Faraón
Z Wikipédie
| "Per-aa" v hieroglyfoch |
||
|
Faraón bol titul používaný pre vládcu Egypta v hebrejskom a neskôr aj (eventuálne) v gréckom prostredí. Oficiálny titul znel „kráľ Horného a Dolného Egypta“.
Slovo pochádza z egyptských slov per-aa - „veľký dom“, tedy kráľovský palác. Už v najstarších prameňoch má palác význam slova „vláda“, neskôr sa stal (neoficiálnym) titulom kráľa. Prvé doložené použitie obratu v tomto význame sa týka Thutmose III. (1479–1425), pred kartušou so zapísaným kráľovským menom sa poprvýkrát objavuje počas 22. dynastie.
Dnes je toto slovo široko používané práve vďaka použití v Biblii a u raných gréckych a rímskych autorov.
Obsah |
[úprava] Božský panovník
V literatúre (najmä staršej) sa uvádza, že faraóni boli pokladaní za potomkov bohov a teda boli taktiež bohmi. Táto interpretácia sa však vo svetle nových prameňov ukazuje ako zjednodušená. Dnes v egyptológii prevláda názor, že Egypťania svojich panovníkov chápali ako bytosti dvojakej podstaty - božskej a ľudskej súčasne (tak to vyplýva napríklad z Poučení kráľa Amenemheta I. alebo z Lojalistického poučenia, významných literárnych diel z obdobia XII. dynastie). Božstvo kráľa bolo dané najmä božstvom jeho úradu - večnej kráľovskej moci. Egyptský kráľ bol teda výnimočnou bytosťou - ako jediný mohol prirodzene a sám zo svojej podstaty ako syn boha (najčastejšie boha Slnka, ale aj iných) pobývať v spoločnosti bohov a v kultovej sfére mu preto bolo prisudzované božstvo, ako individuálnej bytosti však asi nie. Egypťania teda pravdepodobne svojho panovníka chápali ako reprezentáciu božského princípu v ľudskom svete, jeho akési manifestačné sprítomnenie.
S tým pravdepodobne súvisí spôsob, akým sami Egypťania svojho panovníka s bohmi spájali: vždy ho dôsledne označovali ako nefer neter, kým bohovia boli titulovaní ako aa neter - „veľký boh“. Termín nefer možno preložiť rôznymi spôsobmi - ako „krásny“, „dobrý“, „dokonalý“, ale aj ako „mladý (=mladší)“ (tak termín prekladá egyptológ Jaromír Málek). To poukazuje (pre nás síce obsahovo zatiaľ nie celkom zrozumiteľne, ale úplne nepochybne) na významový posun chápania podstaty božstva vo vzťahu k panovníkom oproti bohom samotným.
[úprava] Titulatúra
V začiatočných obdobiach staroveku sa panovníkovo meno uvádzalo v tzv. serechu, rámčeku v podobe štylizovaného paláca s opevneným priečelím. To panovníka identifikuje ako toho, kto sídli v paláci (eventuálne v pevnosti), teda drží moc. Nad serechom býva zobrazený sokol boha nebies a vládcu krajiny Hora, čo znamená, že kráľ bol pomenovávaný ako „Hor XY“. Bol teda vtelením tohto boha (ktorý bol panovníkovým ka). Po doplnení počtu kráľovských mien bolo toto meno (v egyptológii označované ako Horovo meno) uvádzané ako prvé. V rozvinutej podobe titulatúry panovník používal päť mien uvedených znakmi vypovedajúcimi o jeho podstate. Posledné dve mená boli zapisované do tzv. kartuší, ktoré sa prvý raz objavujú v čase 4. dynastie. Úplná kráľovská titulatúra sa však využívala iba zriedkavo, bola vyhradená najmä pre sakrálnu sféru.
O povahe kráľovskej moci a jej vývoji v predstavách Egypťanov názorne vypovedá to, že za štvrtého kráľa 1. dynastie Dena bola kráľovská titulatúra rozšírená o tzv. trónne meno. V neskoršom období sa stalo štvrtým v poradí. Práve pod ním bol panovník uvádzaný v úradných dokumentoch a bol tak známy svojim poddaným. Toto meno je presnejšie označované ako nesu-bijet a píše sa hieroglyfmi pre ostricu a včelu, ktoré boli heraldickými symbolmi Horného a Dolného Egypta. To reflektuje preklad titulu do gréčtiny zdôrazňujúci mocensko-politické postavenie kráľa v podobe výššie uvedeného titulu „kráľ Horného a Dolného Egypta“, ktorý však v sebe obsahuje nepochopenie egyptských predstáv o povahe panovníckej moci. Druhá časť titulu bijet znamená osobnú, ľudskú prirodzenosť kráľa, prvá časť zloženiny nesu zodpovedá božskej prirodzenosti, ktorá je vo vnútri panovníka. Kráľ mal teda podvojnú prirodzenosť, zodpovedajúcu emanácii božského pritomnej v dočasnom ľudskom rozmere (tak titul interpretuje John Ray).
Celkovo panovník používal päť formálnych titulov (podľa poradia):
- Horovo meno, ktorým bol stotožňovaný s bohom Horom,
- Meno obidvoch paní, ktoré ho spájalo s ochrannými bohyňami Horného a Dolného Egypta v podobe supice Nebchet a kobry Vadžet,
- meno Zlatý Hor, ktorého význam nie je zatiaľ jasný,
- tzv. trónne meno uvádzané v prvej kartuši, ktoré azda okrem vyššie uvedeného významu dostalo sekundárne aj politický význam reflektovaný gréckym prekladom „kráľ Horného a Dolného Egypta“,
- a napokon meno Réov syn uvádzané v druhej kartuši, ktoré sa objavuje v čase 4. dynastie a spája panovníka so slnečným bohom. Išlo o osobné meno panovníka, ktoré mal od svojho narodenia ešte ako súkromná osoba.
