľstvo
5 Prvá a druhá svetová vojna, ČSR a SR
6 Kultúra, šport
7 Integrácia
8 Budovanie v obci
9 OcÚ - Renovácia miestnej infraštruktúry
10 Obecná kronika a knižnica
11 Spolky, organizácie, združenia a kluby
12 Podniky a podnikatelia, služby obyvateľom
13 Alexander Rudnay
14 Prezývky obyvateľov obce počas storočí
15 Prvá autonehoda v obci sa stala v roku 1943

[úprava] Poloha obce

Obec Horné Chlebany leží v severnej časti Nitrianskeho kraja v strednej časti sprašovej Nitrianskej pahorkatiny na pravostrannej nive a terase rieky Bebravy v blízkosti sútoku s riekou Nitrou približne v strede medzi Tríbečským a Inoveckým pohorím. Na severovýchode sa nachádza Strážovská hornatina, kde vyviera rieka Bebrava pretekajúca 1 km od obce susediacej s Krušovcami, Solčiankami, Rajčanmi a Bošanmi. Stred obce je 172 m n. m. a v chotári 169 - 233 m n. m. Vedie cez ňu hlavná cesta od Topoľčian do Prievidze v Nadliciach s odbočkou do Trenčína. 2 km od nej sa nachádza železničná stanica Bošany.

[úprava] Fauna a flóra

V miernom klimatickom pásme sa darí obilninám, kukurici, repe, strukovinám, zemiakom a bežnej zelenine; ovocným stromom (jabloniam, hruškám, čerešniam, orechom, marhuliam) a v priaznivých klimatických podmienkach dozrievajú i broskyne. Slivky zo záhrad vymizli po napadnutí šárkou.
Pri rieke Bebrave rastú rôzne druhý vŕb a jelše. V katastri obce v časti zvanej Hlbočina je pozostatok dvoch radov čerešní, pri ktorých sú rozrastené agáty, hloh, chabzda, baza čierna, bršlen, trnky, rešetliak prečisťujúci, plamienok plotný a šípové kry. Na miestnom cintoríne je chránený strom javor mliečny (Acer platanoides L.).

Z divých zvierat sa v okolí obce zdržiavajú kačice divé, bažanty, jarabice a zajace poľné, škrečky, myši, potkany vodné a lasice. Z vtákov sú to sýkorka belasá, sýkorka veľká, penica, zelienka obyčajná, strnádka, stehlík, žltochvost, ďateľ, kanárik poľný, drozd, škovránok i slávik. Z dravých vtákov sú to sokol myšiar a myšiak hôrny. Bežne sa tu vyskytujú aj vrabce, straky, havrany a vrany. Na majeri hniezdia plamienky driemavé a netopiere. V kanáli za Kračinou sa zdržiavajú ondatry, žaby, ropuchy a skokany zelené. Pred 10. rokmi tam žili i mloky a po rokoch sa znovu objavili.

[úprava] HISTÓRIA OBCE HORNÉ CHLEBANY S PRVOU PÍSOMNOU ZMIENKOU Z ROKU 1328

Stredné Ponitrie bolo už na konci 5. stor. značné kultivované a osídlené. Na pravobrežných prítokoch Nitry bolo slovanské osídlenie i v Krušovciach, Chlebanoch, Rajčanoch a v Norovciach. Nie je bez zaujímavosti, že osídlenie dokázané nálezom v Krušovciach - Dolných Chlebanoch z ll. stor. a nález nespočetného súboru črepov nájdených r. 1969 p. Opluštilom a Gergelom pri prieskume katastra obce v Horných Chlebanoch spojenom s obhliadkou ryhy pre vodovodné potrubie, stavia obec do zaujímavého svetla. Situovanie Chlebian medzi Krušovcami a Rajčanmi sa javí ako súčasť väčšieho komplexu súvisiaceho s rádom templárov, resp. johanitov.

Roku 1328 uvádza prvá písomná zmienka o nerozdelenej obci Horné Chlebany pod názvom Halban, ako majetku Rajčániovcov, vedľajšej vetvy šľachticov z Krušoviec a Lipovníka. Podľa najstarších uhorských zákonov bolo povinných každých 10 osád nájsť si miesto a postaviť vlastný kostol - v Krušovciach boli 2 kostoly i kláštor - a v služobných osadách vykonávali roľníci špeciálne služby panstvu. Obec Horné Chlebany má názov podľa činnosti obyvateľstva, čiže pečenia chleba pre predpokladanú rádovú komendu rytierov Templárov či Johanitov, ktorí vyvíjali v tom čase aktivity v oblasti náboženskej, liečiteľskej ale i vojensko-strážnej. Potomok Betlehema Rajčániho z rodu Lipovníckeho (Lyponuk) Mikuláš založil vinohrad spomínaný v r. 1397. Už v druhej polovici 13. stor. bola majetková držba šľachtického rodu z Krušoviec rozsiahla a zahŕňala pôvodné chotáre dnešných Krušoviec, Horných a Dolných Chlebian, Rajčian, Veľkých a Malých Bedzian, Noroviec, Solčianok, Livinej, Borčian, Dolných Naštíc a Biskupíc. Ako vyvinutá dedina sa obec spomína r. 1426 už ako majetok Krušovskovcov. Majetkové podiely v Chlebanoch mal i rod Bacskády z blízkeho Baštína. Postupne od roku 1655 do roku 1718 získal majetkové podiely z Krušoviec, Dolných i Horných Chlebian, Malých a Veľkých Bedzian, Nemečiek a Noroviec nový majiteľ Peter Beréni s Katarínou Onoriovou. Zemepánmi Chlebian boli v roku 1713 bratia - evanjelici - Alexander a Matej Ujfaluši a majetkové podiely v obci mali aj rody Beréniovcov, Zichiovcov, Köröšiovcov, Zayovcov získané sobášmi, donáciami – kúpou. V roku 1787 sídlila v kaštieli v Horných Chlebanoch vdova Júlia Korošiová. Gróf Zay získal kúpou majetky v H. Chlebanoch v r. 1839. V 19. a 20. stor. sa vymenilo viac majiteľov. Po grófovi Zayovi boli vlastníkmi továrnik a obchodník pán Murín, ktorý majetok prenechal zaťovi Júliusovi Finkovi a po smrti pána Finku bol majiteľom jeho zať Imrich Motešický. Rodina Motešických žila v kaštieli (na majeri) do r. 1952.

V obci sa nachádza pôvodne barokový kaštieľ z 18. storočia, ktorý bol v 19. storočí úplne prestavaný. V roku 1716, po opätovnom víťazstve nad Turkami v Belehrade, pápež Kliment IX. (1724 - 1730) učinil sviatok svätého „Ruženca“ všeobecným sviatkom. Predmetom cirkevného sviatku ruženca nebol vlastne ruženec, lebo Cirkev zostavila ruženec pre domácu pobožnosť, modlitby . Tento sviatok má byť pre veriacich pripomínaním a pripamätávaním si toho, že je len dobré a prospešné vzývať Pannu, Matku, Sestru, Kráľovnú Máriu o jej príhovor za nás.

Kaplnka

Už V roku 1725, keď bol farárom v obci Krušovce Michal Tarkaj , je vo farskej vizitácii písomná zmienka o kaplnke v H.Chlebanoch, jej zasvätení Panne Márii z hory Karmel /škapuliarskej/ a modlení sa litánií loretánskych . Na listine je podpísaná Klára Géciová a František Koroši, ktorí na kaplnku v Horných Chlebanoch zložili fundáciu 5 zlatých. Dva roky po povolení slávenia dňa založenia Rádu Karmelitánov pápežom Benediktom XIII. bola v obci Horné Chlebany nanovo postavená kaplnka a zasvätená Panne Márii z hory Karmel – „P.M.škapuliarskej “, dal ju postaviť Gróf Zay v r. 1728 a daroval do nej cenný strieborný kalich nachádzajúci sa v nej ešte v r. 1889. Interiér rímskokatolíckej kaplnky zabezpečili páni krušovskej farnosti, zbožná a Pannu Máriu karmelskú vzývajúca Klára Géciová a jej syn František Krušovský. V kaplnke nad oltárikom visí obraz Panny Márie z hory Carmel. Vtedajší pán farár - predtým bol topoľčianskym kaplánom a seminaristom v meste Topoľčany - Matej Turský celebroval slávnostnú svätú omšu, vysvätil a zasvätil kaplnku P.M.Karmelskej za prítomnosti panstva a poddaných obcí Horné a Dolné Chlebany, ako i obce Krušovce. V roku 1936 bola kaplnka prebudovaná na rodinnú hrobku rodov Finkových a Motešických a v roku 1937 dohotovená. Po rekonštrukcii kaplnky v roku 1998 a prístavbe prístrešku v roku 2004 sa v kaplnke slúžia pravidelne sobotné podvečerné sväté omše.

Pred kaplnkou stojí kamenná socha Svätého Floriána - patróna hasičov - postavená v roku 1773 , (zrekonštruovaná v roku 2002 – 2003) a dňa 22. 9. 2003 v roku návštevy Slovenska pápežom Jánom Pavlom II., vysvätená. Okrem uvedenej sochy stojí pred kaplnkou i zrekonštruovaný prícestný kamenný kríž z 18.storočia (pred kaplnku bol premiestnený). Na jeho mieste, pri ceste smerom k obci Rajčany, je postavený nový prícestný kríž vysvätený 13. 10. 2001 dekanom Ondrejom Valachom. Hudobnú produkciu sobotných slávnostných svätých omší (platiacich za nedeľné) v miestnej kaplnke tvoria striedavo pán Medo Ján a Boris Peter z Horných Chlebian, organisti farského kostola v Krušovciach.

Starý zvon z roku 1789 s nápisom: '''„Joanes Knobloch Neosoli A.1789“''' bol odcudzený. Na miestnom cintoríne pri Dome smútku postavenom v roku 1996 od 28. 8. 1998 roku visí na novej kovovej konštrukcii nový zvon vyrobený v Beluši.

V rekoštrukcii sú „Božie muky“ - Pieta so Sedembolestnou Pannou Máriou, ktorá sa nachádzala v extraviláne obce nazývanom „Hlbočina.“ Rok diela a autor je neznámy.

[úprava] Hospodárstvo a obyvateľstvo

R. 1532 zaznamenáva súpis existenciu richtára v Horných (Veľkých) Chlebanoch v jednej poddanskej usadlosti a v r. 1553 už mala obec 4 porty. V r. 1715 boli v Chlebanoch po ničivých vojnách a povstaniach iba 3 domácnosti. V tomto období žili v obci - ich potomkovia žijú dodnes - rodiny s priezviskami Kmotorka, Novotný (s najstaršou prezývkou Brnco), Kúdela, Bočkay, Gális, Kluka. Od r. 1715 do r. 1761 bolo uzatvorených 59 sobášov v poddanskej dedine Felsö Helbin - Horné Chlebany a zomrelo 124 ľudí, z toho bolo 64 detí R. 1769 boli zapísaní aj hornochlebiansky sedliaci do urbárskych tabuliek a na základe týchto skutočností sa po r. 1848 ich potomkovia stali plnoprávnymi vlastníkmi urbárskych pozemkov ako veční poddaní - roľníci Adam Kmotorka s rozsahom pôdy 27 dielov a lúk na 6 koscov, Štefan Kmotorka so 17 a pol dielmi a lúkami na 6 koscov, Ján Novotný s 13 a šesť osmín dielov a lúk na 9 koscov a Štefan Ďuriš 23 dielov a lúk na 10 koscov.

