Knihy kráľov
Z Wikipédie
Knihy Kráľov sú dve knihy Starého zákona.
Tieto knihy pokračujú tam, kde skončili knihy Samuelove. Opisujú teda dejiny Izraela od smrti Dávida (965/964 pred Kr. ) až po prepustenie judského kráľa Jehohachina babylonským kráľom z väzenia (561 pred Kr.). Sú prisudzované Jeremiášovi, ktorý zažil posledné udalosti.
Prameňom textu boli kráľovské anály, zoznamy, prorocké legendy a menšie dejepisné diela. Rozdelenie na dve časti pochádza zo Septaguinty.
Vo Vulgáte sa knihy kráľov neoznačujú ako 1. a 2. kniha, ale ako 3. a 4. kniha kráľov (pretože názov 1. a 2. knihy kráľov sa používa pre knihy Samuelove).
[úprava] Obsah
Prvá časť (1. k. Kráľov 1-11) opisuje Dávidove posledné opatrenia, jeho smrť a pohreb a podrobne opisuje vládu (pozri) Šalamúna (970-931 pred Kr.).
Druhá časť (1. k. Kráľov 12-2 k. Kráľov 17) pojednáva o rozpade ríše na Júdu a Izrael za panovania Roboama a Jeroboama a paralelne podáva dejiny oboch kráľovstiev až po pád Samárie (721 pred Kr., hlavné mesto Izraela, t. j. vtedy severnej časti územia Izraelitov). Po Šalamúnovej smrti vládol jeho syn Roboam . Ten odmietol znížiť dane, a preto musel utiecť z Jeruzalemu. Severná časť sa odtrhla a zvolila si za kráľa Jeroboáma. Keďže chrám aj s archou zmluvy bol v Jeruzaleme (hlavné mesto Júdska, južná časť), dal postaviť chrám v Bételi a v Dáne. Tu uctievali Jahveho v podobe zlatého teľaťa. Proti čomu rázne vystúpili proroci, najmä Amos a Ozeáš.
Tretia časť (2. k. Kráľov 18-25) opisuje históriu posledných kráľov Júdska až po zánik kráľovstva, do začiatku babylonského zajatia (587 pred Kr.). V tomto období vládli aj dvaja bezbožný králi (Amon a Manassé(Manase)). Po nich nasledoval Josiáš, ktorý našiel knihu Deuteronómium v Jeruzalemskom chráme.
