François Mauriac
Z Wikipédie
François Mauriac | |
---|---|
francúzsky spisovateľ | |
Narodenie | 11. október 1885 Bordeaux, Francúzsko |
Úmrtie | 1. september 1970 Paríž, Francúzsko |
Pozri aj Biografický portál |
François Mauriac (* 11. október 1885, Bordeaux – † 1. september 1970, Paríž) bol významný francúzsky spisovateľ, dramatik a esejista, predstaviteľ katolicizmu. Požadoval prísnu politickú spravodlivosť, obhajoval kolonizované národy. V roku 1952 získal Nobelovu cenu.
Obsah |
[úprava] Biografia
François Mauriac sa narodil ako najmladší z piatich detí v zámožnej rodine bankára. Nemal ani dva roky, keď mu zomrel otec a od tej doby sa o deti spolu s matkou starali starí rodičia. Matka bola veľmi zbožná katolíčka, Françoisa preto ako sedemročného poslali do školy Mariánskeho rádu (Collège de Grand-Lebrun) na predmestí Bordeaux. V Bordeaux pokračoval aj v univerzitnom štúdiu, ktoré zakončil v roku 1905.
V roku 1906 prišiel do Paríža, kde sa pripravoval na prijímacie skúšky na École Nationale des Chartes, kde ho prijali v roku 1908. Príliš dlho však na škole nevydržal - po niekoľkých mesiacoch z nej odišiel na základe pevného rozhodnutia, že svoj život zasvätí literatúre.
Svoje prvé dielo, básnickú zbierku Les mains jointes (Zopäté ruky) vydal hneď v nasledujúcom roku (1909), ďalšiu zbierku básni Adieu à l'adolescence (Zbohom dospievanie) v roku 1911. Potom sa už zameral skôr na prózu. Jeho románový debut L’Enfant chargé de chaînes (Zviazané dieťa) vyšiel v roku 1913.
Mauriac si osvojil typický štýl písania, veľmi poetický a sugestívny. Jeho rané práce patria súčasne do obdobia jeho osobnej mladistvej spirituálnej krízy, kedy trpel pocitom, že kresťanské duchovné zameranie človeka je potlačujúcim faktorom prirodzených ľudských potrieb, preto zobrazujú predovšetkým boj medzi citmi a rozumom, respektíve túžbou a zodpovednosťou vnútri človeka. Táto téma sa stáva ústrednou problematikou Mauriacových diel aj do budúcnosti, avšak už v oveľa hlbšom rozmere.
Počas prvej svetovej vojny bol Mauriac povolaný, aby slúžil na Balkáne ako príslušník Červeného kríža. V roku 1922 vydal ďalší román Le baiser au lépreux (Bozk malomocnému), ktorý bol jeho prvým výrazným úspechom. Ďalšie Mauriacove práce boli síce odmietnuté pravým krídlom katolíckych kritikov, novelu Thérèse Desqueyroux(Tereza Desqueyrouxová) 1927 prijali čitatelia aj ostatná kritika nadšene, označila ju za historicky najlepší francúzsky román. Kniha vychádza zo skutočnej udalosti. Mladá manželka začína postupne nenávidieť svojho manžela, hrubého statkára a nakoniec ju jej nenávisť doženie k jeho vražde. Román zobrazuje nepokoj a nenaplnenie človeka, núteného žiť v provinciálnom prostredí, obmedzenom množstvom predsudkov, vrátane sexuálnych. Dielo vo svojom hlavnom posolstve obsahuje autorovu tradičnú tému hriechu a vykúpenia, respektíve obhajobu človeka, ktorý sa síce jednoznačne previnil, ale jedinečnosť jeho osobnej citovej a morálnej skúsenosti zostáva vonkajšiemu svetu pri jeho posudzovaní skrytá, hoci je hlavným a jediným skutočným jeho obrazom vo vzťahu k etickému kódexu.
V júni 1933 ho prijali do Académie Français. V tom čase písal pre parížsky denník Le Figaro, kde pravidelne uverejňoval svoje články, v ktorých upozorňoval na hrozbu nastupujúceho fašizmu. Tridsiate roky boli súčasne obdobím, kedy písal aj divadelné drámy, ktoré boli uvádzané s pomerne slušným úspechom v Comédie Française (napr. jeho prvá dráma Asmodée dosiahla v rokoch 1937 - 1938 sto repríz. V roku 1941 vydal pravdepodobne svoje najvýznamnejšie dielo, román La Pharisienne (Farizejka). V priebehu druhej svetovej vojny aktívne spolupracoval s La Résistance - hnutím, v ktorom pôsobilo mnoho spisovateľov, odmietajúcich okupáciu Francúzska.