Pri sčítaní ľudu, domov a hospodárskych zvierat r. 1784 - 1787 bolo v obci 13 domov, v ktorých bývalo 27 rodín, čo predstavovalo 141 obyvateľov, z toho 4 sedliaci a 4 dediči, 17 želiarov a 62 detí. Obyvatelia sa dožívali vysokého veku ojedinele. V roku 1866 vedelo čítať 50 ľudí a písať 15. Nájomníkom majera bol Jozef Hecht, mal sluhu Laufera hebrejského vierovyznania. V obci žili 3 mlynári, majstrom bol Dino Henrik. Iba 2 domy boli so sieňami. Jeden z nich obýval Ján Novotný - roľník so 17 príslušníkmi rodu, z čoho boli 3 vdovy s rodinami. Dom mal sieň, izbu, 4 komory, kuchyňu, humno a dve maštale. Od r. 1865 do r. 1869 bol v H. Chlebanoch pivovar, ktorý spravoval Žid Alexander Reichenthal. V prvom roku prevádzky uvaril 195 dolnorakúskych okovov (vedier = 56,5 l) piva. Jakub Reichenthal so ženou Rózou mali pálenicu a obchod s kramárstvom. V dome pri majeri žili bíreši a sluhovia pracujúci u pána i sedliakov v 6 izbách, v 15 komorách a k domu patrili 3 maštale s pivnicou.

Počet obyvateľov obce v rokoch 1784-2005 1784 - 141, 1787 - 183, 1828 - 120, 1841 - 165, 1869 - 145, 1880 - 115, 1890 - 172, 1896 - 145, 1900 - 170, 1910 - 230, 1921 - 269, 1930 - 268, 1940 - 329, 1948 - 368, 1961 - 447, 1970 - 479, 1980 - 449, 1990 - 370, 1998 - 362, 1999 - 359, 2000 - 358, 2005 - 346. Za 216 rokov bolo najmenej obyvateľov v roku 1880 (115) a najviac obyvateľov obce v roku 1970 (479). Najstaršia obyvateľka obce v r. 2006 je Mária ŠVECOVÁ (nar. r.1913. V r. 1866 obec financovala určitou čiastkou stavbu vicinálnej cesty cez Šišovskú dolinu.

[úprava] Prvá a druhá svetová vojna, ČSR a SR

Od. r. 1873 do r. 1913 mala obec úradný názov Felsöhelbény. Všeobecné krízové javy s politickým, sociálnym a národnostným útlakom zo strany Maďarov vyústili do vojenského konfliktu. V čase 1.svetovej vojny roku 1914 bol zavedený lístkový systém (po nahradení zlatých a strieborných mincí papierovými) ako tabačenky, mastenky, chlebenky a pod. V r. 1915 bolo v obci zakázané pečenie žemlí a rohlíkov a v r. 1917 boli zavedené 3 bezmäsité dni v týždni, keďže rekviráciami bol stav dobytka zredukovaný a nastal i nedostatok mlieka, soli a petroleja. Po vyhlásení ČSR 20.10.1918 maďarskí žandári a vojenské jednotky hájili na rozkaz „celistvosť ich krajiny.“ Tento nežiadúci stav ukončila Československá armáda obsadením celého Ponitria. Občania oplakali padlých synov 1. svetovej vojny: Jána Kúdelu, Júliusa a Rudolfa Novotného. V roku 1920 mala obec 34 domov. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie, na ktorej troskách vznikla Československá republika riadil občanov Obecný výbor s richtárom. Pri Obecnom úrade pracovali obecní zamestnanci vo funkcii listonoša, obecného sluhu a zriadenca, doručovateľa, nočného strážnika a poľného hájnika. Obecná knižnica funguje v obci od roku 1924, kedy mala 120 kníh. V roku 1982 získava čestné uznanie ako vzorná ľudová knižnica okresu Topoľčany a kronika obce Horné Chlebany , ktorú robila Anežka Vražbová, získala v súťaži „Kronika Slovenska 2000“ (v kategórii do 500 obyvateľov) 1. miesto.

Tridsiate roky boli v znamení všeobecnej hospodárskej krízy. Štát sa snažil riešiť nedostatok pracovných príležitostí sčasti verejnoprospešnými prácami. Najviac nezamestnaných bolo z radov sezónnych pracovníkov tzv. „horňákov, horniakov“. Prichádzali z okolia Handlovej, Terchovej i Oravy. Svoje práce začínali jednotením a končili zberom repy. Pred prácami uzatvorili zmluvu, v ktorej boli vypísané tak práce, ako i pláca. V r.1923 je v zmluve so sezonármi uvedené: „Za všetky práce spojené s ručným kosením a mlátením obilia a čistenie podľa potreby - rotovanie, platí sa 10. diel. Za žatvu obyčajným strojom, viazanie a mlatby 13. diel. Robotníctvo obdrží patričný diel obilia v q a 30 Kč. Zaistenie prevedenia jesenných robôt zadrží prácu dávajúci každému porciu 500 kg obilia, ktoré sa po skončení jesenných robôt vydá. Okrem vyššie uvedenej sadzby prislúcha robotníkovi nasledujúci deputát na istý čas žatvy a mlatby: 60 kg raži, 40 kg žita, 20 kg jačmeňa, 14 kg fazule, 30 kg krumplí, 2 kg masti, 1 kg slaniny, 3 kg mäsa, 3 kg soli. Každý pár obdrží na celý čas 1 m² dreva, ktorým je i vydanie mlieka vyrovnané. Za jesenné roboty bude všeobecný plat vydávaný.“ Pán majera mal dostatok celoročných zamestnancov, bírešov, ktorí boli na tom lepšie od sezonárov, lebo mali svoje byty a celoročný zárobok. Predstaveným sezonárov bol gazda a bírešov šafár.

Parcelácia pozemkov veľkostatku pána J.Finku bola vykonaná v r. 1925. 80 katastrálnych jutár prešlo do vlastníctva občanov a 30 K.j. pripadlo obci Solčianky. Chotár mal miestne názvy: Dvorce, Kračina, Pažiť, Dlhá roľa, Seliakove role, Dolnie hony, Farské role, Doliny, Vlčie jamy, Hore brehom, Pánske role, Pánska záhrada, Pod chrasťu a čerešňová alej Hlbočina. V čase parcelácie pracovalo na majeri 95 mužov a 47 žien.

Zrod Prvej Slovenskej republiky bol v hlbokej kríze pomníchovskej republiky, no je nesporné, že vlastná štátnosť pozdvihla v občanoch sebavedomie a národnú hrdosť. Na predstaviteľoch Slovenského štátu však zostala škvrna kvôli deportácii Židov, čo sa našej obce nedotklo, keďže už od r. 1925 v obci nežil ani jeden Žid.

Zástupca richtára Motešického, Michal Kmotorka, vykonával prehliadky dobytka pred vydaním „dobytčieho pasu“ za čo bol poplatok od 1,50 Kč do 2,50 Kč. Každá obec bola povinná mať vhodné „mrchovisko“ - cintorín zvierat, riadne ohradené, neprístupné a na nezaplavovaných miestach. H. a D. Chlebany mali spoločné, kde v r. 1936 zakopali 2 mrchy. V Krušovciach až 10 mŕch a vo Veľkých Bedzanoch v tom istom roku až 9 mŕch. Rozšíreným remeslom sa stalo podkováčstvo. Podkováčstvom sa v našej obci zaoberal i bez skúšok a vysvedčenia jeden občan, ktorý koncom r. 1938 získal koncesiu. Bol to bežný jav vykonávania remesla bez skúšok. Okrem Krušoviec vykonávali podkováčske remeslo podľa zákona neoprávnene vo všetkých okolitých obciach.

Obyvatelia obce vlastnili v r.1939: 117 kráv, jalovíc, volov, býkov, 54 koní a žrebcov, 119 ošípaných a 25 kôz, z toho pán majera Július Finka mal: 15 býkov, 3 jalovice, 16 volov, 28 plemenných kráv, 6 kobýl, 15 valachov, 1 kanca, 8 plemenných prasníc a 8 malých prasiat do 8 týždňov. Z obyvateľov obce mali gazdovci: 7 koní Ján Pihík, 8 ošípaných Jozef Spodný, 3 kravy Štefan Švec a 3 kravy, 4 kone, 3 ošípané boli v maštali Vendela Kmotorku.

V 2.svetovej vojne, keď už bola jasná prehra Nemecka, opozícia sa postavila proti režimu v Slovenskom štáte. Roku 1944 došlo k boju i neďaleko Chlebian, kde bol zranený Alexander Makarenko. Po vyliečení odišiel k rodičom do Kovariec, kde ho vysliedili agenti, uväznili ho v Baťovanoch, mučili a neskôr popravili. Na jeseň toho istého roku bol pri Troch duboch zranený Jozef Kúdela a do konca vojny bol v nemocničnom ošetrení v Banskej Bystrici. Iný osud postihol Jozefa Mikuláša, Františka Novotného a Petra Bočkaya, ktorí boli odvlečení do Zvolena a odtiaľ so stovkami ďalších deportovaní k holandským hraniciam v Nemecku do pracovného tábora, kde v neľudských podmienkach hĺbili šachty na ťažbu železnej rudy. V 2.svetovej vojne nik z obce nepadol.

2. 4. 1945 bola obec oslobodená II. Ukrajinským frontom. Správu obce prevzal do rúk Národný výbor s predsedom - zakladateľom KSS v obci, kde získal 36 členov. R.1947 je založená TJ Sokol. Roku 1948 boli organizované akčné výbory. Po vykonaní parcelácií veľkostatku roľníkom a bezzemkom, ktorí nedostali náradie ani stroje na obrábanie polí sa stalo, že práve oni vstúpili do JRD ako prví v roku 1950. Majetok pána Imricha Motešického prevzali r. 1952 do užívania Štátne majetky a r. 1954 vznikla Šľachtiteľská stanica, ktorú r.1976 pričlenili k výskumno-šľachtiteľskému podniku Bučany a takmer 80 % zamestnancov tvorili obyvatelia obce. Vyšľachtené boli r. 1958 konopa - Rastislavická, r. 1973 záhradný hrach - Palas a r.1977 paprika - Erekta, ktorá ešte pred povolením bola presunutá do Kráľovej pri Senci. V r.1992 bola spustená chladiareň genetického materiálu zvaná sádzačkáreň. V r. 1994 bola daná do prevádzky pozberová linka na obaľovanie a morenie osiva kŕmnej repky a od r. 1996 vykonáva i obaľovanie a morenie repky ozimnej pre celé územie Slovenska. Ako akciová spoločnosť Selekt od r. 1994, kde patria strediská Bučany, Bystrička, Sládkovičovo a Horné Chlebany, sa výskumný šľachtiteľský ústav vyčlenil zo štátneho podniku Slovosivo Bratislava. V roku 1950 - Predsedom novozaloženého Jednotného roľníckeho družstva (JRD) sa stal Štrehober Štefan. Do JRD vstúpilo 12 ľudí.

[úprava] Kultúra, šport

Kultúra našich predkov bola úzko spätá s katolíckou cirkvou a najstaršie obradné úkony sa viažu na dve základné etapy solárneho cyklu, a to k zimnému a letnému slnovratu. Zakladateľom a režisérom ochotníckeho divadla sa stal v r.1959 pán František Medo. Prvú premiéru odohrali pod plachtami na nádvorí Šľachtiteľskej stanice v r.1961. Na I. ročníku súťaže medzi Š.S. západoslov. kraja získali I.miesto. Tak sa začala bohatá žatva úspechov. V r. 1973 po štyroch umiestneniach na I. mieste a piatich umiestneniach na II. mieste v súťažiach sa pán František Medo, držiteľ najvyššieho ocenenia za prácu v ochotníckom divadle - odznaku J.K.Tyla, odsťahoval a členovia súboru prešli na malé javiskové formy. R. 1985 na celoštátnej prehliadke vyspievalo Terchovské kvarteto speváckeho zboru Slnečnica III. miesto. V súčasnej dobe sa konajú v obci tradičné aktivity: fašiangový ples; stavanie mája; Deň matiek; Medzinárodný deň detí; Mesiac úcty k starším; stretnutie 50. a 60. ročných rodákov; vítanie novonarodených detí do života; Mikuláš, posedenie dôchodcov pri jedličke; Silvestrovská zábava.

