Franz Lehár

Z Wikipédie

Franz Lehár, pokrstený ako Ferenc Kristóf Lehár, (* 30. apríl 1870, Komárno – † 24. október 1948, Bad Ischl) bol operetný skladateľ.

[úprava] Lehárova rodina

• otec Franz Lehár (syn Josefa Lehára a Anny Poláchovej), vojenský kapelník a skladateľ
• matka Christine, rodená Neubrandtová
• manželka Sophie, rodená Methová

Lehárov otec bol kapelníkom Rakúskej armády, pôvodom z Moravy s francúzskymi koreňmi. Podľa rozprávania Lehárovej rodiny, ich predkom bol markíz „Le Harde“, ktorý bojoval v napoleonskej armáde. Bol zajatý v roku 1805 pri Slavkove (podľa inej verzie bol zajatý už v roku 1799), ušiel a vzal si na Morave sedliacke dievča, ktoré ho istý čas ukrývalo. Je potvrdené, že zajatý vojak menom „Le Harde“ skutočne existoval.

Lehárov otec sa so svojím plukom stále musel sťahovať po území celej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Zúčastnil sa vojenských ťažení na talianskom území a proti Prusku. V roku 1868 bol preložený do Komárna, ktoré bolo v tom čase dôležitým obchodným strediskom s veľkou vojenskou posádkou. Vojenskí kapelníci Rakúsko-Uhorska v tom čase dosahovali veľmi slušnú umeleckú úroveň, usporadúvali veľmi často koncerty pre verejnosť a stali sa tam veľmi významnými šíriteľmi kultúry.

V Kommárne sa Lehárov otec oženil Kristínou Neubrandt z miestnej maďarsko-nemeckej rodiny.

[úprava] Lehárov život a kariéra

[úprava] Mladosť a začiatok kariéry

Franz Lehár prejavil talent k hudbe už vo svojich štyroch rokoch. K hudbe ho viedol jeho otec a bol na neho veľmi prísny. Napriek synovmu talentu však považoval za nedôstojné predvádzať ho na verejnosti. Gymnázium navštevoval Lehár v Budapešti, kde bol dosť slabým žiakom. Súčasne navštevoval aj hudobnú školu, kde sa učil hrať na klavíri. Neskôr ho rodina poslala k strýkovi Antalovi do Moravského Sternbergu, aby sa Lehár okrem rodnej maďarčiny naučil rozprávať aj po nemecky. Ako 12 ročný zložil v roku 1882 skúšky na konzervatórium v Prahe, kde študoval hru na husle. V Prahe sa naučil po česky. Najprv tam žil sám, ale o dva roky bol preložený do Prahy aj jeho otec so svojou kapelou. V roku 1887, ako 17. ročný začal komponovať (a aj učiť kompozícii u Fibicha), musel to však robiť tajne, lebo školský poriadok konzervatória zakazoval komponovanie pre svojich žiakov. Jeho talent spoznal aj A. Dvořák, avšak jeho otec bol toho názoru, že by si mal najprv zabezpečiť pomerne istý príjem ako huslista, či kapelník. Konzervatórium ukončil v roku 1888 koncertom v sále Rudolfínum.

Zamestnal sa najprv ako 1. huslista v divadle v meste Elberfeld-Barmen (dnes súčasť mesta Wuppertal), kde sa zoznámil s divadelným prostredím. Zakrátko ho však zavolal otec do svojej vojenskej kapely, ktorá v tom čase pôsobila vo Viedni. Kvôli tomu musel porušiť zmluvu s divadlom a pred prenasledovaním ho zachránilo len to, že vstúpil do vojska. Počas 9 mesiacoch vo Viedni skomponoval jeden valčík, 2 pochody a 1 hymnickú pieseň. Spriatelil sa tiež so skladateľom L. Fallom.

Ako 20 ročný sa dostal na čelo malého vojenského orchestra 25. pešieho pluku v Lučenci a stal sa tak najmladším vojenským kapelníkom Rakúsko-Uhorska (predtým držal rekord jeho otec, ktorý sa stal kapelníkom 24 ročný). Plukovník Fries ho angažoval ako učiteľa spevu pre svoju dcéru Vilmu. Lehár sa v tejto úlohe veľmi neosvedčil, zato aspoň skomponoval pre ňu pesničku. Na druhej strane ako vojenský kapelník si získal Lehár v Lučenci veľkú slávu a obdiv. V riadení svojej kapely mal viac-menej voľné ruky a tak s ňou skúšal svoje skladby a získaval cenné skúsenosti. Pre verejnosť komponoval hlavne pochody a maďarské piesne. Zložil tiež svoje prvé divadelné dielo, operu Rodrigo, s ktorým sa prihlásil do súťaže vypísanej kniežaťom Coburg Gotha. Súťaž nevyhral.