Mauriac bol veľkým prívržencom hlavného predstaviteľa francúzskej zahraničnej armády generála Charlesa de Gaulla (neskoršieho francúzskeho prezidenta). Po vojne podporoval jeho politické ambície a predovšetkým jeho protikoloniálnu politiku (v roku 1964 o ňom napísal rozsiahlu biografickú esej). V roku 1952 vydal François Mauriac ďalší vynikajúci román Galagai a súčasne získal Nobelova cena za literatúru. O šesť rokov neskôr ho De Gaulle vyznamenal Veľkým krížom čestnej légie.
Od začiatku päťdesiatych rokov písal Mauriac pravidelne každý týždeň novinové stĺpčeky (nazývané Bloc-notes), ktoré si získali veľký ohlas. Koncom päťdesiatych rokov ich začal spracovávať knižne, aby neskôr vyšli v dvoch zväzkoch ako Le Nouveau Bloc-notes (1958-1960) a (1961-1964). Jeho práca v šesťdesiatych rokoch sa okrem toho obmedzuje už takmer len na písanie spomienok, ktoré zahŕňajú aj filozofické a politické úvahy.
François Mauriac zomrel v Paríži 1. septembra 1970, pochovaný bol na cintoríne vo Vémars, kde v posledných rokoch pred smrťou žil.
[úprava] Charakteristika diela
Dielo Françoisa Mauriaca je významné predovšetkým tým, že autor patrí medzi tradičných románopiscov, pre ktorých viditeľný svet neprestal existovať, ktorého hrdinovia sú ľudia s dušami v duchu kresťanského pohľadu, spisovateľ, osobujúci si základné právo na komentár, teda na vyjadrenie svojich názorov. Jeho apológia človeka je vlastne schopnosťou videnia zárodočného jadra ľudskej podstaty, ktorá - akokoľvek obrastená pokrivenými vetvami predsudkov, zvykov, primárneho egoizmu a archetypov - nesie všetku ťažobu citového a morálneho rozporu života.
Anglický spisovateľ Graham Greene, ktorého Mauriac obdivoval (obdiv bol vzájomný, rovnako ako boli príbuzné aj ich ústredné témy) a považoval ho za najväčšieho moderného románopisca, o ňom napísal: Udalosti v románoch F.Mauriaca jeho hrdinov obyčajne nemenia (čo je skutočnosť, ktorú romantické nepravdy nepoznajú), ale odhaľujú ich vnútro postupne s nesmiernou jemnosťou. Jeho morálne a náboženské cítenie sa od bežného diametrálne odlišuje - nenarazíte u neho na falošný predpoklad či na konvenčnú postavu. So sympatiami ukazuje spirituálnu podstatu človeka, skrytú pod vrstvou deštruktívneho sebectva a falošnej ľútosti. Pokrytec predsa nemôže žiť večne, bez toho, aby na neho nemali vplyv názory, ktoré vyznáva. V Mauriacovom diele má miesto irónia, nie satira. Keby bol Pascal písal romány, bol by použil práve túto metódu a tento tón.
[úprava] Prehľad diel
Mauriacove dielo obsahuje takmer 60 titulov (románov, divadelných hier, esejí, filozoficky ladených biografií, polemík a politických úvah pamätí, takisto súbory novinových článkov a knihy spomienok).
[úprava] Romány
- L'enfant chargé de chaînes, 1912
- La robe prétexte, 1914
- Le baiser aux lépreux, 1922
- Genitrix, 1923
- Le désert de l'amour, 1924
- Thérèse Desqueyroux, 1927
- Ce qui était perdu, 1930
- Le nœud de vipères, 1932
- Le mystère Frontenac, 1933
- La fin de la nuit, 1935
- Les chemins de la mer, 1939
- La pharisienne, 1941
- Le sagouin, 1951
- Galigaï, 1952
- L'agneau, 1954
- Un adolescent d'autrefois, 1969
[úprava] Divadelné hry
- Asmodée, 1938
- Les mals aimés, 1945
- Passage du malin, 1948
- Le pain vivant, 1950
- Le feu sur la terre, 1951
[úprava] Eseje
- Dieu et mammon (Bůh a mamon), 1929
- Souffrance et bonheur du chrétien (Utrpení a štěstí křesťana), 1931
- Les romanciers et ses personnages (Romantici a jejich osobnosti), 1933
- Les maisons fugitives (Prchající domy), 1939
- Le cahier noir (Černý sešit), 1943
- Paroles catholiques (Katolická slova), 1954
- Les fils de l'homme (Synové člověka), 1958
- Ce que je crois (To, co věřím) 1962
[úprava] Poézia
[úprava] Biografie, polemiky, politické úvahy, súbory článkov a knihy spomienok
- La Vie de Jean Racine (Život Jeana Racina), 1928
- Voltaire et centre Pascal (Volatire a Pascal), 1930
- Blaise Pascal et sa soeur Jacqueline (Blaise Pascal a jeho sestra Jacqueline), 1931
- La Vie de Jésus (Život Ježišov), 1936
- Du côte de chez Proust, 1947
- Bloc-notes (1952-1957), 1958
- Mémoires intérieurs, 1959
- Le Nouveau Bloc-notes (1958-1960)
- De Gaulle, 1964, kniha o živote a politických cieľoch generála Charlese de Gaulla, francúzskeho prezidenta v rokoch 1958 - 1969.
