Tacitus
Z Wikipédie
Tacitus, celým menom Publius (tiež Gaius) Cornelius Tacitus (* cca. 55 - po roku 115, pravdepodobne 120, najneskôr 124) bol významný rímsky historik, právnik a senátor, považovaný za jedného z najväčších rímskych dejepiscov.
[úprava] Život
O Tacitovom živote existujú len sporadické svedectvá, od neho samého alebo jeho súčasníkov, predovšetkým od Plinia Mladšieho. Jeho rodina pochádzala pravdepodobne z jednej z rímskych provincií, možno Cisalpínskej Galie alebo Narbonskej Galie, niekteré pramene hovoria o umbrijskej Interame (dnes Terni). Rodina asi patrila k jazdeckému stavu (nižšia šľachta). Tacitus vyštudoval v Ríme, kde sa v roku 78 oženil s dcérou významnej osoby verejného života, Gnaea Iulia Agrikolu. Počas vlády cisára Vespasiána začal typickú úradnú kariéru rímskeho senátora (cursus honorum), potom sa v roku 88 stal praetorom a po ukončení praetúry spravoval nejakú provinciu (pravdepodobne Belgiu). V roku 97 sa stal consul suffectus, čo bol politický vrchol jeho kariéry. Počas vlády cisára Trajána spravoval ako konzul provinciu Áziu (od 112) (územie dnešného západného Turecka), kde pôsobil do roku 115 alebo 116.
Zastával tiež kňažskú funkciu v zbore Pätnástich mužov pre výkon svätostí.
[úprava] Dielo
Tacitus bol považovaný za jedného z najvýznamnejších rečníkov svojej doby; rečníckemu umeniu sa venoval štylisticky ovplyvnený Markom Tulliom Cicerom, najvýznamnejším rečníkom zlatej latinčiny, v spise Dialogus de oratoribus, ktorý pravdepodobne napísal v mladosti. Svojou jazykovou povahou sa tento spis líši od ostatných autorových diel. Po konzuláte (97) počas vlády cisára Nervu začal s prácou na svojom najväčšom dejepisnom diele, Dejinách, ktoré siahalo až do počiatku vlády cisára Hadriána. Tacitus napísal svoje dejepisné dielo z pohľadu senátora, ktorý posudzoval dobu rímskych císarov od Tiberia po Domiciána, nakoľko ešte zodpovedala ideálom rímskej republiky. Obe hlavné dejepisné diela sú napísané analystickou metódou, v ktorej sú udalosti zapisované po jednotlivých rokoch, a ak trvali niekoľko rokov, bývajú zvyčajne rozdelené do niekoľkých výkladov.
Tacitovo bystré a tiež jazykovo brilantné analýzy vylíčili moderný obraz rímskej ríše v 1. storočí po Kr. Kritizoval dobové pomery ako prejavy úpadku a pokúšal sa ich doložiť na základe vedomo vybraných úryvkov z dejín. Jemnému prekresleniu charakteru tak pripadla úloha sprosredkovať čitateľovi úplne presný obraz. Tacitus si pro svoje písanie stanovil zásadu bez hnevu a stranenia (sine ira et studio) - teda objektívneho podávania správ - ale proti tomuto cieľu sa často previnil, napr. pri charakteristike Tiberia. Pritom sa Tacitovo myslenie prejavuje v stereotypných kategóriách.
Tacitus vo svojich dejepisných dielach prejevil veľké dramatické nadanie. Dokázal rozpísať psychologické drámy, v ktorých líčil motívy jednajúcich postáv. Najväčšiu pozornosť venoval ctižiadostivosti a túžbe po moci, ostatné vášne, ktoré neobchádza (milostné túžby, lačnosť po bohatstve), stoja v pozadí. Vysokou literárnu úroveň majú tiež portréty jednajúcich postáv, najznámejšími príkladmi sú portrét cisára Tiberia a filozofa Petronia.
Tacitus patrí právom medzi najväčších antických dejepiscov tiež svojim svedomitým prístupom k prameňom. Hoci všetky nie sú dnes známe, vie sa, že ich bolo pomerne značné množstvo. Tacitus mal prístup k zápisom z jednaní senátu a rozhodnutiam cisárskeho dvora, úradným správam o udalostiach na cisárskom dvore a v meste Ríme. Pracoval tiež s Vojnami v Germánii (Bella Germaniae) Plinia Staršieho (dnes stratenými), s pamäťami účastníka bojov o trón v rokoch 69-70 Vipstana Messallu, so zápiskami Cluvia Rufa, ktorý bol konzulom za vlády Nera a popisoval vtedajšie udalosti, s pamäťami a listami iných verejne činných osôb a množstvom ďalších neznámych prameňov, ktoré zámerne kombinoval.
- Rozprava o rečníkoch (Dialogus de oratoribus)
- O živote a mravoch Julia Agrikolu (De vita et moribus Iulii Agricolae)
- O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov (De origine, situ, moribus ac populis Germanorum)
- Dejiny (Historiae)
- Letopisy (Annales)