Medzikontinentálna balistická raketa
Z Wikipédie
Medzikontinentálna balistická raketa je strategická balistická raketa schopná dopraviť s vysokou presnosťou na vzdialenosť prevyšujúcu 5000 km bojovú hlavicu, väčšinou vybavenú atómovou alebo termonukleárnou náložou. Balistická raketa používa balistickú trajektóriu s výrazným stúpanim a prudkým klesaním, vrátane suborbitálnych a čiastočne orbitálnych trajektórii. Bojová hlavica je umiestnená v špeciálnom púzdre nazývanom návratové teleso, ktoré je vybavené tepelnou ochranou, umožňujúcou prekonať vysoké tepelné namáhanie spôsobené aerodynamickým ohrevom počas zostupu atmosférou k cieľu. Súčasné medzikontinentálne balistické rakety môžu niesť viac samostatne navádzaných návratových telies a okrem toho celý rad tzv. klamných hlavíc, väčšinou nafukovacích z pokovanej umelohmotnej fólie, ktoré majú za cieľ zhoršiť systémom protiraketové obrany účinný zásah proti blížiacim sa projektilom.
Súčasné medzikontinentálne balistické rakety používajú motory na tuhé pohonné látky, ktoré majú z vojensko-operačného hľadiska celý rad výhod, z ktorých hlavnými sú dlhodobá skladovateľnosť v stave bojovej pohotovosti, vysoká spoľalivosť a relatívne bezpečná obsluha a údržba. Istou nevýhodou je ale o niečo menšia výkonnosť v porovnaní s raketami na kapalné pohonné látky; pokrok vo vývoji heterogénnych tuhých pohonných látok v posledných desaťročiach však aj tento rozdiel značne znížil.
[úprava] História
Vývoj medzikontinentálnych balistických rakiet bol započatý v ZSSR a USA v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Prvé úspešné štarty sa uskutočnili v roku 1957 v ZSSR (balistická raketa R-7) a v tom istom roku aj v USA (balistická raketa Atlas A; plný medzikontinentálny dolet bol však dosiahnutý až v roku 1958 s modifikáciou Atlas B). V sedemdesiatych rokoch vyvinula prvú generáciu medzikontinentálnych balistických rakiet tiež ČLR.
Obe superveľmoci, ZSSR a USA, vyvinuli postupne okrem ďalších typov pozemných medzikontinentálnych rakiet tiež rakety podobného doletu, ktörými boli vyzbrojované jadrové ponorky. Tie poskytovali možnosť prekvapivého útoku z vopred neznámych pozícií pod hladinou oceánov.
Pretože vývoj stále nových prostriedkov na dopravu zbraní hromadného ničenia viedol k špirálovitej eskalácií, boli v rámci dohôd SALT a SALT II, uzatvorených medzi USA a ZSSR, stanovené limity ako na počty nukleárnych náloží, tak ich nosičov. Tieto zmluvy pripúšťali konverziu vybraných typov medzikontinentálnych balistických rakiet na nosné rakety pre potreby kozmonautiky. V roku 1972 bola tiež medzi USA a ZSSR uzatvorená zmluva ABM, obmedzujúca prostriedky protiraketovej obrany. Platila až do roku 2002, keď od nej USA odstúpili.
[úprava] Literatúra
- J. Kroulík, B. Růžička: Vojenské rakety. Naše vojsko, Praha 1985. 586 str.