Jeho pôsobenie v Lučenci ukončila v roku 1894 hádka jedným majorom, ktorý mu počas večere po čašníkovi odkázal, aby zahral jeho obľúbenú pieseň. Lehár mu na to odkázal, že on nie je cigánsky primáš, aby hral na takýto príkaz. Jeho nadriadení trvali na tom, aby sa ospravedlnil, on však dal radšej výpoveď.

Následne sa mu podarilo vyhrať konkurz (spomedzi 120 uchádzačov) do oveľa profesionálnejšieho námorného orchestra v Pule. Jediný námorný orchester Rakúsko-Uhorska mal 110 členov a hneď prvé vystúpenie mal pred samotným cisárom. V roku 1895 sa zúčastnil cesty loďou „Maria Teresia“, ktorá išla do Kielu na slávnostné otvorenie prieplavu medzi Baltickým a Severným morom (6. jún 1895).

V Pule skomponoval tam operu Kukuschka, ktorú uviedlo mestské divadlo v Lipsku. Rozhodol sa vzdať prestížneho zamestnania, aby sa mohol zúčastniť premiéry. Opera mala len mierny spech a dosiahla len 7 predstavení. Lehár minul všetky svoje peniaze a musel sa vrátiť k vojsku, do 87. pešieho pluku do Triestu.

Operu „Kukuschka" neskôr uviedli aj v Budapešti, ale bez väčšieho úspechu. Jeho prvým úspechom sa stala až opereta „Wiener Frauen“, ktorá mala premiéru 21. novembra 1902 v Theater an der Wien. O necelý mesiac neskôr 20. decembra 1902 mala premiéru tentoraz v Carl Theater ďalšia Lehárova opereta, Drotár (Der Rastelbinder). Táto opereta sa odohráva v slovenskom prostredí, odkiaľ bral autor inšpiráciu a mala veľký úspech. V nasledujúcom roku, 21. apríla 1903 sa konala jej premiéra pod taktovkou autora v „Magyar Színház“ v Budapešti, ktorá bola po Viedni druhým najdôležitejším operetným centrom Rakúsko-Uhorska.

[úprava] Lehárov svetový úspech

Pamätník Franza Lehára v Komárne sa nachádza na mieste niekdajšieho pozemku (záhrady) jeho rodného domu. Bola odhalená 5. júna 1980

Lehárov svetvý úspech začal v roku 1905, keď mala premiéru jeho najúspešnejšia opereta Veselá vdova (Die lustige Witwe). Jej hudobné kvality najprv riaditeľ v Theater an der Wien nespoznal, rovnako premiéra ani krotiky spočiatku neveštili veľký úspech. Čoskoro sa však nálady publika zmenili a opereta dosiahla spolu takmer 20000 predstavení behom nasledujúcich 5 rokov. Dodnes je najčastejšie hraným autorovým dielom.

Počas svojej kariéry komponoval Lehár čoraz vážnejšie hudobné diela, ktoré sa postupne približovali opere. Počnúc operetou Paganini začal písať operety, ktoré nemali šťastný koniec (čo je pre operety veľmi netypické, aj keď už aj predtým sa vyskytli také - napr. Krásna Galatea). Aj keď tieto operety nemajú vyslovene tragický koniec, prinajmenšom je smutný, pretože láska hlavných hrdinov nemôže byť naplnená kvôli rôznym prekážkam či nedorozumeniam. Okrem Paganiniho sa z týchto operiet preslávili najmä Zem úsmevov (Das Land des Lächelns), Cárovič (Zarewitsch) alebo Giuditta. Významnú úlohu v týchto operetách zohral výborný tenorista Richard Tauber, ktorému Lehár svoje hlavné postavy doslova "ušil na mieru".

Vo svojich operetách Lehár rozvinul tematiku citov a vášne do nebývalých rozmerov. Niekedy sa preto označuje za majstra molových stupníc. Vo veľkej miere uplatňoval aj národné hudobné motívy podľa toho, kde sa dej operety odohrával. Dokázal ich vždy vhodne skĺbiť s viedenským operetným žánrom.

Niektoré operety boli sfilmované. Operetu Clo-clo autor natoľko pozmenil pre potreby kinematografie, že sa z nej stalo nové dielo „Celý svet sa krúti okolo lásky“.

Okrem operiet komponoval aj valčíky, najznámejší je „Gold und Silber“, skomponovaný v roku 1901 na bálovú sezónu Paulíny von Metternich (každý rok dominovali na bále iné farby, v onú sezónu to bola zlatá a strieborná - odtiaľ názov valčíka). Mnohé z jeho valčíkov boli skomponované na motívy jeho operiet. Napísal aj hudbu k viacerým filmom, napr. „Veľká atrakcia“, alebo „Bol raz jeden valčík“.

