Reliktové žiarenie

Z Wikipédie

Reliktové žiarenie je elektromagnetické žiarenie, ktoré prichádza z vesmíru zo všetkých smerov a je pozostatkom z obdobia krátko po veľkom tresku. V tom čase bol vesmír vyplnený hustou a horúcou plazmou, fotóny sa neustále zrážali s voľnými elektrónmi, hmota a žiarenie mali rovnakú teplotu. Vesmír sa ale ochladzoval a po dosiahnutí teploty okolo 3000 Kelvinov sa voľné elektróny spojili s jadrami a vytvorili stabilné atómy vodíka a hélia. Hmota sa tak stala pre žiarenie priehľadná a žiarenie sa ďalej vyvíjalo nezávisle. Dnes je najvýznamejším zdrojom poznatkov o mladom vesmíre a predmetom intenzívneho výskumu.

Podľa teórie štandardného modelu vesmíru sa 379 tisíc rokov po veľkom tresku oddelilo žiarenie od hmoty s počiatočnou teplotu okolo 3000 Kelvinov a dnes by malo mať teplotu 5 až 10 Kelvinov. George Gamow, Ralph Alpher a Robert Herman takto predpovedali reliktové žiarenie už v roku 1948.

Reliktové žiarenie objavili v roku 1965 Arno Penzias a Robert Wilson, v roku 1978 za tento objav boli ocenení Nobelovou cenou za fyziku . Reliktové žiarenie v súčasnosti svojimi charakteristikami zodpovedá žiareniu absolútne čierneho telesa s teplotou okolo 2,73 K a najväčšiu intenzitu má pri vlnovej dĺžke 2-3 milimetrov. Objav reliktového žiarenia bol silným dôkazom podporujúcim teóriu veľkého tresku.