- Mémoires politiques, 1967
- Le Nouveau Bloc-notes (1961-1964)
[úprava] Práce o autorovi
O Françoisovi Mauriacovi vyšlo okolo dvadsať podrobných biografií či štúdií. Vybrané:
- Michael F. Moloney: François Mauriac, 1958
- Graham Greene: François Mauriac (súčasť zbierky Collected Essays), 1969
- Jean Lacouture: François Mauriac 1980
- Encyclopedia of World Literature in the 20th Century, vol. 3, vyd. Steven R. Serafin, 1999
[úprava] Európska spoločnosť François Mauriac
Hlásiac sa k odkazu spirituality spisovateľovho diela vznikla spoločnosť „Association Européenne François Mauriac“, ktorej cieľom je podpora autorov a vydávanie diel súčasnej európskej literatúry, predovšetkým duchovného zamerania.
[úprava] Externé zdroje
- Encyclopedia of World Literature in the 20th Century, vol. 3
- http://www.alalettre.com/mauriac-links.htm
- http://www.proverbes-citations.com/mauriac.htm
1901 - Sully Prudhomme 1902 - Theodor Mommsen 1903 - Bjørnstjerne Bjørnson 1904 - José Echegaray y Eizaguire/Frédéric Mistral 1905 - Henryk Sienkiewicz 1906 - Giosuè Carducci 1907 - Rudyard Kipling 1908 - Rudolf Eucken 1909 - Selma Lagerlöfová 1910 - Paul Heyse 1911 - Maurice Maeterlinck 1912 - Gerhard Hauptmann 1913 - Rabíndranáth Thákur 1914 - nebola udelená 1915 - Romain Rolland 1916 - Verner von Heidenstam 1917 - Karl Gjellerup/Henrik Pontoppidan 1918 - nebola udelená 1919 - Carl Spitteler 1920 - Knut Hamsun 1921 - Anatole France 1922 - Jacinto Benavente y Martínez 1923 - William Butler Yeats 1924 - Władyslaw Reymont 1925 - George Bernard Shaw 1926 - Grazia Deleddová 1927 - Henri Bergson 1928 - Sigrid Undsetová 1929 - Thomas Mann 1930 - Sinclair Lewis 1931 - Erik Axel Karlfeldt 1932 - John Galsworthy 1933 - Ivan Alexejevič Bunin 1934 - Luigi Pirandello 1935 - nebola udelená 1936 - Eugene O'Neill 1937 - Roger Martin du Gard 1938 - Pearl S. Bucková 1939 - Frans Eemil Sillanpää 1940–1943 - nebola udelená 1944 - Johannes Vilhelm Jensen 1945 - Gabriela Mistralová 1946 - Hermann Hesse 1947 - André Gide 1948 - Thomas Stearns Eliot 1949 - William Faulkner 1950 - Bertrand Russell 1951 - Pär Lagerkvist 1952 - François Mauriac 1953 - Winston Churchill 1954 - Ernest Hemingway 1955 - Halldór Laxness 1956 - Juan Ramón Jiménez 1957 - Albert Camus 1958 - Boris Pasternak 1959 - Salvatore Quasimodo 1960 - Saint-John Perse 1961 - Ivo Andrić 1962 - John Steinbeck 1963 - Giorgos Seferis 1964 - Jean-Paul Sartre 1965 - Michail Alexandrovič Šolochov 1966 - Šmuel Josef Agnon/Nelly Sachsová 1967 - Miguel Ángel Asturias 1968 - Yasunari Kawabata 1969 - Samuel Beckett 1970 - Alexandr Isajevič Solženicyn 1971 - Pablo Neruda 1972 - Heinrich Böll 1973 - Patrick White 1974 - Eyvind Johnson/Harry Martinson 1975 - Eugenio Montale 1976 - Saul Bellow 1977 - Vicente Aleixandre 1978 - Isaac Bashevis Singer 1979 - Odysseas Elytis 1980 - Czesław Miłosz 1981 - Elias Canetti 1982 - Gabriel García Márquez 1983 - William Golding 1984 - Jaroslav Seifert 1985 - Claude Simon 1986 - Wole Soyinka 1987 - Joseph Brodsky 1988 - Nagib Mahfuz 1989 - Camilo José Cela 1990 - Octavio Paz 1991 - Nadine Gordimerová 1992 - Derek Walcott 1993 - Toni Morrison 1994 - Oe Kenzaburo 1995 - Seamus Heaney 1996 - Wisława Szymborska 1997 - Dario Fo 1998 - José Saramago 1999 - Günter Grass 2000 - Gao Xingjian 2001 - V. S. Naipaul 2002 - Imre Kertész 2003 - J. M. Coetzee 2004 - Elfriede Jelineková 2005 - Harold Pinter 2006 - Orhan Pamuk