[úprava] Lehárove posledné roky

Po nástupe Hitlera k moci sa do popredia dostávali aj fašisti v Rakúsku. Od júla 1934 zaviedli teror v dôsledku čoho krachovali a zatvárali aj divadlá. V roku 1935 muselo zavrieť aj Theater an der Wien. Jeho majiteľka Marischla Hubert odcudzila Lehárovi peniaze. Lehár ju nezažaloval pod podmienkou, že mu vráti práva na všetky jeho diela. Tak sa aj stalo a to mu umožnilo aby 25. februára 1935 Lehár založil vydavateľstvo "Glocken-Verlag" a odvtedy sa venoval jeho vedeniu, dolaďovaniu svojich diel, ako aj ich dirigovaniu v rôznych divadlách.

Vplzvom fašizmu bol Lehár postavený do neľahkej situácie, pretože manželka Sophie mala židovský pôvod. Lehár však na rozdiel od mnohých iných umelcov váhal s emigráciou. Na rakúske prostredie si príliš zvykol a nechcel ísť do neznáma. Navyše vlastnil letohrádok v Bad Ischl, a malý zámok vo Viedni, ktoré mu príliš prirástli k srdcu. Pravdepodobne tiež podcenil nebezpečenstvo, ktoré Európe hrozilo. V noci z 11. na 12. marca 1938 vtrhli nemecké vojská do Rakúska a fašistický režim sa prejavil v plnej sile. Lehárovi židovskí libretisti Fritz Grunbaum a Fritz Lohner boli zatknutí a neskôr zahynuli v koncentračných táboroch. V lete 1939 si gestapo prišlo do Bad Ischlu pre Lehárovu manželku. Zachránil ju Lehárov telefonát s ríšskym miestodržiteľom Jozefom Brüchlom. Pravdepodobne prispelo k záchrane aj to, že aj sám Hitler bol obdivovateľ Veselej vdovy a Franz so Sophiou mohli stráviť zvyšok vojny doma v Bad Ischli. V sezóne 1942/1943 uviedli Potulného študenta v budapeštianskej opere, čo bola v podstate opereta Cigánska láska značne prepracovaná do opernej podoby. Premiéra sa konala za účasti Lehára, ktorý však v Budapešti veľmi ochorel a musel sa rýchlo vrátiť do Bad Ischlu. V roku 1945 obsadili Bad Ischl američania. Lehár mal podlomené zdravie a zdravotníctvo bolo v Rakúsku v rozklade. Rozhodol sa teda odísť do na isý čas do Zürichu. Pri oslobodení Viedne nastal chaos a Lehárov dom v Nussdorfe bol vykradnutý. Zlodeji žiaľ zničili aj Lehárov hudobný archív.

Lehárova manželka Sofia umrela v roku 1947. Lehár sa tesne pred smrťou stal čestným občanom Bad Ischlu (inak bol oficiálne do smrti maďarským štátnym občanom a čestným občanom mesta Sopron). Zomrel v roku 1948. Jeho dom v Bad Ischli sa podľa jeho poslednej vôle stal Lehárovým múzeom.

[úprava] Zoznam Lehárových diel

[úprava] Opera

• Kukuschka (1896)

[úprava] Operety

• Wiener Frauen, Viedenské ženy (1902) - info. o vzniku operety viď opereta Drotár
• Der Rastelbinder, Drotár (1902)
• Der Göttergatte, Božský manžel (1904)
• Die Juxheirat, Manželstvo zo žartu (1904)
• Die lustige Witwe, Veselá vdova (1905)
• Der Mann mit drei Frauen, Tri manželky (1908)
• Das Fürstenkind, Princezná (1909)
• Der Graf von Luxemburg, Gróf Luxemburgský (1909)
• Zigeunerliebe Cigánska láska (1910)
• Eva (1911)
• Die ideale Gattin, Ideálna manželka (1913)
• Endlich allein, Konečne sami (1914)
• Der Sterngucker, Pohľad na hviezdy (1916)
• Pacsirta, (Wo die Lerche singt), Škovránok (1918)
• Die blaue Mazur, Modrý mazur (1922)
• Die Tangokönigin, Kráľovná tanga (1921)
• Frühling, Jar (1922)
• Frasquita (1922)
• La danza delle Libelulle - Libellendanz (1922)
• Die gelbe Jacke, Žltý kabát (1923)
• Clo-clo (1924)
• Paganini (1925)
• Gigolette (1926)
• Der Zarewitsch Cárovič (1927)
• Friderika (1928)
• Das Land des Lächelns, Zem úsmevov (1929)
• Schön ist die Welt, Krásny je svet (1931)
• Giuditta (1934)

[úprava] Hudobná rozprávka

• Peter und Paul reisen ins Schlaraffenland (hudobná rozprávka) (1906)