Oficiálne založená T.J. je v roku 1949, kedy bol odohraný prvý zápas: Sokol Horné Chlebany - T. J. Práznovce 4:0 - 2:0, zápas viedol Florián Kmotorka, ktorý bol predsedom futbalového oddielu až do roku 1960, teda 13 rokov. Od roku 1960 do roku 1963 bol zvolený za trénera Kluka Ernest. Najaktívnejší hráči v rokoch 1947–1950 boli V. Tvrdík, V. Mihálik, J. Šatka, J. Kubík, P. Bočkay a T. Kmotorka. V r. 1955 nastala oficiálna registrácia členov a zapojenie sa do okresnej súťaže v IV. triede mužstiev. Mužstvo sa v r. 1965 prebojovalo zo IV. do II. triedy okresnej súťaže pod vedením plateného trénera G. Krupca. Od vzniku T. J. Sokol v poradí do r. 1996 sa následne vystriedalo 12 vedúcich vo funkcii predsedu oddielu. Rok 1965 sa stal pamätným rokom pre členov T.J. Horné Chlebany i pre obyvateľov obce, keďže T.J. na čele s pánom Ing. Sedlákom Bartolomejom požiadala redaktora Roľníckych novín pána Rácza Štefana, aby pozval do Horných Chlebian najlepších z najlepších, hokejistov Slovana Bratislava. Po požiadavke a pozvaní pána predsedu MNV a T.J pána Ing. B. Sedláka so všetkými futbalistami T. J., ktorí boli zároveň aj vyznávačmi hokeja, zavítali k nám strieborní víťazi Majstrovstiev sveta v hokeji, dvaja najvýkonnejší hráči: páni

Golonka Jozef a Vladimír Dzurila. Vo Fínsku v Tampere mužstvo reprezentantov hokeja Československa vybojovalo 2. miesto. Golonka Jozef ako útočník dal najviac prihrávok a gólov. Dzurila Vladimír bol vyhodnotený ako najlepší brankár sveta. 19. marca 1965 sa v kultúrnom dome obce uskutočnila beseda za účasti takmer všetkých občanov. V kultúrnom dome a okolo neho bolo približne 1600 ľudí, položených bolo 147 otázok a odpovedí 103, beseda trvala 3 hodiny. Nasledovala autogramiáda, po ktorej usporiadatelia odviedli hokejistov na recepciu. Tam zazneli vtipné konštatujúce slová jedného hlasno vzdychajúceho pána: „Ľahko je Golonkovi dávať góly!“ Golonka sa začudovane pozrel na toho človeka a ten mu ihneď objasnil svoje „vzdychanie“: „Veď už aj meno máte podľa tých gólov - GOLonka!“

V r. 1975 sa konal ženský futbalový turnaj družstiev Klátová Nová Ves, Krnča a H. Chlebany. Futbalistky T.J. Horné Chlebany získali I. miesto. Tvrdík Marián hral za T.J. Partizánske.Eliáš Miroslav hral za T.J. Kysucké Nové Mesto. Kostolný Milan sa stal hráčom za T.J. Dubnica nad Váhom. Z odchovancov T. J. Horné Chlebany vyrástol na profesionálneho hráča Milan Lištiak, bol ľavým útočníkom T.J. Trenčín v III. triede. V roku 2004/2005 je trénerom A mužstvo: Ing. Hano Eduard z Dolných Chlebian. Dorast vedie tréner Medo Jozef z Horných Chlebian. Tréner žiakov je Hano Martin z Dolných Chlebian. Hráč T.J. Horné Chlebany, pán Medo Jozef, je od r. 1984 členom klubu rekreačných bežcov. Do roku 2000 sa zúčastnil národného behu Devín - Bratislava /11,7 km/, kde r. 1985 získal 71.miesto a doposiaľ absolvoval 11. ročníkov, v Komárne behal /10 km/ 5 ročníkov; Košický maratón /42 km 195 m/ 7. ročníkov a Medzinárodný beh okolo jazera pri Salzburgu v Rakúsku 5 ročníkov.

[úprava] Integrácia

V rámci integrácie r. 1976 bola obec pričlenená k Rajčanom. Možnosť nadobudnúť samostatnosť sa pre Horné Chlebany znovu vytvorila po novembri 1989. Obec ju využila takmer okamžite a jej odlúčenie od obce Rajčany dosiahla už v r. 1989. Voľby obecného zastupiteľstva v r. 1990 sa už uskutočnili v samostatnej obci. Za starostku bola zvolená p. Helena Gálisová. Po obnovení samosprávy obcí v r. 1990 obec znovu pocítila potrebu prezentovať svojbytnosť aj vlastnými symbolmi: erbom, vlajkou a pečaťou. Obec nemala vlastný erb, boli používané zemepánske viacerých rodov. Vlastný erb H. Chlebian korení v slove chlieb a navrhol ho PhDr. Ladislav Vrteľ. Obec symboly používa dňom schválenia od r. 1994. Po nástupe do funkcie pani starostka pokračuje v budovaní vodovodnej siete, nasleduje plynofikácia obce, rekonštrukcia verejného osvetlenia atď.

[úprava] Budovanie v obci

Cesty, chodníky: 1950 - Asfaltovanie hlavnej cesty cez obec - príprava. 1952 - Naplno sa začala budovať asfaltová hlavná cesta cez stred obce smerom od Topoľčian do Partizánskeho. 1954 - Spevnenie cesty kameňom a štrkom od cintorína k Hlbočine, asfaltovanie od kult. domu po dom J. Kleštinca. 1957 - V obci sa rozširuje elektrická sieť. 1958 - Oplotenie cintorína.1967 - Vyhĺbenie studne na cintoríne. 1967 - Vybudovanie 700 m chodníka urobeného od cintorína k Hlbočine. 1968 - Spevnenie cesty od Bajtalu po dom Peteráša. 1969 - Asfaltovanie chodníka vedľa hlavnej cesty. 1987 - Vybudovanie odvodňovacieho kanála od Šľachtiteľskej stanice. 1987 - Osadenie autobusových stanovíšť.1991 - Betónovanie chodníka od cintorína k Hlbočine. Asfaltovanie cesty od domu Bajtalu po Jankoviča, od hlavnej cesty po Zelmana. Osadenie zábradlí na kanáloch a čistenie. Rekonštrukcia cesty od domu Tvrdíka po dom Bajtalu a od domu Gerbela po dom Ďuračku. 1998 - Rekonšrukcia cesty od Kleštinca ku kult.domu v sume 214 tisíc korún. 2006 - Budovanie chodníkov po oboch stranách cesty.Výstavba nových autobusových prístreškov.Budovanie inžinierskych sietí v obci.

Kultúrny dom

1956 - Začiatok výstavby kultúrneho domu.1962 - Osadenie opony javiskového osvetlenia.1963 - Prístavba kuchyne a skladovacieho priestoru.1965 - Maľba čelnej steny J.Vicelom.1971 - Murované oplotenie a prístavok pre hudobné skupiny.1972 - Zriadenie klubu mládeže v pivničných priestoroch.1979 - Premaľovanie kultúrneho domu maliarmi Duckým a Jaškom.1980 - Vybetónovanie chodníka a priestoru pred klubom mládeže a výmena okenných rámov.1982 - Rekonštrukcia sociálneho zariadenia, vodovodu, vyrúbanie a osadenie dverí do knižnice, výmena rýn.1987 - vybudovanie odvodňovacieho kanála od Šľachtiteľskej stanice.1991 - Betónovanie chodníkov pri kult. dome. Osadenie brány a železného oplotenia pri knižnici. Osadenie a uvedenie novej ústredne do prevádzky na Obecnom úrade. 1998 - Zavedenie vodovodnej prípojky do kultúrneho domu. 2000 - Rekonštrukcia strechy kultúrneho domu. 2001 – Oprava chodníkov v obci. 2002 - Výroba mreží na vchod do kultúrneho domu a OcÚ. 2003 - Rekonštrukcia pivničných priestorov a príručného skladu Civilnej obrany a iných častí v kultúrnom dome. 2004 - Rekonštrukcia plynového kúrenia, hygienických zariadení, skladu náradia v kultúrnom dome. Rozšírenie miestneho rozhlasu. Vybudovanie a dláždenie odpadového kanála pri firme VIMAR. Svojpomocne urobená zmena vnútorného vybavenia miestností WC v kultúrnom dome (obklady, umývadlá, podlahy). 2006 - Budovanie skladu a prístrešku. Asfaltovanie plochy na nádvorí pri kultúrnom dome. Výsadba parčíka kríkmi a stromkami,urobenie chodníčkov v ňom pri budove kultúrneho domu. Budovanie fontány a chodníkov v parčíku pred kultúrnym domom

Ihrisko

1962 - Výstavba šatní.1967 - Výsadba stromov a úprava trávnika.1972 - Budovanie vodnej nádrže s oplotením.1992 - Terénne úpravy pri vodnej nádrži.1999 - Napojenie vodovodu a plynu na verejnú sieť.2003 – Svojpomocné budovanie skladu.2006 - Budovanie cyklistickej dráhy na ihrisku. Vybudovanie cyklodráhy a plochy pre hry detí.

Kaplnka

1936 -1938 - Vybudovanie rodinnej hrobky Finkových v kaplnke. 1981 - Renovácia maľby vnútorného priestoru urobil pán Milan Medo z Krušoviec. Renovačné práce dreveného oltára, svietnikov, lavíc, rámov obrazov a všetkých drevených predmetov urobila Anežka Vražbová, doplnenie interiéru o kreslá, koberec, stojan na breviár zo zbierky peňazí veriacich zabezpečila starostka obce.1991 - Osadenie hlavného kríža na miestnom cintoríne, ktorý urobil majster Chrenko z Chynorian; oplotenie kaplnky, betónovanie, úprava. Maľovanie vonkajšej časti budovy i kaplnočky v Hlbočine.2000 - Rekonštrukcia kaplnky predstavuje kožovku, opravu strechy, muriva oplotenia, natieranie plotu, osadenie lavičiek, ďalej vypílenie stromov a vyrúbanie ich koreňov, zasadenie mladých stromkov. 2002 - Vybudovaný prístrešok pred kaplnkou. 2003 - Rekonštrukcia prícestného kríža Renovácia sochy sv. Floriána z dotácie MK SR. Osadené nové lavice a výsadba kríkov so stromkami.Vybetónovanie chodníka ku kaplnke.Výmena svietidiel verejného osvetlenia obci.2004 – osadenie novej pamätnej tabule nad vchodom do kaplnky.

