Hviezda
Z Wikipédie
Iné významy slova Hviezda pozri: Hviezda (rozlišovacia stránka)
Hviezda (nesprávne tiež stálica) je plynné (plazmové), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope jeho vlastná gravitácia a ktoré má hmotnosť 0,02 až 100 hmotností Slnka.
Hviezda v starom chápaní bola každý objekt na nočnej oblohe ako planéta, kométa atď okrem Mesiaca. V užšom astronomickom význame sú to plynové guľovité objekty, ktoré majú vlastný zdroj žiarenia. V minulosti patrili k hviezdam len stálice, čo boli názov hviezd, odvodený zo skutočnosti, že sa na nočnej oblohe zdanlivo nepohybuje na rozdiel od bludice (planéty). Dôsledkom tejto zdanlivej nehybnosti utvárajú veľmi výrazné konfigurácie hviezd na oblohe, ktoré poznáme ako súhvezdia. V skutočnosti pohybujú hviezdy obrovskou rýchlosťou vo vesmíre až niekoľko sto kilometrov za sekundu. Ich plynová látka je plazmou, niektoré hviezdy pozostávajú z degenerovaného plynu (poznáme ho u bielych trpaslíkov alebo neutrónových hviezd). Vlastnosti hviezd sú hmotnosť, svietivosť, polomer, teplota, spektrálny typ, hustota atď. Najvýznamnejšou charakteristikou hviezd je ich hmotnosť, ktorá určuje ich štruktúru a vývoj. Stredná hmotnosť hviezd je polovica hmotnosti Slnka. Polomery hviezd môžu byť 3000-krát väčšie než je polomer Slnka, na druhej strane najmenšia hviezda by sa zmestila do Liptovskej Mary. Hviezdy, ktoré vidíme voľným okom na oblohe majú menšiu zdanlivú jasnosť ako magnitúda 6, jasnejšie hviezdy majú menšiu hviezdnu veľkosť.
Najbližšou hviezdou k Zemi je Slnko, vzdialené približne 150 000 000 km, čiže asi 8,5 svetelných minút. Druhou je Proxima Centauri, vzdialená 4,3 svetelných rokov. Vzdialenosť najbližších hviezd od seba vo vesmíre je rôzna. Môže byť od niekoľkých svetelných hodín až po desiatky svetelných rokov. Každá hviezda je súčasťou nejakej galaxie. Aj hviezdy zdanlivo vytrhnuté z galaxií (napríklad pri vzájomných kolíziách galaxií) spadajú pod gravitačný vplyv nejakej galaxie.
Hviezdy vznikajú aj v súčasnosti. Najvyšší vek hviezd sa odhaduje rádovo na niekoľko miliárd rokov.
Obsah |
[úprava] Vlastnosti a zloženie
Hviezdy sú zložené predovšetkým z vodíka a hélia. Výskyt ostatných prvkov nie je pri všetkých hviezdach rovnaký. Chemické zloženie hviezd sa časom mení v dôsledku termonukleárnych reakcií.
Hviezdy majú rôzne fyzikálne vlastnosti, ktoré sa v určitých hraniciach líšia. Veľkosť hviezd kolíše v rozhraní od veľkosti desiatok kilometrov (neutrónové hviezdy) až do veľkosti tisícnásobkov priemeru Slnka (nadobri - napríklad Polárka). Množstvo hmoty tvoriacej hviezdy je fyzikálnymi zákonmi obmedzené, a to asi od 1/10 hmoty Slnka (červení trpaslíci) do stonásobku hmoty Slnka (Trumplerove hviezdy).
Povrchové teploty hviezd kolíšu rádovo od tisíc stupňov až po milión stupňov (neutrónové hviezdy).
Priemerná hustota hmoty sa pohybuje od 1 / 10 000 000 (červení nadobri) až do 1 000 000 gramov na cm³ (bieli trpaslíci) a neutrónové hviezdy majú hustotu hmoty až 100 miliónov ton na cm³. Teplota a hustota plynov smerom do vnútra hviezdy rýchlo narastá.
V jadrách hviezd pri obrovskom tlaku a teplote prebiehajú termonukleárne reakcie, ktoré sú zdrojom žiarenia hviezd. Aj rýchlosť rotácie a intenzity magnetického poľa hviezd je rôzna.
[úprava] Jasnosť
Hviezdy na oblohe majú rôznu jasnosť, ktorá je iba zdanlivá, pretože ju skresľuje ich vzdialenosť. Jasnosť hviezd na oblohe určujeme tzv. vizuálnymi magnitúdami. Najjasnejšia hviezda Sírius má magnitúdu -1,43, Vega 0,03, Polárka 2,13 a Slnko -26,7. Najslabšie hviezdy, ktoré vidíme ešte voľným okom, majú magnitúdu 6 a najslabšie hviezdy zachytené ďalekohľadmi na fotografických doskách majú magnitúdu 22. Všetky hviezdy, ktoré vidíme voľným okom, patria do jedného hviezdneho systému nazývaného Mliečna cesta (alebo Mliečna dráha) čiže Galaxia. Niektoré hviezdy menia svoju zdanlivú jasnosť, a to buď tým, že ich zakrýva temnejší objekt (zákrytové hviezdy) alebo má premenlivosť fyzikálne príčiny od samotnej hviezdy, napr. pulzujúce hviezdy menia svoj priemer v určitom rozpätí a časovom úseku. Expandujúce hviezdy menia svoj priemer náhle obrovskými výbuchmi (supernovy pri výbuchoch zvýšia svoju jasnosť až 100-miliónkrát).
