Niccolò Paganini
Z Wikipédie
Niccolò (alebo Nicolò) Paganini (27. októbra 1782 Janov – 27. mája 1840 Nice) bol taliansky huslista, gitarista a hudobný skladateľ. Vďaka svojmu neobyčajnému hudobnému talentu je mnohými považovaný za najväčšieho husľového virtuóza, aký kedy žil.
Obsah |
[úprava] Život
Mladý Niccolò sa učil hre na husle už ako malé dieťa, najmä pod vedením svojho otca Antonia Paganiniho. Bol na neho veľmi prísny: Niccolò musel denne cvičiť až sedem hodín, keď si občas jeho otec myslel, že necvičí dost usilovne, prikročil k fyzickým trestom alebo mu v nedal jesť. Keď mal Niccolo päť rokov, začal sa ešte učit hrať na gitaru, od deviatich rokov pravidelne koncertoval. V roku 1801 odcestoval na hudobný festival do toskánskej Luccy, kde mal veľké úspechy. Po skončení festivalu sa rozhodol, že nepôjde späť do Janova, ale že tu zostane. Napriek tomu, že dostával vysoké honoráre za svoje vystúpenia, kvôli hraniu hazardných hier sa veľmi zadĺžil, stále však časť peňazí posielal svojim rodičom do Janova. Prehral dokonce i svoje husle, z čoho sa ale poučil a s hazardnými hrami úplne prestal. Jeho priateľ mu na koncert požičal svoje husle od Bartolomeo Giuseppe Guarneriho (známeho tiež ako del Gesù), po koncerte bol natoľko očarovaný jeho hrou, že mu nástroj venoval; tieto husle („Cannone Guarnerius“) si Paganini veľmi obľúbil.
Na živobytie si zarábal početnými koncertami po celom Taliansku, jediné stále zamestnanie mal v rokoch 1805 a 1809 u kňažnej Elisy Baciocchi z Luccy, sestry Napoleona Bonaparteho. Od roku 1828 začal koncertovat i mimo Talianska, navštívil mimo iného Nemecko, Francúzsko, Poľsko, české krajiny, Anglicko a Škótsko. Dňa 23. júla 1825 sa mu po známosti s Antoniou Bianchi narodil syn Achille, nikdy sa s ňou ale neoženil a po čase sa s ňou úplne prestal stýkat. Vďaka početným koncertom sa stal veľmi zámožným a mal cennú zbierku huslí od známych huslových majstrov – vlastnil mimo iného husle od Antonia Stradivariho, Niccola Amatiho alebo Giuseppe Guarneriho del Gesù.
Paganini zomrel v roku 1840 v Nice počas ozdravného pobytu.
[úprava] Choroby
Paganiniho celý život sužovali rôzne choroby, hlavne priapismus; podľa dnešných výskumov trpel tiež Marfanovým syndrómom, čím sa dá vysvetliť jeho neobvyklý vzhľad a mimoriadna roztažiteľnosť ruky. Neskôr sa nakazil syfilisom a na jeho následky zomrel. V tej dobe sa táto choroba ešte liečila pomocou ortute, ktorá síce chorobu čiastočne obmedzuje, ale je toxická a má rad nežiadúcich vedľajších účinkov. Ku koncu života tiež trpel ochorením hrtanu, čo mu veľmi sťažovalo rozprávanie. Napriek všetkým zdravotným problémom sa ale až do svojej smrti venoval intenzívnej hudobnej činnosti.
[úprava] Historky
O Paganinim sa traduje mnoho historiek, dnes ale nemožno zistiť, či stoja na skutočných základoch. Na jednom koncerte vraj hral tak vášnivo, že pretrhol tri zo štyroch strún, napriek tomu dokázal koncert dohrať na najnižšej strune G. Podľa ďaľšej varianty tohoto príbehu mu ich niekdo pred koncertom úmyslne narezal.
Kvôli svojmu neobvyklému výzoru (čiastočne zapríčinenému Marfanovým syndrómom) a kvôli neobyčajnej genialite pri hre na husle bol mnohými ľuďmi obviňovaní zo spolčenia s diablom, po smrti mu bol dokonca z tohoto dôvodu odopretý cirkevný pohreb; jeho telo bolo riadne pochované až 36 rokov po smrti.
[úprava] Hudobná činnosť
Paganini koncertoval s úchvatnou bravúrnosťou, s ľahkosťou zvládal i extrémne rýchle tempá a používal v tej dobe nie celkom obvyklé techniky:
- hra výhradne na strune G
- kombinácia pizzicata ľavou rukou a hrania slákom
- použití skordatúry
- mimoriadne rýchle staccato
- dvojité flažolety
Paganini tiež skomponoval mnoho hudobných skladieb, jeho 24 capricií je tak obtiažnych, že huslisti ich dokázali zahrať až 50 rokov po jeho smrti. Z ďalších diel sú najdôležitejšie
- 6 husľových koncertov (napísal ešte dva, z ktorých sa zachovali iba sólové party)
- 12 sonát pre husle a gitaru
- 6 kvartetov pre husle, violu, violončelo a gitaru