Miestny cintorín

1956 - Vyklčovanie koreňov čerešní bývalej aleje.1958 - Oplotenie cintorína pletivom zo zbierky občanov a zisku za korene čerešní v sume 2080 Kčs.1967 - Vyhĺbenie studne na cintoríne.1987 - Vybudovanie odvodňovacieho kanála od Š.S. po Hlbočinu povedľa cintorína. Vybetónovanie priestoru od brány po hlavný kríž a murovanie oplotenia cintorína. 1992 - Budovanie objektu na náradia (25 000 Kčs).1995 - Začiatok budovania domu smútku.1996 - Dobudovanie domu smútku.1999 - Urobené ochranné zariadenie z dreva a plechu na zvonici spolu s elektrickým pohonom na zvon.1998 - Vyrobený zvon a osadený na novú kovovú konštrukciu zvonice na miestnom cintoríne. 2001 - Dobudovanie prístrešku na náradie na cintoríne. 2003 – Oprava lavičiek pri autobusových stanovištiach a na cintoríne. 2004 - Oprava plotu a kanála okolo cintorína. Dané do prevádzky suché WC na miestnom cintoríne. V roku 2003 je správcom domu smútku a kaplnky Jolana Švecová a Eduard Vražba. Ostatné: 1957 - Rozšírenie elektrickej siete od domu Bajtalu po dom Petráša, čím bola ukončená elektrifikácia obce.1964 - Dobudovaný obchod a pohostinstvo. 1967 - Výsadba stromkov a úprava nádvoria pred budovou obchodu a pohostinstva. 1987 - Vybudovanie vodovodnej siete. Oplotenie bytoviek. 1991 - Rekonštrukcia verejného osvetlenia (810 372 Kčs).1994 - Plynofikácia obce (1,65 mil. Sk).1997 - Odpratanie divej skládky za Gerbelovým domom na zrúcanine bývalého „Panderláku“.1998 - Vypracovaný územný plán obce Ing. Karolom Vražbom. Vydanie publikácie o obci. Výroba pečiatky, vlajky, zástavy a insígnie starostu. 2001 –Postavený nový prícestný kríž a 13. 10. vysvätený pánom dekanom Valachom. Zakúpenie pozemku OcÚ.

Pekáreň a reštaurácia

1998 - Prestavba a prístavba súkromnej pekárne.2001 - Budovanie tenisového kurtu za pekárňou. 2003 - Prístavba a prestavba pekárne, rozšírenie výrobne, autoparku i sortimentu výrobkov. 2006 - Úprava plochy dvora pri pekárni. 1997 - Rekonštrukcia budovy reštaurácie a obchodu, osadený záhradný gril, nové záhradné lavice a stoly. V tom istom roku súkromným podnikateľom daný do prevádzky „Motorest u pútnika“. 1998 - Zavedenie vodovodnej prípojky do reštaurácie. 1999 - Prístavba prístrešku a zavedenie elektrickej prípojky k motorestu u Pútnika. 2000 - Pred reštauráciu osadené drevené sochy ľudového majstra. 2003 - Prestavba za motorestom a úprava nádvoria za motorestom. Vyasfaltovanie parkoviska pred reštauráciou zabezpečil OcÚ. 2006 - Prístavba prístrešku na nádvorí pred reštauráciou. Osadenie nových drevených stolov a lavíc pred reštauráciou. Oprava oplotenia pred reštauráciou. Vonkajšia maľba reštaurácie.

[úprava] OcÚ - Renovácia miestnej infraštruktúry

Dňa 17. 1. 2005 podal pán starosta Bc. Ján MAŠÍR projekt: Renovácia miestnej infraštruktúry v rámci opatrenia 3.4 : Renovácia a rozvoj obcí operačného programu - základná infraštruktúra, na úrad Nitrianskeho samosprávneho kraja, oddelenie stratégie regionálneho rozvoja. Projekt je zameraný na celkovú premenu obce so zazelenením okolo hlavnej cesty s bočnými uličkami a aj pri miestnom ihrisku, výstavbu nových autobusových stanovíšť, hlavne však na výstavbu chodníkov a kanalizácie, keďže z kopčeka za dedinou steká všetka voda dolu do dediny. Financie z Eurofondov prerozdeľuje vyšší územný celok v Nitre a Výška oprávnených nákladov projektu je 12 815 000 tisíc korún a výška žiadaného príspevku je 12 174 000 plus vlastné zdroje v sume 641 000 korún. Naša obec sa stala treťou v poradí podaných žiadostí o financie z Eurofondu v okrese Topoľčany a štvrtou v poradí za kraj Nitra, čo je veľmi pozitívny a odvážny krok pána starostu Bc. Jána Mašíra vzhľadom k tomu, že obec je jednou z pomerne malých obcí regiónu. Príprava projektu trvala jeden rok. V roku 2006 sa koná pozitívna premena obce z financií Eurofondov v čiastke viac ako 12 miliónov. Dňom 1.1.2005 ukončila obec členstvo v ZMOSe.

[úprava] Obecná kronika a knižnica

v roku 2000 získala v súťaži „Kronika Slovenska 2000“ 1. miesto v kategórii do 500 obyvateľov a kronika OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA CB RÁDIOAMATÉROV, viedla ich pani Anežka VRAŽBOVÁ, získala 2. miesto v kategórií kroník organizácií a občianskych združení. Do kroniky robilo zápisy 9 kronikárov: Vozák Adolf (1933),Kaiser (1946),Eliáš Alexander ( 1949), Medo Rudolf (1957),Kluka Ernest (1964), Vražbová Anežka (1989), Zelmanová Zuzana, Novotná Zuzana, Vražbová Anežka (2000.

Obecná knižnica funguje v obci od roku 1924, kedy mala 120 kníh. Za 72 rokov existencie Obecnej a neskôr Miestnej ľudovej knižnice knižný fond bol premiestňovaný 7-krát. Z počiatočných 100 - 120 ks vzrástol na 4694 knižných jednotiek. Knihy boli vypožičiavané s prestávkami 45 rokov. Stagnácia s prestávkami trvala 27 rokov. Najviac výpožičiek kníh bolo v roku 1981 (4 287) a najmenej v roku 1994 (274). Najviac čitateľov kníh bolo v roku 1982 (207) a najmenej v roku 1994 (14). Od roku 1924 sa vystriedali vo funkcii knihovníka: Gregor Novotný(1924), Michal Kmotorka, Viktor Medo (1945), Anton Štrehober, Kaiser, Július Kleštinec,Mária Hauerová,Irma Kmotorková - Marta Kmotorková, Anna Kluková - Štefánia Medová, Mária Tvrdíková - Anna Novotná, Viera Juríková(1978),Anežka Vražbová1979 - 1989, Zuzana Moravčíková, Jana Kmotorková a Marcela Tvrdíková,Novotná Mária (1997), Zuzana Kúdelová(1998 - 2000), Miroslava Jakubíková (od júla 2000 - 2001), Viera Juríková (od 1. 11. 2001).

[úprava] Spolky, organizácie, združenia a kluby

Cez storočia boli v obci horliví kresťania a keď sa postavila kaplnka zasvätená Panne Márii Karmelskej, konali sa pravidelne „Májové pobožnosti- Letanie Loretánske – Mariánsky mesiac“. V tomto krásnom a príjemnom mesiaci, keď sa nivy, vrchy a doliny odievajú do zeleného rúcha, keď naplňuje povetrie vôňa kvetov a éterom znie spev vtáctva k sláve Božej, keď sa všade hýbe nový život a každé srdce zaplesá nad krásou prírody a raduje sa z dobroty, moci a múdrosti nebeského Otca, tak v tomto „príjemnom“ mesiaci pod vedením misionára otca Lalomia uzniesli sa pobožné duše v Ríme, že mesiac máj bude posvätený úcte Kráľovnej nebies, Márii. Keď svätý Pius VII. počul o tejto pobožnosti, udelil 21. mája roku 1815 odpustky vykonávajúcim pobožnosť na každý deň – 300 denné a raz do mesiaca na deň sv. prijímania odpustky plnomocné. Odpustky „Mariánskeho mesiaca.“ Ružencový spolok: V roku 2000 je u nás už len jedna neúplná „Ruža“, ktorú udržiava a odovzdáva od roku 1993 pani Jolana Švecová. Správu kaplnky mala približne od roku 1960 až do roku 1989 obecná zriadenkyňa Adriana Vražbová. Od roku 1989 bola kaplnka v správe pani Heleny Chladnej, známej paličkovej čipkárky. Po jej smrti v roku 1993, prevzala správu kaplnky pani Jolana Švecová a Eduard Vražba. Organizácia HZDS - Hnutie za demokratické Slovensko - vznikla 4. 7. 1996– predseda Miroslav Kleštinec. Organizácia JD - Jednota dôchodcov vznikla dňa 15. 8. 1997. Založili ju pani Helena Gálisová s Emíliou Šatkovou a 23 zakladajúcimi členmi. 6. 3. 2004 vznik Klubu Jednoty dôchodcov. Klub mladých – Zodpovedná osoba za Klub mladých: Mgr. Miroslava Mrázová, Dňa 24. 6. 2000 je registrovaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (MV SR) celoslovenský CB rádioamatérsky klub pod názvom CB Fan Rádioklub Slovakia „Kosačka“ - CBRSK so sídlom v Horných Chlebanoch – vedúca Anežka Vražbová, ktorá vydáva aj klubový CB rádioamatérsky mesačník časopis Júnošík a organizuje CB rádioamatérsku medzinárodnú kultúrno-športovú súťaž pod názvom „Svätojánske mušky babky Kosačky“. KDK - Kresťansko demokratický klub vznikol v roku 1991 a licenciu získal 25. 4. 1993 – predseda Ján Medo. Združenie "Bebrava" - záujmové združenie právnických osôb (ZMOS). V roku 2001 starostovia obcí Horné Chlebany, Rajčany, Solčianky, Norovce a Krušovce založili v súčinnosti s obč. zák. § 20f/a záujmové združenie právnických osôb pod názvom BEBRAVA. Sídlom združenia sa stala obec Krušovce. Za obec Horné Chlebany sú v združení delegovaní starosta obce pani Helena Gálisová a pán poslanec Ján Mašír.

[úprava] Podniky a podnikatelia, služby obyvateľom

V obci nechýba súkromná pekáreň (od r. 1991), reštaurácia U pútnika (budova postavená v roku 1964 a reštaurácia U pútnika daná do prevádzky v roku 1997), firmy pôsobiace v oblasti poľnohospodárskej výroby a výskumu, stavebníctva a textilnej výroby (od r. 1999 a 2000). Nachádzajú sa v nej i firmy zamerané na výrobu a predaj mäsových výrobkov (od r. 2004),produkciu rýb od r.2003 (vodná nádrž s oplotením vybudovaná v roku 1972) v roku 2006 už nefunkčná, predaj poľnohospodárskej techniky (od r. 1992), K & C, krajčírska výroba, SELEKT Výskumný a šľachtiteľský ústav, a.s. sídlo Bučany - Šľachtiteľská stanica Horné Chlebany.

Zdravotníctvo - Občania H. Chlebian patria do zdravotníckeho obvodu Krušovce spolu s obcami Dolné Chlebany, Solčianky, Norovce a patrila aj obec Rajčany do čias integrácie obcí na Slovensku. V obci Krušovce celoživotne pôsobil ako obvodný lekár MuDr. Jozef Hedera. V roku 1979 sa pristúpilo k rekonštrukcii budovy zdravotného strediska v Krušovciach, ambulancií všeobecného, zubného a detského lekára a čakárne. V zubnej ambulancii pôsobí od 1. decembra roku 1994 pán MuDr Jozef Švercel.

Poštový úrad (nachádza sa v susednej obci Krušovce tak, ako i lekári), vedúca Pošty je pani Kubíčková z Dolných Chlebian. Obecná knižnica nachádzajúca sa v pivničných priestoroch budovy kultúrneho domu. V roku 2006 v obci už nie je žiadna predajňa potravín. Kvôli nerentabilite bola v októbri roku 2004 predajňa Potravín zatvorená.

[úprava] Alexander Rudnay

Osobnosť krušovskej farnosti do ktorej patrí obec Horné Chlebany, Alexander Rudnay sa narodil 4.10.1760 v obci Považany – Svätý Kríž nad Váhom v okrese Trenčín a zomrel 13.9.1831 v Ostrihome v Maďarsku. Školské základy nadobudol v Moravanoch u pána farára Jozefa Lonského. V rokoch 1772 – 1776 študoval na piaristickom gymnáziu v Nitre, v rokoch 1776- 1777 v Bratislave na gymnáziu zvanom Emericanum a dva roky filozofie na trnavskej univerzite. Štúdium teológie absolvoval na budínskej univerzite v rokoch 1780 – 1784 a štúdium dokončil v Bratislave po presťahovaní budínskeho seminára. Po dosiahnutí titulu doktora teológie bol vysvätený za kňaza. Niekoľko mesiacov vychovával synov grófa F.Beréniho v Laskári, dnešné Nováky. V rokoch 1785 – 1789 bol kaplánom v Častej, Hronskom Beňadiku, aktuárom, dvorným kaplánom, archivárom a tajomníkom arcibiskupského vikariátu v Trnave.