Okrem toho sa vžil celý rad spôsobov, ktorými bol panovník označovaný. Tieto označenia (napr. miláčik bohov, mocný býk) dnes znejú výhradne opisne, no pre starovekých Egypťanov mali náboženský a mytologický kontext, ktorý rozhodne nebol iba metaforou.
[úprava] Panovník a politické správa
Staroveký Egypt je v súvislosti s vyššie uvedeným chápaním panovníka v literatúre charakterizovaný ako polobožské kráľovstvo, ktorého autorita ako inštitúcia zostala vyše troch tisícročí prakticky nespochybnená. Jeho základnou ideologickou tézou bol formálny vzťah medzi Egyptom (a teda egyptským štátom, zaisťujúcim v osobe panovníka náboženský kult) a jeho bohmi. Bohovia prostredníctvom svojho stvorenia sveta (presnejšie Egypta ako zosobnenia celého sveta) vtlačili všetkému existujúcemu poriadok maat, udržovanie ktorého ako jedinej záruky trvania a nerušenej existencie stvoreného sveta bolo ústrednou úlohou kráľovskej moci. Panovník tak robil predovetkým cez ritualizáciu svojej náboženskej úlohy (pozri vyššie) v chrámovom kulte,ktorého bol formálne jediným oprávneným činovníkom (jednotliví kňazi vo všetkých chrámoch vystupovali ako jeho zástupcovia). Z toho dôvodu aj bola kráľovi daná najvyššia politická autorita. V ideológii a počas väčšiny dejín starovekého Egypta aj v praxi preto panovníci vystupujú ako jediný spoločnosťou akceptovateľný zdroj všetkej politickej aktivity.
Ilustráciou tohto princípu je socha Pepiho II.: hoci sa panovníkom stal ako veľmi malé dieťa a je zachytený na lone svojej matky, je zobrazený ako miniatúra dospelého kráľa s patričnými atribútmi. Hoci je nepochybné, že veľa kráľov nastúpilo na trón v čase svojho detstva, ani náznakom nie sú udalosti raného obdobia ich vlády pripisované iným osobám, napr. ich regentom. Nepočetné výnimky z tohto stavu, napríklad vyhlásenie hodnostára Baja z obdobia panovníka Siptaha, že „dosadil kráľa na trón jeho otca“ (čo je oznámenie, ktoré bolo za normálnych okolností vkladané do úst bohom), ho skôr potvrzujú než vyvracajú.
Hoci nepoznáme presné pravidlá egyptského nástupnického systému, je isté, že základom správneho fungovania správy bolo následníctvo mladého kráľa (v čase nedospelosti zastupovaného najčastejšie ženou z kráľovskej rodiny), ktorý v prvom období vlády svojou osobnou aktivitou a mobilitou, spojenou s mobilitou kráľovského dvora ako centra správy, udával smer celej miestnej aj centrálnej administratíve. Panovníci a ich osobná schopnosť iniciatívneho riešenia problémov teda do značnej miery ovplyvňovala chod spoločnosti. Názorným príkladom môže byť Achnaton, proti ktorého reforme zrejme nevznikla žiadna účinná politická opozícia, alebo obdobie neskorých Ramessovcov - postarších kráľov, ktorých vláda znamenala úpadok úrovne správy a vládnutia. K tomu autori Cambridge History of Africa I veľmi výstižne poznamenávájú, že „altruistické plnenie povinností (panovníkom) bolo totožné s jeho vlastným záujmom...“, pretože „slabosť, neschopnosť či neúčinnosť na strane kráľa mohli vyvrcholiť zlou správou Egypta.“
Na druhej strane však treba povedaťi, že egyptský kráľ bol svojou výlučnou väzbou na bohov aj limitovaný: poriadok maat, ktorý bol odvodzovaný od aktu stvorenia sveta, tvoril pre spoločnosť objektívny štandard, ktorého dodržovanie sa chápalo v priamom vzťahu k miere božského schválenia, ktorému sa konkrétny panovník tešil. Kráľ prevzal svoju moc od bohov a mal vo svojom konaní sledovať ich vôľu („konať maat“), takže mohol byť vnímaný ako ich akýsi nástroj, prostredníctvom ktorého oni sami Egypt spravujú. V tejto súvislosti vyššie citovaní autori pripomínajú text Démotickej kroniky z ptolemaiovského obdobia, ktorá „pripisuje pád niektorých panovníkov Neskorého obdobia ich zlyhaniu pri uspokojení bohov“, a pre staršie obdobie „ničenie pamiatok, ktoré boli vytvorené určitými panovníkmi, činy ktorých boli považované za urážlivé voči maat“.
Všetky tieto predstavy boli v egyptskom myslení prítomné súčasne, takže jednotlivé obdobia mohli klásť dôraz na rôzne chápania kráľovskej moci a tým aj spôsoby uplatňovania politickej správy. Všeobecne možno najneskôr od konca Novej ríše vysledovať postupné „poľudšťovanie“ kráľa nie len ako osoby, ale aj ako inštitúcie, takže sa nakoniec aj súkromné osoby m§žu objavovať na vyobrazeniach v súvislostiach, ktoré boli prv vyhradené výhradne panovníkom (napr. služba bohom, vymeriavanie základov chrámu a podobne). Kráľovská moc však napriek tomu v Egypte až do nástupu nových ideových prúdov(spojených s rímskym obdobím a nakoniec najmä s kresťanstvom) mali výsostný charakter a jej nositelia zostávali najmocnejšími činiteľmi v správe.
[úprava] Panovnícke regálie
[úprava] Ikonografia