[úprava] Triedenie hviezd
[úprava] Podľa teploty a veľkosti
Hlavným zdrojom informácií o hviezdach je svetlo rozložené do spektra. Charakter spektra hviezdy určuje predovšetkým teplota hviezdnej atmosféry. Podľa spektra čiže teploty delíme hviezdy do ôsmich hlavných tried (W, O, B, A, F, G, K a M) a 4 zriedkavých tried (Q, R, N, S).
Hviezdy zakreslené do grafu podľa spektrálnej triedy a absolútnej veľkosti (svietivosti) dávajú tzv. Hertzsprungov-Russellov diagram. Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje, že hviezdy sa zoskupujú do dvoch vetiev, a to hlavnej vetvy a vetvy obrov. V tomto diagrame je zreteľné delenie hviezd na:
- nadobrov
- jasných obrov
- obrov
- podobrov
- hviezd hlavnej postupnosti (najpočetnejšia skupina)
- trpaslíkov a
- podtrpaslíkov.
Hertzsprungov-Russellov diagram ukazuje aj vývojovú cestu hviezd.
[úprava] Podľa zdroju energie
- plazmové hviezdy - sú to hviezdy, v ktorých prebiehajú termojadrové reakcie a generujú si teda vlastné žiarenie. Patria sem obri, nadobri a hviezdy hlavnej postupnosti. Všetky hviezdy viditeľné na oblohe voľným okom sú plazmové hviezdy.
- degenerované hviezdy - hviezdy, v ktorých už neprebiehajú termojadrové reakcie a ich hmota je v degenerovanom stave. Patria sem bieli trpaslíci, neutrónové hviezdy a čierne diery. Tieto hviezdy žiaria iba z nažiarených zásob, prípadne nežiaria vôbec.
[úprava] Sprievodné telesá
Okolo niektorých hviezd sa zistila a dokázala existencia temných sprievodcov. Môžu nimi byť planéty, čierne diery alebo hnedí trpaslíci. Okrem jednoduchých hviezd sa hviezdy vyskytujú v pároch (dvojhviezdy) alebo vo viacnásobných systémoch (trojhviezdy, štvornásobné hviezdy, atď.). Samostatné hviezdy, napríklad Slnko sú pomerne zriedkavé. Hviezdy, ktoré vznikli pomerne blízko seba a sú gravitačne viazané vytvárajú hviezdokopy, alebo hviezdne asociácie.
Pozri aj: Planéta.
[úprava] Názvy a označenie
Už v minulosti dávali ľudia hviezdam rôzne mená, ktoré popisovali ich vzhľad (napríklad Rutilicus - žltkastý), časť súhvezdia (Phacd - stehno) alebo ich úlohu v mytológii (Alcyone - jedna z mýtických Plejád). Dnes používané mená pochádzajú väčšinou zo staroarabčiny, gréčtiny, prípadne z latinčiny. Zhruba každá šiesta hviezda viditeľná voľným okom na oblohe má svoje vlastné meno, ale bežne sa používa len okolo 100 mien. S objavom ďalekohľadu sa zvyšovalo množstvo pozorovateľných hviezd a tak sa začali vytvárať a používať rôzne hviezdne katalógy. Autorom prvého hviezdneho katalógu bol Hipparchos, ktorý zaviedol aj hviezdnu veľkosť (magnitúdu). Novodobé pomenovanie hviezd vlastným menom je zriedkavé. Jednou z novodobo pomenovaných hviezd je napríklad Regor.
[úprava] Pozorovanie
Za jasnej noci môžeme voľným okom vidieť pri ideálnom rovnom horizonte asi 3000 hviezd. Už malým ďalekohľadom ich uvidíme oveľa viac. Všetky hviezdy viditeľné voľným okom alebo malým ďalekohľadom patria do našej Galaxie. Prvé samostatné hviezdy boli v cudzích galaxiách pozorované až v 20. storočí. Polohu hviezd na oblohe určujeme súradnicami. Ich nehybnosť na oblohe je len zdanlivá, pretože hviezdy vo svetovom priestore vykonávajú vlastné pohyby. Vzhľad hviezdy na oblohe je vždy bodový, a to aj v najväčších ďalekohľadoch. Prechodom svetla hviezdy atmosférou Zeme dochádza ku scintilácii (trblietaniu hviezd), k extinkcii a refrakcii. Vďaka scintilácii bezpečne môžeme rozoznať hviezdy od planét, u ktorých k scintilácii nedochádza.
[úprava] Pozri aj