Roku 1789 získal konkurzom zavedeným od čias panovníka Jozefa II., miesto farára v Krušovciach. V roku 1794 sa stal dekanom a pôsobil v Krušovciach do roku 1804, čo predstavuje 15 rokov. V krušovských kázňach vyzýval veriacich na plnenie si poddanských povinností a zároveň upozorňoval na potrebu riešenia sociálnych pomerov. Sám prispel ku tomu formami charity, za čo si vyslúžil pomenovanie „veľký almužník“. Po dvojnásobnom vyhorení obce Krušovce pomáhal s obnovením života. Prispieval na nemocnice, podporoval chudobných počas hladomoru a cholery i chudobných študentov. V roku 1804 bol panovníkom vymenovaný za ostrihomského kanonika, potom sa stal riaditeľom seminára sv. Štefana a v roku 1809 svätotomášskym prepoštom a dvorským radcom v Trnave. V roku 1810 – 1815 radcom pre cirkevné veci v Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni. V roku 1815 sa stal sedmohradským biskupom a v roku 1819 ostrihomským arcibiskupom, knieža primás Uhorska. Kardinálom sa stal v roku 1828 a po palatínovi bol najvplyvnejším verejným činiteľom Uhorska. Za Uhorského kráľa korunoval Ferdinanda V. (Posledná korunovácia uskutočnená v Bratislave). V roku 1820 definitívne preniesol sídlo arcibiskupstva z Trnavy do Ostrihomu. Tam začal budovať v roku 1822 katedrálu v klasicistickom štýle.V mauzóleu tejto baziliky je pochovaný. Podporoval rozvoj školstva a zaslúžil sa o vydávanie cirkevnej literatúry ako aj zreorganizovanie štúdia na seminári v Trnave a Bratislave.

Ako jeden z mála príslušníkov vysokej cirkevnej hierarchie šľachtického pôvodu sa uvedomelo hlásil k slovenskej národnej príslušnosti.Meno Rudňaj sa zmenilo na Rudnay až na univerzite v Budíne. Povestným sa stal jeho výrok pri menovaní za kardinála pápežom Levom XII.:

„Slovák som, a keby som i na stolci Petrovom bol, Slovákom zostanem.“

A.Rudnay významne prispel k vydaniu Bernolákovho Slovára a ďalších kníh a práve jeho zásluhou v roku 1822 bratislavská synóda schválila vydanie prekladu Biblie v Bernolákovčine. Dovtedy sa používali české preklady. V roku 1820 dostal Rad sv. Štefana. V rodnej obci v Považanoch a od roku 1995 aj v Krušovciach má pamätnú tabuľu. Na jeho počesť bolo napísaných 42 oslavných básní a 32 panegyrických rečí od autorov J. Kollára, J. Hollého, B. Tablicu a ďalších. Po jeho smrti v roku 1833 bola vydaná kniha v Trnave, vytlačená u Jána Jelínka, pod názvom: „Kázne príhodné, ai iné, to jest: Z reči duchovných, od nebohého arcibiskupa Ostrihomského v Krušovcách nekdy prednesených, a vlastnú rukú spísaných.“ Táto obsiahla kniha má 539 strán a je klenotom ducha A. Rudnaya a jeho pôsobenia v našej farnosti Krušovce, do ktorej patrila i naša obec Horné Chlebany. Vzhľadom k skutočnosti, že kázne A. Rudnaya, napísané v Krušovciach a kázané aj našim predkom neboli znovu vydané a mala som možnosť získať originál knihy kázní A. Rudnaya od manželky (dnes už nebohého) obvodného pána doktora MUDr Jozefa Hederu, ponúkam úryvky z kázne: Concio pro Dominica III.post Pentecosten, dieta in primo meo ad Parochian Korossiensen ingressu.“ Quis ex vobis homo, qui habet centum Oves, et si perdiderit unam ex illis, nonne dimittet nonaginta novem in desecto, et vadit ad illam quae perierat, donu in veniat eam. (Luc.15.v.4) Veta v preklade znamená: „Který je z Vás človek, který má sto ovéc, a stratil li by jednu z nich, zdáliž neopustí devadesát devat na púšči, a ide k tej, která zahynula, pokáď je nenalezne.“

Laskaví kresťané!

Z milosťi Bozkéj, od duchovnéj vrchnosťi našej já sem k vám jakožto pasťír vyslaní, nevcháďam do Ovčinca svého jako zlodej, a loter, nebo vchádzám skrze dvere, to jest: skrze uríďení vrchnosti mojej, já sem váš pastír uríďení, abich podla vinaučováňá knížaťa pasťírov išel pred Ovečkámi svými, abi sťe mňa nasledovali, abi sťe hlas moj poznali jak vlastného pastíra, aby dal dušu svoju za ovečky své, já sem pasťír, kterému ne sto, ale dve tisíc a vícej Oveček je zverených, za které všecké nekdi, keď Syn Boží príjde z velikú Slávú, a velebnosťú súďiť živých, a mrtvých, tvrdý počet odevzdať mosim, které všecky tak pilne chrániť, a opatrovať mám, že keď mi jedna prašivá zostane, keď mi jedna z nich zahyne, mnohokráte 1999 zdravých na čas zanechať a prašivú uzdraviť, zahynulú svému Ovčincu privésti povinný budem. Abych ťažkéj téjto povinnosľi mojeje dosti učiniť mohel, na Vás laskaví poslucháči najvícej záleží; pońeváč povinnosťi moje jakošto pasťírá naproťi Vám Ovečkám mojím z Vašími na ten spósob sú zvázané, že já vyplneňú mojích povinností žáden prospech očekávať nemožem, jestli vy povinnosťi Vaše, které Vás naproťi pasťíra Vašeho zavazujú, dokonále navyplňiťe. Aby ste tehdá nekdy z nevedomosťú sa nevymlúvali, abych žádnu stránku namal na Vašem zatraťeňí, ale jestli nekterý z Vás zatraceňí pripísť mosel. – Počátek kresťanského vynaučováňá, a vyhlasováňá Slova Bozkého v tom zakládám, že Vám v dnešnej kázňe prednesem ponajprv povinnosti moje naproťi pasťírovi svému. S prvého poznáťe, čo kde mňa očekáva; z druhého jako naproťi mňe spravovať máťe. Príjd o Bože Duše svatí, který skrz ustanoveňí vrchnosťi našej si mňa položil ríďiť Cirkev božu; popraj hojňe tvéj Milosťi, aby sme povinnosťi naše poznať, a s Tvojú pomocú bozkú z obidvoch stránek dokonále vyplňiť mohli. Poslúchajťe. Jedná stránka. Svaté všeobecné cirkevné zhromážďeňí Tridenské všecký povinnosťi jedného každého duchovného pasťíra nakrátce predstavuje, ked mluví, že všecci, kterí duše opatrujú pod Božím prikázaňím zavázaní sú, ovce své poznat, za ne tu nekterú obetu mši svatéj obetovať: skrz rozhlasováňí Slova Božího, skz udelováňí a posluhováňí svatých svátosťí, akrz príklad dobrých skutkov ovce své pásť: naposledy bedlivú a otcovsku starosť na chudobné, nemocné, a uťisknuté osoby mať. Atď. V závere kázne hovorí A.Rudnay: „Závirka. Láskaví kresťané! Slyšali ste nakrátce povinnosti moje naproti Vám, povinnosti pastír naproti ovečkám svojím, zdáliš týmto dokonále podla Uradu mopjého dosť učiním, z budúceho mojého držáňaá poznáte. Však predca dúfam v nekonečném milosrdenství boském, že mi svou Milosť udelí, abych čo za potrebné dodržím, a čo vrúcne, a s celého srdca vinšujem, i skutkom vyplniť, vás všeckých od zatraceňá večného zachrániť, a k sláve nebeskej privésť mohel. Abych mohel k Synu Božému pri tem posledném súde vás všetkých na pravici predstaviť, a keď to kníža pastírov ode mňa počet vybírať bude, k nemu smele volal: O Pane! Hle kterých si na mňa zveril, kterých si mne dal, nestratilsem s ních ani jedného: jestli ale který s niích je zatracen, ten nebol z ovčinca mého, ten neposlúchal hlas pastíra svého; od čoho aby nás Boh milostive zachránil, potrebná vec je, aby ste aj vy povinnosti vaše naproti pastírovi svému vyplnili; o kterém záleží druhá stránka kázne mojéj, kterú poneváč včul čas povedať nedopúšča, nasledujúcu nedelu vám úplne prednesem, včil Amen. Poznámka: Temto úryvok je z Rudnayovej prvej kázne veriacim Krušovskej farnosti z roku 1789 na strane knihy 39-44-45.

[úprava] Prezývky obyvateľov obce počas storočí

V obci je celkovo 27 rôznych priezvísk obyvateľov. Najčastejším priezviskom je KÚDELA, ktoré sa vyskytuje u mužov 20 krát a u žien 19 krát, Druhým priezviskom je NOVOTNÁ 19 x a mužské NOVOTNÝ 10x. Tretie v poradí z najčastejších priezvísk je MEDO, ktoré sa vyskytuje 8 x. V 19. storočí a do polovice 20. storočia bolo najčastejšie priezvisko NOVOTNÝ a KMOTORKA. Vzhľadom k faktu, že duplicita priezvísk sa stala orieškom pre ľudí, obyvatelia si navzájom dávali rôzne prezývky, aby ihneď vedeli, kto do ktorého rodu patrí, s kým a aké má príbuzenské vzťahy. Pri návštevách archívov a bádaní histórie obce Horné Chlebany som objavila jedno meno, ktoré mi pripomenulo prezývku jednej vetvy rodu Novotných. Stalo sa, našla som pôvod najstaršej prezývky „Brncovci, Brncíci“ v priezvisku „Brncíková“. Skrsla vo mne myšlienka zistiť, či náhodou neobjavím popri dokumentoch - vo vedľajších písomných poznámkach - aj iné mená, ktoré by pripomínali staré a známe prezývky zaužívané medzi obyvateľmi. Nestalo sa tak, nenašla som, ale… vzala som do rúk pero, papier a išla som medzi spoluobčanov s úmyslom vydolovať z nich všetko, čo vedia o svojich prezývkach. Spísala som tak prezývky obyvateľov obce a vznikla z toho malá štúdia vzniku a vývoja prezývok obyvateľov obce Horné Chlebany.

Tak, ako vznikali názvy obcí podľa zamerania pracovnej činnosti obyvateľov obcí pre zabezpečovanie kráľovského dvora, pánskych sídel a kláštorov napr.: Tesáre (opracovávanie dreva), Solčany (distribúcia soli), Chlebany (pečenie chleba pre kláštor) atď. a ako vznikali priezviská poddaných zameraných na určitú odbornú činnosť pre obce, panstvá, kláštory a pod., napr: Šuster, Krajčír, Kovár, Pastier, Hrobár, Hrnčiar atď., tak vznikali aj prezývky obyvateľov obcí na Slovensku podľa pracovných činností, priezvísk a mien rodinných príslušníkov z mužskej i ženskej vetvy, podľa určitých zvykov a zlozvykov jedincov, porovnávania spôsobu reči, chôdze, zvukov s vtákmi a zvieratami, z detských hatlanín, komických a iných situácií atď. Niet obce na Slovensku, v ktorej by nebolo zaužívaným zvykom dávať spoluobčanom prezývky. Najčastejšie sa dávajú prezývky ľuďom s rovnakými menami a priezviskami. Prispievalo to k rýchlej orientácii kto je kto a ku ktorému rodu v obci patrí. Pre človeka žijúceho v spoločenstve ľudí a v určitej komunite je dôležité v každej dobe a v každom čase, aby vedel kam patrí.

Poddaní voľakedy nevlastnili občianske preukazy ako my dnes. Panské rody si viedli svoje rodostromy z praktického dôvodu dedenia majetkov. Poznanie rodov a rodinných vzťahov poznali obyvatelia pomerne ľahko vzhľadom k presne určeným pomenovaniam blízkych i vzdialenejších príbuzných mužskej a ženskej vetvy rodu, ako sa ľudovo hovorí „po meči a po praslici.“ V knihe „Frazeologický slovník“ autora P. Tvrdého - vydala Grafická únia, uč. Spol. v roku 1933 ako druhé doplnené vydanie - sa nachádzajú pod príslušnými heslami pomenovania rodiny s jej príslušníkmi v štruktúre rodinných vzťahov. Ing. Karol Vražba vypracoval znázornenie rodinných väzieb s príslušnými pomenovaniami - osloveniami pod názvom:

„Poznáš svoju rodinu? “

Strýc - otcov brat, Stryná - manželka otcovho brata;

Ujec - matkin brat; Ujčiná - manželka matkinho brata;

Tetka, teta - otcova alebo matkina sestra; Svák - manžel otcovej alebo matkinej sestry;

Bratanec - otcovho alebo matkinho brata syn; Bratanica - otcovho alebo matkinho brata dcéra;

Sestrenec - otcovej alebo matkinej sestry syn; Sestrenica - otcovej alebo matkinej sestry dcéra;

Svokor - manželov otec; Svokra - manželova matka;

Tesť - manželkin otec; Testiná - manželkina matka;

Švagor - manželkin brat; Švagriná - bratova manželka.

16. a 17. storočie s ničivými vojnami a povstaniami podnietili panstvá na Slovensku k vydaniu zákazu sťahovania sa poddaných bez povolenia pána. Cieľom tohoto zákazu bolo udržanie si pracovných síl na panských majetkoch. V Rakúsko – Uhorskej mnohonárodnej monarchii sa udržiavali národné komunity pospolu súdržnosťou a určitou izolovanosťou. V tejto dobe boli sobáše poddaných z dvoch panstiev ojedinelým javom. Obmedzenie pohybu poddaných prispelo k uzatváraniu manželstiev poddaných z jednej obce nanajvýš s niekým zo susedných obcí, ktoré ale boli majetkom ich zemepána. Panstvo odmietalo pripustiť stratu pracovných síl z dôvodu nasledovania manžela alebo manželky do iného panstva. Nebolo zriedkavosťou, že v malých obciach každý každého veľmi dobre poznal a všetky rodiny žijúce v malých obciach boli navzájom poprepájane v rodinných vzťahoch ako krstní a birmovní rodičia - Kmotrovci.

V rodinách poddaných bola vysoká pôrodnosť, ale aj úmrtnosť novorodencov a malých detí. V takýchto úzkych obecných komunitách mali vedúce pozície s rešpektom bohaté dedinské rody majúce určité funkcie z poverenia panstva. Napr. obecní richtári a hospodári s obecným majetkom a pod., ktorí boli vykonávateľmi nariadení a zúčastňovali sa ako svedkovia pri rôznych majetkových sporoch obcí a panstiev. Obec Horné Chlebany bola poddanská obec panstva Krušovskovcov a na základe zákazu sťahovania sa poddaných do iných panstiev vznikalo rozmnožovanie sa rovnakých mien a priezvísk. Prirodzenou cestou vznikalo množstvo prezývok kvôli orientácii kto ku komu patrí.

Obecné komunity, keď poddaní nemohli o sebe vôbec rozhodovať, je možné prirovnať k etnickej skupine odkázanej na to, čo určitý národ (kde etnická skupina žije) urobí pre túto etnickú skupinu, čo nariadi tejto etnickej skupine, ako sa postará o túto etnickú skupinu, ako rozhodne o tejto etnickej skupine atď. Identita tejto etnickej skupiny je uchovávaná v určitej izolácii od národa v krajine ktorého žije. Tak sa poddaní museli starať jeden o druhého a navzájom si pomáhať. Keď niekto z nich zlyhal, ďalší jeho chyby a pády naprávali a preberali zodpovednosť za neho a jeho rodinu. O siroty sa starali ich krstní rodičia a starcov museli doopatrovať deti a vnúčence.

'Najstaršie rody obce Horné Chlebany sú Kmotorka a Novotný.'

Pri spisovaní histórie obce som našla v matrike záznam priezviska Brncíková, vyskytujúcom sa v obci po r. 1700. V 18. storočí v obci Horné Chlebany - konkrétne v roku 1715 - sa pri krstoch zapisovalo do farských matrík iba plné meno otca dieťaťa a krstné meno matky, nie však vo všetkých farnostiach. Neskôr sa uvádzajú i priezviská matiek napr. Novotná rodená Kmotorková. Zaujalo ma to z dôvodu, že ešte dnes existuje v rode Novotnovcov prezývka Brncík, Brnco, Brnec, Brncák, Brncíčka, Brncáčka, Brncula, Brncovi, Brncovci, Brncáci, ktorá sa mení podľa dobovej gramatiky a slangu. S najväčšou pravdepodobnosťou sa Brncíková stala manželkou jedného z mnohopočetnej rodiny Novotnovcov a ich potomkov začali prezývať Brncíkovci, Brncáci, Brncíci, Brncovci, Brncovi, Brnco, čo v praxi znamenalo otázku: „Ktorý Novotný? – a odpoveď: „Brncíčkin,“ podľa vtedajšieho používania slovenského jazyka.

'Prezývky podľa priezviska rodu manželky': V druhej polovici 19. storočia vznikli prezývky z priezviska rodu manželky v rodine Gregora. N. – Mrnčíka, ktorý bol richtárom a prvým knihovníkom v obci. Prezývka vznikla podľa priezviska manželkinej vetvy rodu. Všetci členovia rodu majú už sto rokov prezývku Mrnčíkovci, Mrnčík, Mrnčíci, Mrčíkova, Mrnčíčka. Jeho dcéra, ktorá sa vydala za J. K. a má s ním 4 synov, je naďalej prezývaná Mrnčíčka, no ku tejto prezývke pribudla ďalšia spotvorením priezviska jej manžela na Kliešťar, Kliešťarka, Kliešťari, Kliešťarovci, Klieštenka, Kliešťarova, čo sa prenáša na jej synov a vnúčence.

Osobitnú prezývku má J. K. ml., ktorá vznikla z profesie maliara bytov - „Picasso“.

Podľa priezviska prababky: je v rode A. N. prezývka Kanko. Prezývka vznikla na prelome začiatku 20. storočia a používaná je naďalej na prelome konca 20. storočia na deti A.N. ml. a jeho deti. Ďalšie prezývky z priezviska v rode manželky vznikli v rodine Š. K. – Šedáka, v rodine Š. N. – Miklasa, v rodine J. N. – Rapku, v rodine J. Š. – Dodeja - Kabača, v rodine G. B.– Kapuškinho, v rodine J. L. – Pujdaka, v rodine Š. K. – Gromuskinho, v rodine J. K. – Králkinho, v rodine Š. M. – Holca, v rodine A. E. – Lučkov, v rodine E. H. – Bajzíčkin a v rodine J. K. – Srokov, ktorý si vzal za manželku Srokovú. Jeho deti sú dodnes prezývané Srokovci, Srokovi, Sročkiny, Sročka, Srokovec. J. Š. – Dodej, Dodejov, Dodejkin si vzal za manželku Kabačovu a jeho dcéry už v obci prezývali Kabačky, Kabačove, Kabačkine, Kabačkane. K prezývke Dodej pribudla prezývka Kabač a kým Ján žil v obci s druhou manželkou, pretože jeho manželka zomrela, ľudia používali obe prezývky rovnako a prezývali tak aj jeho druhú manželku. Rodinu G. Š. (brata J. Š.) a jeho potomkov prezývajú naďalej Dodejovi. Manželka G. Š. zo Solčianok ako stará mama vychovala deti svojej dcéry, vnúčence. S istotou možno povedať, že prezývka potomkov Novotných – Brncovi je jedna z najstarších prezývok obce Horné Chlebany, ktorá pretrváva dodnes od začiatku 18. storočia. Po nej sú to prezývky Novotnovcov: Mrnčík, Bandík, Seliak, Kanko, Rapko, Miklas a prezývka Šedák, ktorá patrí rodu Kmotorkovcov. Troch bratov Bélu G. a ich potomkov prezývajú Kakačovi, Kakačovci, Kakači, Kakačkiny, Kakač, Kakačov. Potomkovia V. (Belu) už v obci nežijú (Vladko, ako mládenec zomrel). Prezývka vznikla v rodine G. z prezývky v rode jeho manželky. Nezistila som podľa čoho vznikla, hoci láka vysvetlenie, že mohla vzniknúť zo slova používajúceho u matiek malých detí, aby kakali do nočníčka. V tej dobe však nočníčky boli zväčša iba v panských domácnostiach a v nemocniciach, tak nie je pravdepodobné, že prezývka vznikla na základe odvodeniny od slova kakať. S najväčšou pravdepodobnosťou prezývka Kakač bude spotvoreninou priezviska v rode jeho manželky, pochádzajúcej zo susednej obce. Nik z opýtaných mi nedal odpoveď na to, ako a kedy vznikla prezývka Kakač. Prezývka prirodzenou cestou zaniká, po smrti ich rodičov Bélu a Paulínky z potomkov Kakačovcov už nik v obci nie je prihlásený na trvalom pobyte. Gazdu Halma prezývali Gendešovi, Gendešovci, Gendeš, Gendeška. Nepodarilo sa mi zistiť ako prišli k tejto prezývke a taktiež sa mi nepodarilo zistiť pôvod prezývky J. M. - Culinka, Culko, Culinko, Culkin, Culkina, Culinkova, Culkova.

Prezývky podľa krstného mena manželky: V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia sa hovorí manželovi J. a synovi D. P. podľa mena manželky - Štefkin, Štefkiny. Jej otca R. M. a matku M.M. prezývali aj Dino, Dinova, Dinovci podľa krstného mena otca - Dionýza M.

Prezývky odvodenné od krstných mien otcov a starých otcov: Prezývky v obci z prvej tretiny 20. storočia vznikli odvodeninou od krstných mien otcov a starých otcov, ale i podľa mien starých mám ako napríklad: V. N. – Valentov (Valent), J. K. – Tivov (Tivadár), D. K. – Dežinkov (Dezider), V. M. – Viktušov (Viktor), M. B. – Peterov (Peter). Prezývka J. N. - Bridka je odvodená od krstného mena starej matky Brigity, ktorej hovorili po domácky Bridka. J. K. - Pepo (narodil sa v ČR a vyrastal na Slovensku) Keďže sa narodil v Českej republike, volali ho od malička po domácky Pepo, Pepík a jeho potomkovia majú prezývku Pepovci, Pepovi, ten od Pepa, Pepov.

Prezývky odvodené od priezviska: Potomkov prvého kronikára obce pochádzajúceho z Moravy - Adolfa Vozáka (kroniku začal spisovať v roku 1933) prezývajú v obci podľa priezviska - Vozákovci. Časom prezývka Vozákovci pochádzajúca z priezviska Vozák nadobúda premenu na prelome 20. storočia, keď podľa krstného mena vnuka prvého kronikára v obci, Adolfa M., začali spoluobčania prezývať jeho deti podľa jeho domáckeho mena Dolo, ako Dolovci, Dolovi, Dolova, Dolkiny, Dolkin, Dolka, Dolov, Dolkina. Staršia generácie obce prezýva rod Adolfa M. - Vozákovci a mladšia generácia - Dolovci.

Prezývky podľa majiteľa poľa: V rodine predka V. N. – Seliaka vznikla prezývka odkúpením role od človeka s priezviskom NoviSedlak (jeho priezvisko sa písalo s veľkým „S“ uprostred slova, čo nie je bežné v slovenskom jazyku), tzv. „Seliakove role.“ Priezvisko bohatého gazdu obce - zapísaný je v urbárskych tabuľkách s ďalšími troma gazdami obce, bol viac krát zvolený za richtára obce - NoviSedlak v obci zaniklo, no toto priezvisko sa ešte dnes vyskytuje na severe stredného Slovenska a názov „Seliakove role“ - v intraviláne obce - zostal zaznačený v katastrálnych mapách.

Prezývky podľa názvu obce: Prezývka Olichovský, Olichovská vznikla podľa názvu obce, resp. osady Olichov z ktorej pochádzal V. K. Vendelína s manželkou a ich deti začali v obci prezývať Olichovskí. Úmrtím manželov a odhlásením sa z trvalého pobytu ich syna, žije v Bratislave a je kameramanom v televízii, kde pôsobí aj jeho dcéra, a ich dcéry, ktorá je zubnou lekárkou, prezývka Olichovský prirodzenou cestou zanikla po roku 1990. Podľa obce Chynorany, odkiaľ pochádzala manželka J. Š. prezývali aj jeho – Chynoriankin, Chynoriankiny, Chynoriankine, Chynoranec, Jožove Chynorancove deti. Prezývka už dnes nie je v bežnom slovníku ľudí. Sporadicky ju hovorí iba staršia generácia. Okrem prezývky Chynoriankin ho prezývali aj Viktorin, podľa krstného mena manželky a deťom hovorili v obci „Viktorini“.

Prezývky podľa profesnej a inej činnosti: V poslednej štvrtine 19. storočia predok J. K. – „Pastiera“ dostal prezývku podľa pracovnej činnosti v obci ako obecný pastier. Takisto predok J. K., ktorý bol v obci obuvníkom a opravárom obuvi, získal prezývku „Šuster.“ Prezývku Záhradník, podľa profesnej činnosti, dostal Karol Vražba, ktorý bol vyučeným záhradníkom a pracoval v majeri veľkostatkára Imricha Motešického. Hoci nositeľom priezviska Vražba bol v obci iba on, nevyhol sa prezývke Záhradník, ktorá naďalej pretrváva u jeho troch vnukov a siedmych pravnukov. Keďže som sa vydala za syna Karola Vražbu - Imricha, i mňa prezývajú Záhradníčka, Záhradníková, tá od Záhradníkov. Taktiež prezývka z rodu J. M. zo susednej obce – Červík vznikla z profesnej činnosti jeho brata, ktorý pracoval „na majeri“ v Horných Chlebanoch. O človeku pracujúcom so zemou sa hovorievalo: „Hrabe sa v zemi, kuce sa v zemi, prehadzuje zem ako červík.“ J. M. prišiel do obce už s prezývkou, ktorú mal v rodnej obci a umocnila sa, keď sa zamestnal vo Výskumno - šľachtiteľskej stanici, kde pestuje zeleninu a kvety v skleníkoch. Okrem tohoto vzniku prezývky som sa dozvedela od J. M., že ho doma ako vzrastom najnižšieho a najmladšieho z rodiny oslovovali Červík. Nech už vznikla prezývka tak alebo onak, obaja bratia pracovali v poľnohospodárstve a prezývka Červík zostáva naďalej u ich potomkov. J. a E. K. a jeho rodinu prezývajú na prelome päťdesiatych rokov Papaťka, Papaťkovci, Papaťkovi, Papaťkiny. Prezývka vznikla pri pasení husí v detskom veku a pretrvala dodnes, viac sa však používa u staršej generácie.

Prezývky podľa zvyku, častého a dlhoročného opakovania jednej vety a konania podľa nej: Z často opakovanej vety: „Oko za oko, zub za zub“ v rodine F. N. vznikla po roku 1920 prezývka Okodáš. Pán F. N. bol známy ako veľmi temperamentný človek, ktorý si nedal nikomu a z ničoho „odorať“. Dokázal si obhajovať seba a svoju rodinu všetkými možnými spôsobmi. Jeho sedem potomkov prezývali spoluobčania Okodášovci, Okodášovi, Okodáši, Okodáš, Okodáška až kým nezomrel jeden z nich profesiou železničiar a následne ďalší bezdetný invalid. Prezývka Okodáš zanikla prirodzenou cestou, odsťahovaním potomkov z trvalého bydliska v obci a úmrtiami.

Prezývky podľa obľúbenej činnosti a spôsobu pohybu: Približne v dvadsiatych rokoch došlo k vzniku prezývky Hingáč, ktorá časom potlačila pretrvanie prezývky Seliak. V. N. sa ako malý chlapec veľmi rád hojdal a aj jeho chôdza pripomínala „hojdavý pohyb“. Hojdanie sa voľakedy hovorilo ľudovo ako „hinganie sa na hingale, hingať.“ Z činnosti, ktorú mal rád ako dieťa a podľa jeho chôdze vznikla prezývka Hingáč. Podobne z detskej záľuby, určitej činnosti, dostal prezývku na začiatku tohoto storočia J. N. - Klincár. Prezývka v rode J. N. - „Klincár“ vznikla zo záľuby jeho deda, ktorý rád robil s kladivom a hlavne rád pribíjal klince. Dedo synovi i vnukovi zo žartu hovorieval: „Z teba raz bude klincár, keď chceš stále iba klince pribíjať.“ Klincárom sa aj stal, ale v podobe prezývky, ktorá pretrváva u šiestich súrodencov a ich potomkov.

Prezývky podľa nedokonalej reči, detskej hatlaniny: Iná bola pohnútka k vzniku prezývky Bandík v rode F. N. Keď bol otec pána F. ako malý chlapec, nevedel po otcovi, ktorý neznášal pandúrov a nazýval ich „pandúrsky banditi“, vysloviť slovo banditi. Tak opakoval po otcovi: „Bandíky, bandíky.“ Od malička mu doma hovorili: -„Ty môj malý bandík“. Prezývka Bandík, Bandíkovci, Bandíci pretrváva dodnes u potomkov R. N. a jeho dcéry V. J. i vnúčeniec a takisto u O. Š. a jej potomkov. J. K. – Brička bol bírešom u pána Finku a Motešického. Na starosti mal starostlivosť o kone. (Kočišom u pána bol J. L.) Keďže J. K. podľa potreby vozil na bričke i panstvo majera, prezývali ho Brička, ale až po veselej udalosti. Jeho trojročný syn Janíčko hovoril namiesto spoluhlásky b – spoluhlásku p a spoluhlásku r nevedel povedať. Keď malého Janíčka vozil otec na panskej bričke, chválil sa s tým malý Janíčko aj pánovi Motešickému z Motešíc hovoriac: - „Môj tata má bričku a vozí ma.“ Samozrejme, že namiesto b povedal p a r vynechal. Keď sa pán Motešický spýtal malého Janka, čo má jeho otec (myslel tým bričku), on veľmi rozradostnene opakoval: „Môj tata má…,“ na čom sa pán Motešický aj s ostatnými poslucháčmi vždy zasmial a dal mu nejakú sladkosť. Postupom času prezývka z detskej hatlaniny sa pretvárala na profesnú prezývku Železiar. J. K. robil odbornú prácu armovača na stavbách a jeho potomkov prezývali Železiarovi, deti J. Železiara, tí od Železiara, Železiarovci. Na prelome storočia v roku 2000 už prezývku Brička nie je často počuť, viac sa hovorí Železiar. Podľa Bričkovho brata Dezidera, ktorý má viacdetnú rodinu, je zaužívané aj hovorenie: -„Ktorého to je decko? No Dežinkovho brata, toho, čo má len tri deti. Prezývka Dežinkove deti vznikla z krstného mena ich otca, ktorý je bratom J.K.- Bričku.

Prezývky podľa záľuby v spievaní a opakovaní slova, vety: Š. N. – Miklasovi (prezývka Miklas vznikla z priezviska starej matky, aby sa určilo do ktorého rodu patrí) prischla ďalšia prezývka Čipčík, Čibčík. Záľubu Š. N. v spievaní pri práci prirovnávali k citoslovciam štebotania vtákov: „číp, číp – čík, čík.“ Táto prezývka začala pomaly potláčať do úzadia prezývku Miklas. Zatiaľ sa používajú obe prezývky tak, ako pri prezývke Vozákovci – Dolovci. Pavol Z. dostal prezývku podľa zvyku hovoriť svojej manželke „mamička“ a oslovoval ju tak nielen súkromne, ale v reči o rodine vždy povedal „Moja mamička, naša mamička“ a nasledovalo manželkine meno. Prezývka Mamička, Mamičkine, Mamičkin, Mamičkiní, odsťahovaním sa jeho potomkov z obce zanikla prirodzenou cestou. Gendešov vnuk J. S. získal prezývku Gula. V detskom veku, približne v roku 1980, mal vo zvyku hovorenie vety na futbalových zápasoch: „Gula fičí, bude gól!“ Jeho moletnejšia postava s opakovaním uvedenej vety sa stali dôvodom na prezývku, ktorú používa terajšia generácia mladých a mladších.

Prezývka podľa slova z úryvku divadelnej hry: Prezývku Holubička dostal J. G. zo susednej obce pri jednom ochotníckom divadelnom vystúpení, kde hovoril text: „Ja som holubička malá...“ a spadol na javisku na zadok, čo vyvolalo všeobecnú veselosť a smiech divákov, hoci hra mala byť tragédiou. Hra neskončila ako tragédia, no stala sa trvalou spomienkou na tragikomickú situáciu pri jej hraní. Táto prezývka pretrváva a používajú ju ľudia obce častejšie ako Halas a Rapko. Potomkov H. N. prezýva mladšia generácie obce Holubičkovci a staršia Rapkovci sporadickejšie Halasovci.

Prezývka po cudzom, inom človeku: J. N. – Rapko, Halas. K prezývke Halas prišiel ako mládenec medzi kamarátmi, keď rozprával ako robí na dome s pokrývačom Halasom. Dostal prezývku po majstrovi pokrývačovi Halasovi. Jeho potomkovia mali teda dve prezývky a to Rapkovi a Halasovi. Rapkovi je staršia prezývka rodu predkov J. N. a jeho bratov. Keď sa vydala jeho dcéra za J. G. zo susednej dediny, začala prezývky Rapko a Halas potláčať do úzadia prezývka - Holubička. Syna Pujdakovej, Štefana K. začali približne v osemdesiatych rokoch 20. stor. prezývať Paliatka. Štefan hrával futbal a kamarátom niečím pripomínal futbalistu zo Slovanu Bratislava. Keď si vzal za manželku Zuzanu. N. – Brncovú, prezývajú ho i podľa manželky – Brnec, muž Brncovky, Števo Zuzin, ale jeho vrstovníci ho naďalej prezývajú Paliatka a jeho deti malí Paliatkovci.

Prezývka podľa prezývok: Tri sestry E. K. – Šedákovú, J. Š. – Dodejovú a M. K. – Pastierovú prezývajú Pujdačky, Pujdakové, Pujdačkine podľa prezývky rodu zo strany ich matky zo susednej obce - z matkinej strany.

Prezývky zo žartu: Takisto Dežinkov syn J. K. dostal v roku 1980 prezývku Koperník, keď pred bývalým Klubom mládeže rozprával svoje tvrdenie o hviezdach, „to ale nebola jeho parketa“, nepresvedčil a kamaráti ho začali zo žartu prezývať Koperník. Prezývka pretrváva dodnes. Mládežníkovi P. K. na tanečnej zábave vymysleli kamaráti prezývku Gajda, Gajdár. Častejšie mal totiž vykasanú košeľu von z nohavíc a ľudovo sa tomu hovorí: „Si rozgajdaný, si ako gajdár s holým pupkom“, „košeľu máš na sebe rozgajdanú ako gajdu“ a pod. Po jeho ženbe a odsťahovaní sa z obce prezývka Gajda, Gajdár zanikla.

Približne v roku 1980 vznikla prezývka Dian, ktorú dostal P. K. (Papaťkov) podľa používania mentolovej alpy na potieranie čela. Mentolový tekutý prostriedok na schladenie horúceho čela a na podporu trávenia bol a aj je používaný v každej domácnosti a je vybavením domácej lekárničky. Alpa mala pred rokmi názov „Diana“ a šuhaj Peter K. stále používal jej zastaralý názov a hovorieval vetu: „Neni nad Dianu!“ Okrem toho, raz požil väčšie množstvo tejto tekutiny z čoho mu nebolo dobre na žalúdok. Mladšia generácia podľa prezývky P. K. prezýva aj jeho súrodencov a rodičov Dian, Dianka, Dianovci, Dianovi, Dianov, Diankin. Staršia generácia naďalej prezýva rodiny J. a E. K. – Papaťkovci, Papaťkovi, Papaťkiny, Papaťkov, Papaťkina a mladšia už len Dian, Dianovci.

Prezývky podľa nosenia odevu: J. K. Tivov, získal prezývku Jelenica. Približne v roku 1980 až 1985 dosť dlho a často mal na sebe moderné a pekné jelenicové sako a to sa stalo podnetom pre futbalistov (robil futbalového rozhodcu), aby mu dali prezývku Jelenica. Podľa nosenia odevu toho istého druhu, saka z koženého materiálu nazývaného jelenica, začali prezývať Jelenica aj ďalšieho futbalového hráča za T.J. H. Chlebany - menovca J.K. uvedeného v predošlej vete, Jozefa K. „od majera,“ ktorý už mal prezývku po matke Gromus, Gromuska, Gromuskin, Gromusov. Obom rovnomenným J. K. - priaznivcom futbalu, dali kamaráti futbalisti prezývku Jelenica, ale na konci 20. storočia prezývajú Jelenica už iba jedného. Druhý J. K. - Gromus sa odsťahoval a jeho odchodom z trvalého pobytu v obci prezývka zanikla, ako aj po smrti jeho rodičov prezývka Gromus.

Prezývka zo spotvoreného krstného mena: Miroslav K. s prezývkou Šedák, získal novú prezývku Mikino a vymysleli mu ju kamaráti s ktorými hrával futbal. Mladšia generácia už prezýva jeho manželku a potomkov Mikinovci, Mikinova dievka, Mikinov syn, Mikino od Šedáka. Keď na niektoré priezviská neboli vymyslené prezývky, tak sa zaužívalo nehovoriť medzi sebou priezvisko ženského rodu s koncovkou „OVA“, ale „KA“, napr.: Mikuláška, Bočkayka, Štrehoberka, Maťaška. Táto koncovka je používaná aj u prezývok napr.: Kukarka, Klincárka, Mrnčíčka atď.

Bez prezývky zostalo v obci 34 priezvísk: Na sklonku 20. storočia a na začiatku 21. storočia a nového tisícročia už nevznikajú prezývky kvôli orientácii kto je kto a ku ktorému rodu patrí. Mladšia generácia si vymýšľa situačné prezývky ako napríklad: zo spôsobu nosenia odevu (Gajdár), niečo rád nosiť na sebe oblečené (Jelenica), podľa spôsobu činnosti alebo výzoru, podoby na niekoho (Paliatka), z tvrdenia niečoho, čo nie je podložené faktami (Koperník), z heslovitého tvrdenia - obľuby niečoho (Dian) z čoho si urobia posmech a prezývka je na svete. Aj prezývky v obci podliehajú pohybu doby a kultúrno – hospodársko – ekonomicko - politicko - sociálnym zmenám, ktoré na obyvateľov obce pôsobia. V štúdii pre verejnosť, na žiadosť viacerých, ktorých sa obsah štúdie týka, neuvádzam pri prezývkach plné mená a priezviská.

Spísané v roku 2000; vydané v publikácii CBRSK Horné Chlebany: História a súčasnosť: Spolok „Tri ruže“, str.20.-28., autor a vydavateľ: Anežka Vražbová Horné Chlebany 2001; doplnené a prepracované v máji roku 2005.

Zdroj: Podklady na spracovanie prezývok obce Horné Chlebany sú získané z: Písomné záznamy v matrike Farského úradu v Krušovciach z rokov: 1715 – 1716, 1758 –1812, v Urbárskych písomnostiach Župný kraj I. fasc. III. No 22 H. Chlebany r. 1780 Šoba Nitra pobočka Šaľa nad Váhom, Az elsö magyarorsagi nepsamlálás 1784 –1787 str. 106 - 107 a Sčítanie ľudu r. 1869 Šoba Nitra; Od žijúcich obyvateľov obce Horné Chlebany, ktorých prezývky sa dodnes používajú; Archívne materiály o obci z archívov: Okresný archív Topoľčany, Štátny oblastný archív (ŠOBA) Ivanka pri Nitre, ŠOBA - pobočka Šaľa nad Váhom, Štátny archív Slovenskej Akadémie vied (SAV) Bratislava; Kronika obce Horné Chlebany.

Napísali: O prezývkach obce Horné Chlebany bol zverejnený článok v Obecných novinách Ročník X/č.22 dňa 23. mája 2000 pod názvom: „Hra, či seriózny výskum?“- v rubrike: „Z regiónov“. Napísal pán: Miro Potančok.

[úprava] Prvá autonehoda v obci sa stala v roku 1943

Pred rokom 1945 jazdilo cez obec veľmi málo áut a keď nejaké išlo, ľudia postávali, aby sa prizreli kto v ňom je a deti mávali zdraviac hrdinu, šoféra za volantom.

-„V našej dedine mali auto iba veľkomožný pán...“

- tak spomína na tento čas pani Štefánia H. a Adriana Vražbová. Pani starostka Helena Gálisová k tomu pridáva vetu:

-„Len raz za týždeň prešlo auto a to sme všetky decká utekali pri cestu, aby sme ho videli a mohli zamávať. Aj prezidentovi Tisovi sme mávali a kvetinky hádzali, keď išiel cez Chlebany slúžiť sv. omšu do Bánoviec nad Bebravou v štyridsiatomtreťom roku. Tento rok si veľmi dobre pamätám, lebo...“

V roku 1943 malá Helenka - dcéra gazdu Jána - pekne vyobliekaná do modrých šiat, okrášlená červenými stužkami v bohatých hrubých vrkočoch siahajúcich až pod kolená - ľudia z farnosti jej husté dlhé vlasy veľmi obdivovali - obutá do nových topánok sedela na „kalandri“ spolu so svojimi kamarátkami, ako každý rok na „Veľký piatok“ pred udalosťou, bozkávaním kríža v krušovskom kostole. Sedenie na „kalandri“ pri ceste bolo zvykom, tam sa stretávala mládež z dediny. Helenka, hojdajúca nohami zrazu uvidela frčať auto a oproti nemu klusali kone ťahajúce voz naložený senom. Kde sedela, bola cesta najužšia. Zľakla sa, že auto ide na ňu a v tej chvíli spadla pod jeho kolesá. Vlieklo ju po drsnej piesčitej ceste tak, až jej odtrhlo jeden z nádherných vrkočov. Šofér robil čo mohol. Ranené dievčatko odviezli do nemocnice v takom vážnom stave, že jej liečba si vyžiadala ležanie v nemocnici celý rok. Starali sa o ňu rehoľné sestričky, aj ju učili. Mala dolámané obidve nohy, ruky, dokaličené telo, lebku prasknutú… nebolo na nej miesta, ktoré by nebolo boľavé. V nemocnici sa lekár Levinger s kolegami nestačil čudovať, ako sa niečo také mohlo stať, veď len raz začas ide auto cez dedinu a každý zďaleka počul, a mal dosť času vyhnúť mu z cesty. Svoju jazdu cez dedinu šofér ovenčoval zvukovými efektmi, trúbením a to bol povel pre deti, aby vyštartovali a bežali pri cestu. Až po roku bola Helenka ako - tak v poriadku a mohla ísť domov k svojím rodičom a následne do školy. Každý rok po úraze musela chodiť pravidelne na kontroly po dobu desiatich rokov a po 20 rokoch bola znovu pozvaná, to už bola vydatá a mala prvého syna menom Peter. (Zhodou nešťastných okolností, syn Peter zomrel za volantom svojho auta.)

Celoplošný nárast motorizmu nemá obdobu v histórii. Premieta sa to aj do zvýšenia škôd pri dopravných nehodách a čo je ešte horšie, je zvýšený nárast nehôd s ujmami na zdraví a úmrtiami. Tento jav neobišiel ani našu obec, v ktorej došlo k trom haváriám so smrteľnými následkami, resp. priamo v obci k jednej a na rozhraní obcí Dolné a Horné Chlebany, ktoré delí iba označenie tabuľkami na miestnej križovatke, kde je pred križovatkou smerom od Topoľčian koniec obce Dolné Chlebany a za križovatkou začiatok obce Horné Chlebany došlo k ďalším dvom.

Dňa 5.5 2000 vbehla pod kolesá nákladného cisternového auta pani Mária M. z obce Krušovce, keď vychádzala z domu brata Jána. Poskytovala som jej prvú pomoc spolu s pani Máriou Noskovičovou. Od 5.5. bola v bezvedomí nemocnice v Topoľčanoch do 25.5., kedy vydýchla naposledy. Na križovatke pri reštaurácii u Pútnika havarovalo osobné auto so značkou Nového Mesta nad Váhom tak, že prerazilo murovanú ohradu dolnochlebianskeho cintorína a šofér sa po pristáti stretol so smrťou. Na uvedenej križovatke nastala ďalšia nehoda v nočnom čase, keď išli svadobní hostia z Bošian cez Chlebany smerom do Púchova. Šofér riadil auto na vedľajšej ceste a nedaním prednosti v jazde auto znovu vyletelo do murovanej ohrady cintorína tak, že v zlomku sekundy vzala smrť životy 8 ročného chlapca a 17 ročnej dievčiny, ktorých vyhodilo na pevné hrany náhrobných kameňov. Po svadbe veľké nešťastie.

Až po troch úmrtiach dopravný inšpektorát v Topoľčanoch zareagoval pútačmi - dopravným značením, znížením rýchlosti - od začiatku obce (od ihriska) smerom od Bošian po križovatku Horné Chlebany, že sa vychádza z vedľajšej na hlavnú cestu. Autorka Anežka Vražbová.

Literatúra o obci:

Horné Chlebany 1328-1998, autor: Anežka Vražbová, vydal OcÚ Horné Chlebany 1998; História a súčasnosť: Spolok „Tri ruže“, autor a vydavateľ: Anežka Vražbová Horné Chlebany 2001, Svadba, autor a vydavateľ: Anežka Vražbová Horné Chlebany 2002, Turistika v okolí obce Horné Chlebany: autor a vydavateľ Anežka Vražbová Horné Chlebany 2003, Medzinárodná CB rádioamatérska súťaž: Víťazi putovnej svätojánskej mušky 1999 - 2003“, autor a vydavateľ: Anežka Vražbová Horné Chlebany 2003.

Mestá a obce okresu Topoľčany (1+53)

31.12.2003

Zdroj: "http://sk.wikipedia.org../../../h/o/r/Horn%C3%A9_Chlebany_c38c.html"

Kategórie: Články na úpravu | Články na wikify | Obce na Slovensku | Obce okresu Topoľčany